Vlastniť koňa len pre zábavu, starať sa oň vo chvíľach voľna, zajazdiť si na ňom, byť napríklad pri kobyle, keď sa žrebí, je čoraz populárnejšie aj na Slovensku.
Športové kone za niekoľko stovák tisíc, ba aj milióny korún začali kupovať nielen úspešní ľudia. Na koňa len tak na zábavu a jazdecké prechádzky stačí aj suma okolo 20-tisíc, čo sa často rozhodnú obetovať aj nie príliš solventní ľudia.
Počet koní v súkromných rukách sa odhaduje na tisíc. Aj preto začal byť v posledných rokoch záujem o služby jazdeckých klubov či stajní, ktoré sa dokážu postarať aj o kone cudzích majiteľov.
V Bratislave je to napríklad Jazdecký klub Elán Čierna Voda, TJ Slávia STÚ, Žižka či Karpatia, v Bernolákove Centrum jazdeckého športu, v Dvoroch nad Žitavou Združenie agropodnikateľov, v Senici či Soblahove tamojšie poľnohospodárske družstvá.
Oddych v sedle
Tri pretekárske parkúrové kone vlastní aj generálny riaditeľ Rádia Expres Václav Mika. Prízvukuje, že kone si nekúpil kvôli móde, ale preto, že sú jeho láskou, koníčkom. O zvieratá sa mu starajú na Ranči Ouzských Pegas pri Devínskej Novej Vsi, kde sídli aj jeho materský jazdecký Klub Expres.
Stojí ho to osem- až deväťtisíc korún mesačne na koňa. K tomu treba pripočítať náklady napríklad na veterinárne služby, štartovné a množstvo ďalších nákladov, spojených s jazdeckým športom. Podobné sumy vyberajú aj ďalšie jazdecké kluby či stajne.
„Zajazdiť si chodím najmenej tri-, ba aj päťkrát do týždňa na dve-tri hodiny. Splnil sa mi tak sen z detstva, keď som chodil na prázdniny do Topoľčianok,“ hovorí. Dodáva, že každý, kto si chce kúpiť koňa, by si mal uvedomiť, že si to žiada celého človeka.
Podobný názor má generálny riaditeľ Motor-Car Wiesenthal & Co., s.r.o., Bratislava Andrej Glatz. Vyše 40 rokov pohybuje v parkúrovom jazdectve, ešte pred dvoma rokmi ako aktívny pretekár. Jazdu na koni a možnosť byť v jeho blízkosti, cvičiť či trénovať ho považuje za najlepší spôsob oddychu.
Občianske združenie TJ Slávia STÚ v bratislavskej Petržalke, kam chodí jazdiť, patrí k zariadeniam, ktoré si tiež čiastočne zarába na svoju činnosť poplatkami súkromných majiteľov za opateru ich koní, časť nákladov pokrývajú sponzororské dary. Tromi miliónmi korún ročne podporuje testáciu koní aj štát. Okrem iného preto, že jazdecký areál využívajú aj vysokoškoláci.
Najúspešnejší majiteľ
Peter Šedivý, majiteľ dostihovej stajne Patrik v Senici je z inej kategórie. Na chrbte koňa nikdy nesedel. Napriek tomu sú kone od roku 1993, keď kúpil – ako vraví z ľútosti – prvú kobylu, jeho vášňou.
Netají, že dostihové kone sa stali pre neho aj vecou prestíže. Spočítal, že za desať rokov investoval do kúpy anglických plnokrvníkov približne 24 miliónov korún, pričom ani jeden ho nestál menej ako 700-tisíc korún. V súčasnosti vlastní sedemnásť dostihových a dva chovné kone.
Výhry v dostihoch doma i v zahraničí spolu s chovateľskými prémiami, čo sú odmeny pre najlepšie umiestnené kone v súťaži zo slovenského chovu, tohto roku P. Šedivému priniesli dva milióny korún. Tým sa stal najúspešnejším majiteľom koní na Slovensku. Pripomína však, že táto suma pokryje len náklady na ich opateru a tréning.
Peniaze, ktoré investuje do ich kúpy, má z príjmov z inej podnikateľskej činnosti – najmä výroby liehu, likérov, džúsov a obchodovania s nimi na Slovensku, v Česku a na Ukrajine. „Zlý kôň je aj zadarmo drahý,“ prízvukuje svoju skúsenosť a objasňuje, že kŕmiť a trénovať treba všetky kone bez ohľadu na kvalitu. Kým však dobrý zarába, zlý vyrába stratu.
Nehovoriac o obrovskom riziku zranenia či v prípade zlomenej nohy aj utratenia. „Rád by som kupoval dobrých anglických plnokrvníkov aj na Slovensku, ale také chovy tu nie sú,“ konštatuje. Pochvaľuje si výber v Poľsku, kde sú niektorí chovatelia ochotní dať koňa človeku, ktorý ho dokáže posielať na kvalitné dostihy, do prenájmu aj zadarmo alebo za minimálnu sumu. Vedia, že pretekaním sa testuje a zdokonaľuje, čím môže získať na hodnote.
„Vlastniť či chovať kone môže byť v budúcnosti dobrý biznis aj na Slovensku,“ pripúšťa P. Šedivý. „V súčasnosti si však takéhoto koníčka môže dovoliť len ten, kto si na ne vie zarobiť inak.“
Tréningom zvyšuje hodnotu
V súčasnosti najúspešnejší slovenský parkúrový jazdec Juraj Hanulay však na koňoch zarobiť dokáže. Ako človek, ktorý sa v jazdeckom parkúrovom športe pohybuje takmer tri desaťročia a nasleduje v ňom svojho nemenej úspešného otca, sa zameriava na vyhľadávanie a kúpu vhodných koní v zahraničí.
Tie potom v Centre jazdeckého športu Bernolákovo, ktorého je spolumajiteľom, mesiac, ale niekedy i rok jazdí a trénuje. Tým zvýši ich predajnú hodnotu často aj na niekoľkonásobok.
Ročne prejde rukami J. Hanulaya okolo sto koní. Zväčša ich dováža z Nemecka, pretože, ako tvrdí, v slovenských chovoch nenachádza dostatok dobrých jedincov. Hlavným odbytiskom je paradoxne Rusko. Ešte donedávna tam mávali jedny z najkvalitnejších chovov koní, no najlepší plemenný materiál stihli noví majitelia žrebčínov rozpredať.
„Keď sa mi podarí koňa dobre speňažiť, treba za tým vidieť moje dlhoročné skúsenosti i meno, ktoré som si získal výsledkami v parkúre doma i v zahraničí,“ prízvukuje.
Foto – Ján Súkup a Miro Nôta
