Topoľčianky sú výkladná skriňa, ostatné žrebčíny padli

Žrebčíny a žrebčince patria v hierarchii chovu koní na vrchol. Na Slovensku ich činnosť už v čase Rakúsko-Uhorska upravoval zákon. Ten im dával štatút chráneného chovu, ktorý sa riadil prísnymi pravidlami.

Predovšetkým muselo ísť o dlhodobo stabilný chov s potrebnými výsledkami v odchove žriebät i schopných jedincov daného plemena. Akékoľvek čo i len krátkodobé prerušenie tohto biologického a genetického reťazca znamená koniec žrebčína. Alebo jeho obnovu za cenu veľkých finančných nákladov.

Z piatich slovenských žrebčínov a žrebčincov, ktoré bývali celé desaťročia pojmom v celej Európe, sa bez vážnejšej ujmy na génových rezervách, stáde i celkovom majetku dožil súčasnosti len Národný žrebčín, š.p., Topoľčianky. Štyri ďalšie – v Novom Tekove, Šamoríne, Motešiciach a vo Veľkom Šariši – ich majitelia za dva roky po privatizácii zdevastovali. Za hlavnú príčinu označuje väčšina ľudí pohybujúcich sa okolo koní výber privatizérov Fondom národného majetku SR.

Noví vlastníci podľa predsedu Výberovej komisie pre chov koní Ministerstva pôdohospodárstva SR Marka Hala nemali predstavu o tom, čo obnáša prevádzka chovu týchto zvierat. Mysleli si, že budú dosahovať veľké zisky. Keď to však ekonomicky bez dotácii štátu nezvládali, zvieratá bez ohľadu na ich genetickú hodnotu postupne rozpredali. Väčšina vzácnych koní skončila v zahraničí alebo dokonca na bitúnkoch. Ich chovateľská hodnota bola podľa odborníkov nevyčísliteľná.

Útechou nie je ani fakt, že podobne dopadli žrebčíny vo viacerých postkomunistických krajinách. Napríklad z Ruska, ktoré patrilo k svetovej chovateľskej špičke a odkiaľ sa v minulosti vozili kone aj na Slovensko, sa stal importér. Aj tam stihli majitelia žrebčínov najlepší genetický materiál rozpredať.

Trabant a Mercedes

Viacerí odborníci zastávajú názor, že skrachované žrebčíny nemožno obnoviť. Nahradiť zlikvidovaný genetický materiál sa dá len s veľkými finančnými nákladmi. Navyše v prípade chovov koní hrá významnú rolu aj meno chovateľa či chovateľskej firmy, čo historicky vyjadruje aj používaný výpal na zvierati. To všetko rozhoduje pri predaji o cene zvieraťa.

Súčasný najúspešnejší slovenský parkúrový jazdec a obchodník s koňmi Juraj Hanulay tvrdí, že pád slovenských žrebčínov bol nevyhnutný. Napriek dlhej tradícii a úspechom chovy v nich zlou plemenárskou prácou od 70. rokov minulého storočia upadali. „Dávno som upozorňoval na to, že stratové podniky nemôžu prežiť. Nik mi neveril, že raz im štát nedá ani korunu. Žrebčíny by boli teda dopadli tak, ako dopadli, bez ohľadu na to, kto ich sprivatizoval,“ tvrdí J. Hanulay.

Pripomína, že kôň nie je výrobná technológia a ak idú po sebe tri zlé generácie, je s chovom koniec. „Nemožno predsa porovnávať Trabant s Mercedesom, a preto som radil doviezť radšej výborných žrebcov, teda Mercedesy, zo zahraničia a nechovať nekvalitných na úrovni Trabantov. Opravovanie neopraviteľného je vyhadzovanie peňazí. Preto bolo načase, že sa zastavila podpora nekvalitných jedincov.“

Oáza pokoja

Kým milovník koní pri pohľade na to, čo zostalo v Novom Tekove či Šamoríne, zaplače, v Topoľčiankach a ich strediskách musí pookriať. Objekty, mnohé aj so storočnou históriou, umne zasadené do okolitej prírody, sú udržiavané, okolo nich je poriadok, kosené trávniky a množstvo kvetov. Je to vhodné miesto na trávenie voľného času, na vidiecku turistiku najmä pre rodiny s deťmi. V tomto roku tam prišlo 30-tisíc návštevníkov.

Topoľčianky boli niekoľkokrát v strede záujmu privatizérov. Napokon sa však štát tohto „rodinného striebra“ či „strategického podniku“ nevzdal. Ročná dotácia štátu Národnému žrebčínu dosiahla vlani vyše 41 mil. Sk. V tomto prípade ju nespochybňuje nik z koníčkarov. Uznávajú, že Národný žrebčín chovom a šľachtením teplokrvných plemien lipican, hucul, plnokrvný arab, shagya arab a slovenský teplokrvník robí záslužnú prácu.

V troch prípadoch ide o génové rezervy. Národný žrebčín robí pre všetkých chovateľov aj ďalšie dôležité služby, napríklad vedenie plemenných kníh týchto plemien či centrálnu evidencia koní na Slovensku. Ako jediná inštitúcia je tiež oprávnený vystavovať osvedčenia o pôvode všetkých uznaných plemien koní v SR, vystavuje im pasy, vlastní spermobanku. Riaditeľ Národného žrebčína Michal Horný je hrdý najmä na to, že nikde inde na starom kontinente sa nechovajú na jednom mieste štyri plemená tak ako v Topoľčiankach.

