Vo včerajších správach to zrejme zaujalo mnohých. Celosvetovo preslávený britský matematik, teoretický fyzik, astrofyzik a kozmológ Stephen Hawking (1942) v novom dokumentárnom seriáli, ktorý v nedeľu začal v USA vysielať nemenovaný „objaviteľský“ televízny kanál (a od budúceho mesiaca vo Veľkej Británii), vyjadril názor, ktorý možno zhrnúť „na mimozemšťanov si dajme radšej pozor“. Nie je v tomto ohľade sám. Spomínam si, ako ma po čítaní optimistickejšie naladenej sci-fi pred rokmi vrátilo do rovnováhy rovnaké varovanie v závere knihy Zpráva o vesmíru iného britského vedca, astronóma Zdeňka Kopala, ktorý bol českého pôvodu. A nedávnejšie do tretice britského vedca, astrofyzika Martina Reesa, keď som prekladal jednu z jeho kníh. Táto skepsa a istý pesimizmus však nie sú vlastné iba Britom, nájsť sa dajú v názoroch rešpektovaných mysliteľov z celého sveta.
Popravde sú motivované skôr negatívnymi poučeniami z našej pozemskej histórie, ako to najnovšie akcentoval aj Stephen Hawking. V nej sa veru stretnutia civilizácií a kultúr na rozdielnom stupni vývoja nekončili dobre – pre tie menej vyvinuté. Príkladov by sa dali uviesť stovky. A to predmetné rozdiely zodpovedali typicky stáročiam či niekoľkým tisícročiam, iba v prípade lovcov-zberačov konfrontovaných s armádami európskych koloniálnych mocností a dobrodruhmi išlo o konflikt novoveku s kamennou dobou. Otázne je, nakoľko táto pozemská skúsenosť platí v širšom vesmírnom meradle. Tu sa jednoducho zatiaľ nedá povedať nič naozaj kvalifikované: ak pominieme všetky povesti o tou či onou vládou utajovaných mimozemských kontaktoch a artefaktoch, neexistuje jediná podložená informácia. Všetko je v rovine indícií, hypotéz a špekulácií. Na druhej strane aj pozemské poučenie je historicky podmienené. Napriek všetkým neradostným javom z našej súčasnosti možno konštatovať, že s postupom času sa rozhodujúce štáty na Zemi voči ostatným správajú všeobecne „slušnejšie“, akokoľvek sa mocenský rozdiel de facto ešte viac vyhrotil. Dúfajme, že to nie je náhoda, ale pravidlo – rast moci automaticky neznamená rast agresívnosti.
Stephen Hawking s Martinom Reesom (v strede) a Michaelom Griffinom (vpravo), bývalým administrátorom NASA z éry už zrejme definitívne zrušeného programu Constellation, návratu na Mesiac.
Lebo v prípade opaku by sme naozaj mohli mať smolu. Zo základných faktov o známom vesmíre vyplýva, že celkom racionálne možno očakávať rozdiely medzi civilizáciami na úrovni nie tisícročí či desaťtisícov rokov, ale miliónov a možno až miliárd rokov. Také je rozpätie utvárania hviezd (a odvodene ich planetárnych sústav, ako predpokladane hlavných sídiel života a inteligencie), ktorých materiál obsahuje dostatočne vysoký podiel prvkov hmotnejších ako vodík a hélium, tzv. „ťažkých“. Vážne sa dá rátať so štvormiliárdročným predstihom pred Slnkom a jeho planetárnou sústavou, ktoré vzniklo pred cca 4,5 miliardami rokov. Nikto z nás si nedokáže predstaviť, čo všetko by taký časový rozdiel obnášal. Tu ma napadajú slová nedávno zosnulého takisto britského spisovateľa sci-fi Arthura Clarka, že pri dostatočne veľkom vývojovom rozdieli by bola „vyspelá technológie nerozlíšiteľná od mágie“. Napokon práve takými sa pri prvom kontakte s vyspelými návštevníkmi javia mnohé výdobytky modernej civilizácie posledným lovcom-zberačom na Zemi.