Netají, že bez podpory štátu by to nezvládli. Pripomína, že podobne sa štát stará o žrebčíny aj v iných krajinách – päť v Maďarsku, tri v Česku, šestnásť v Poľsku, po jednom v Rakúsku i Slovinsku či dvadsať vo Francúzsku. Viac ako polovicu nákladov na svoju činnosť si Národný žrebčín dokáže vykryť tržbami z predaja koní a klasickej poľnohospodárskej výroby. O jej úrovni svedčí napríklad priemerná ročná dojivosť kráv – 8,5 tisíca litrov.

Rekordný predaj koňa

V súčasnosti chovajú v Topoľčiankach 550 koní od mladých žriebät, cez kobyly, plemenníkov až po športové kone. Ročne sa tam narodí sto až 120 žriebät. Kvalitu chovu prezrádza aj vyše 90-percentná natalita.

Aj Národný žrebčín prešiel začiatkom 90. rokov obdobím bezhlavého a zväčša aj lacného rozpredávania zvierat do zahraničia. Postupne sa však situácia zmenila a ceny sa dostali na vyššiu úroveň. Ročne dokážu predať 80 až 100 koní, tohto roku napríklad deväť lipicanov do USA či šesť športových koní do Belgicka. Ich priemerná cena je približne 200-tisíc korún.

Rekordom je vlaňajší predaj športového koňa – slovenského teplokrvníka Rubin Ascota. Kupec z Nemecka zaň dal 50-tisíc eur (dva milióny korún), čo je najvyššia suma za športového koňa vychovaného na Slovensku. Z topoľčianskeho chovu sú aj najúspešnejšie slovenské drezúrne kone.

Šéf topoľčianskeho žrebčína si pochvaľuje, že k nim prichádza čoraz viac ľudí, ktorí si kupujú koňa pre vlastné potešenie. Napriek tomu obchodovanie s koňmi nepovažuje za výhodný biznis, pretože na trhu je veľký pretlak ponuky. Slovenskí chovatelia si navyše potrebujú po rokoch uzavretosti krajiny vybudovať v zahraničí meno. Pomôcť by pri tom mohli aukcie. Do začiatku 90. rokov ich síce v Topoľčiankach organizovali, pretože však z nich profitovali najmä priekupníci, tak od nich odstúpili.

Obnova motešického chovu

Kým ostatné skrachované žrebčíny majú už minimálnu šancu na záchranu, Slavomír Magál, ktorý kúpil v dražbe pred dvoma rokmi zdevastovaný motešický žrebčín, dúfa v návrat jeho bývalej slávy. Obnova šľachtiteľského stáda plemena furioso, ktoré tvorilo ešte pred siedmimi rokmi 600 zvierat, nie je jednoduchá. Aj v tomto prípade totiž bývalí vlastníci predali najlepší genetický materiál do zahraničia.

Nový majiteľ získava kobyly kúpou i výmenou na Slovensku, v Česku a Maďarsku. Výsledkom doterajšieho úsilie je, že odborná komisia v novembri navrhla Ministerstvu pôdohospodárstva SR, aby po piatich rokoch udelilo motešickému chovu furiosa so sto zvieratami štatút chráneného chovu. Zásluhu má tom najmä šéfka chovu Katarína Peťková.

S. Magál to považuje za významný moment, pretože je to pre stádo nesporný znak kvality. Dáva im to napríklad opäť možnosť používať vlastnícke výpaly. „Tie sú pre chovateľa imidžová záležitosť, ktorá hovorí o unikátnosti stáda, chovných podmienkach a kvalite zvierat.“ Je presvedčený, že sa dal na dobrú cestu, pretože dobre odchované motešické kone sa vyrovnajú dovážaným, pričom o tomto plemene platí, že je odolné, skromné, vytrvalé i dlhoveké.

Aj S. Magál pripomína, že bez iných podnikateľských aktivít by chov koní nedokázal udržať. Za výhodu považuje to, že kone sa stali ich integrálnou súčasťou. Ide o využívanie depozitu hipologických rekvizít napríklad na filmovanie, ale aj o jazdecké kurzy. Chov v Čiernej Vode, kde majú 58 koní, využívajú na jazdenie a výcvik aj žiaci Združenej odbornej školy v Ivanke pri Bratislave. Aj to prospieva ekonomike chovu, pretože nemusia platiť drahých jazdcov.

Nádej pre Veľký Šariš

O obnovu skrachovaného žrebčína Veľký Šariš, ktorý je nasledovníkom žrebčína v Prešove so 150-ročnou tradíciou, sa snaží dlhoročný plemenár, v súčasnosti súkromný roľník Ján Demeter. Objekty žrebčína, stojace na jeho rodičovských pozemkoch, chcel kúpiť už pri prvej privatizácii. Vtedy sa mu to nepodarilo. Získal ich až tohto roku v exekúcii za 3,2 mil. Sk.

Žrebčín, kde kedysi bývalo 120 koní, našiel zdevastovaný a úplne prázdny. Zvieratá totiž ich predchádzajúci majiteľ stihol do posledného kusa rozpredať. Našťastie do objektov, ktoré postupne rekonštruuje, mal čo nasťahovať. Presídlil tam vlastné stádo jedenástich žrebcov a kobýl plemena slovenský teplokrvník. Navyše sa tam stará aj o dve desiatky koní iných majiteľov, ktoré aj trénuje.

Stádo postupne dopĺňa, vhodné zvieratá zháňa najmä v Česku. V tomto roku do neho a do rekonštrukcie objektov investoval vyše štyri milióny korún. „Verím, že chov vo Veľkom Šariši obnovíme,“ hovorí s presvedčením a dodáva, že vhodného plemenného materiálu je dosť, len ho treba nájsť. Trúfa si tiež získať štatút uznaného chovu. „Na koňoch sa zbohatnúť nedá, ak sa im však raz upíšete, je to na celý život,“ objasňuje svoj motív.

Foto – Milan Illík