Zoo, interdikt a sociologická hypotéza
Určite si netrúfam polemizovať so Stephenom Hawkingom, ktorý je predsa len celkom iný formát. Navyše sa s ním úplne zhodujem v celkovom hodnotení situácie – pre náš vesmír napriek nedostatku faktov platí skôr predbežný záver, že v ňom zrejme existujú mnohé formy života a inteligencie. Sotva sme jedinou či čo-len zriedkavou ukážkou. Na to je vesmír priveľký, obsahujúci priveľa galaxií, hviezd a planét (ako potvrdzuje rýchlo sa rozrastajúci katalóg exoplanét) a časové meradlo jeho evolúcie pridlhé. A jeho názor o „migrujúcich lúpežníkoch surovín“ môže platiť – veď cynickejšie naladený pozorovateľ by mohol argumentovať správaním niektorých medzinárodných koncernov, hoci aj tu badať progres k lepšiemu. V takom prípade mám však pocit, že by sme proste mali smolu. Kto dokáže lietať medzi hviezdami a je agresor, má prostriedky, voči ktorým by sme aktuálne nemohli postaviť nič naozaj účinné. Aj nasadenie jadrových zbraní by mohlo byť kontraproduktívne (na šťastné náhody ako vo filme Deň nezávislosti sa spoliehať nedá). Mali by sme zrejme ako ľudstvo rovnakú voľbu, pred akou počas histórie stáli mnohé pozemské etniká: podriadiť sa, alebo zahynúť, ak by sme takú možnosť vôbec dostali a príchodzí jednoducho vopred „nevyčistili priestor“, pričom by sme ani nemuseli tušiť, čo sa deje. Faktické argumenty pre to síce nemám, ale intuícia má v týchto súvislostiach predsa len vedie iným smerom.
Doterajšie poznatky o vesmíre ako celku poukazujú na univerzálnosť chemickej evolúcie, čo môže zasahovať aj do biologickej dimenzie, hocako stále nevieme povedať, či je pozemská biológia lokálne špecifická, alebo odráža všeobecnejšie vesmírne znaky. Na druhej strane výskum slnečnej sústavy a exoplanét ukázal, že zďaleka nie každý svet sa javí ako miesto priaznivé pre zrod a evolúciu života, ako ho poznáme. A na základe skúseností z doterajšieho prieskumu iných planét zemského typu v slnečnej sústave (Mars, Venuša, Merkúr, možno sem zaradiť aj Mesiac) sa zdá, že obsahujú viac-menej ten istý súbor surovín ako Zem, no takmer určite nie sú domovom vlastného života, aj keď v prípade Marsu to ešte treba definitívne doložiť, tým menej inteligencie a civilizácie. Ak to platí aj pre iné planetárne sústavy, civilizácie schopné medzihviezdneho cestovania majú na výber – nemusia byť nevyhnutne agresívne. Inou pozemskou skúsenosťou z novšej doby, aspoň čo sa týka najviac rozvinutých krajín, je, že veľká osobná moc a bohatstvo často vedú k benevolencii týchto krajín ako celku a dominantných jednotlivcov v nich. To, že majú možnosti podriadiť si iných a potrebu udržať svoje mašinérie v chodu, ešte neznamená, že to robia za každú cenu a bez ohľadu na slabších. Možno som priveľký optimista, ale vidím v tom gro vývoja.
Prenesme to do kontextu mimozemských civilizácií. V roku 1973 sa objavila koncepcia takzvanej „Zeme ako zoo“. Usilovala sa vysvetliť očividnú terajšiu či minulú neprítomnosť mimozemšťanov na našej planéte. (Nechajme teraz bokom dänikenovské názory o kontaktoch v staroveku – logicky je to plne prípustná možnosť, ibaže uvádzané dôkazy a príklady pri dôkladnejšom rozbore neobstoja, alebo sa javia ako menej pravdepodobné vysvetlenie toho či onoho artefaktu respektíve udalosti.) Zem podľa tejto koncepcie mimozemšťania vyčlenili ako chránené územie či rezerváciu, kam je zakázané vstupovať, aby sa nerušil autonómny vývoj miestneho života. V podobnom duchu sa nesú o čosi neskoršie koncepcie „galatického interdiktu“ a „galaktického kódexu“. Prijímajú záver, že naša Mliečna cesta obsahuje pestrú paletu života v rôznych štádiách vývoja a že najvyspelejšie civilizácie prijali určitú všeobecnú etiku, ako sa správať k menej vyvinutým – najmä pre ich dobro. To zahŕňa aj prísny odklad kontaktov, kým predmetná civilizácie neprekročí určitý prah rozvoja. Podobné sú dnes pozemské úvahy o správaní napríklad k doteraz nekontaktovaným indiánskym kmeňom v Amazónii. Koncepcie tohto druhu majú množstvo variánt. Zďaleka nie sú iba predmetom sci-fi, zaoberajú sa nimi poprední vedci a humanitní myslitelia. Sám sa prikláňam k tomuto takzvanému sociologickému vysvetleniu „čudného mlčania vesmíru“. Niekto ho považuje za argument v prospech unikátnosti pozemského života a inteligencie. No mne vždy chodí po rozume predstava našej súčasnej reakcie na kontakt s vesmírnou civilizáciou, ktorá by voči nám bola oveľa-oveľa rozvinutejšia, ako my voči spomenutým amazonským Indiánom. Určite by to otriaslo našou psychikou, sebavedomím, motiváciou vyvíjať sa, ovládli by nás depresie, stratili by sme cieľ života. Na také faktory vždy musí brať ohľad rozvinutejší. Takže radšej budem naivným optimistom („neinformovaný pesimista?“): to mi dáva väčší zmysel.
Foto: The Royal Society.
