Predminulý týždeň – 17. októbra – prekročil počet obyvateľov Spojených štátov magickú hranicu tristo miliónov. Za posledných 39 rokov tam pribudlo sto miliónov ľudí.
O ďalších 37 rokov má podľa očakávaní pribudnúť ďalších sto miliónov. Tak ako dosiaľ, do veľkej miery vďaka prílevu prisťahovalcov.
Medzi americkými politikmi a ekonómami prevláda názor, že americké hospodárstvo by bez nich neobstálo v svetovej hospodárskej súťaži. Protirečí im len málokto.

Zdravý populačný rast v USA je postavený na troch pilieroch – partnerské páry mávajú viac ako dve deti, ľudia sa dožívajú vyššieho veku, prisťahovalectvo do USA má stúpajúcu tendenciu.
Uplynulé štyri dekády
Od dosiahnutia dvestomiliónového stavu na demografickej stupnici neprešli ani štyri desaťročia. Písal sa vtedy november 1967 a americkej ekonomike sa pomerne darilo.
Prezident Lyndon B. Johnson hlásal, že USA ako najvyspelejšia krajina sveta majú dosť prostriedkov na maslo i delá, teda na podporu sociálne znevýhodnených vrstiev i financovanie vojny vo Vietname.
Americké hospodárstvo malo vtedy za sebou vyše dve desaťročia povojnovej prosperity a všetko nasvedčovalo, že Spojené štáty sú na vrchole moci ako neohrozený vodca slobodného sveta.
Americkú suverenitu však nahlodávali dva prehlbujúce sa a vzájomne súvisiace konflikty. Vonkajším bola vojenská angažovanosť vo Vietname a vnútorným prehlbujúce sa odcudzovanie mladej generácie politickému, hospodárskemu a spoločenskému systému v USA.
Vlna revolty mladých zachvacovala koncom 60. rokov celý západný svet, ale v USA bolo olejom do jej duchovných plameňov nečakané vojenské uviaznutie vo Vietname. Neviditeľného nepriateľa, ako americkí vojaci označovali letmo sa mihajúcich povstalcov v džungliach a v zeleni juhovietnamského vidieka, sa nedarilo vytlačiť a bol všade i nikde.
Značne podceňovaný, podnikol v januári 1968 prekvapujúco mohutný útok na postavenie amerických jednotiek. Takzvaná ofenzíva Tet síce vtedy nepriniesla Vietkongu – Národnému frontu oslobodenia Južného Vietnamu – víťazstvo, ale naštrbila prestíž USA a urýchlila rozmach protivojnového hnutia.
Paralely s Vietnamom
Po štyroch desaťročiach sa množia v USA zmienky o paralele medzi vojnou vo Vietname a vojnou v Iraku. Čo ako vehementne ich dosiaľ Biely dom vyvracal, zhodou okolností ich 18. októbra spomenul prezident George W. Bush, keď v rozhovore pre televíznu stanicu ABC pripustil, že určité podobnosti v mysliach Američanov existujú. Hoci poprel ich oprávnenosť, rezonovali deň po dosiahnutí hranice tristo miliónov obyvateľov USA pocity aspoň časti Američanov.
Podobne ako stáli pred 39 rokmi dvestomiliónové Spojené štáty pred dilemou, či podporovať svoju vládu v zámorských intervenciách, je v súčasnosti tristomiliónová krajina zneistená zdĺhavým priebehom vojny v Iraku a Afganistane.

O polovicu ľudnatejší ochranca západného sveta cíti, že by nemal príliš dlho štiepiť domácu a medzinárodnú verejnú mienku. Neschopnosť spacifikovať oddiely povstalcov sa môže stať čoskoro Achillovou pätou USA ako superveľmoci.
Spojené štáty sú po Číne a Indii treťou najľudnatejšou krajinou sveta. V poradí štvrtá Indonézia zrejme prelomí tristomiliónovú hranicu okolo roku 2030. Spojené štáty vtedy budú na polceste k novej méte štyristo miliónov obyvateľov. Južná a východná Ázia vďaka tandemu Čína – India budú zrejme v tom čase ekonomicky najdynamickejšie sa rozvíjajúce regióny planéty.
Európa a Japonsko
Všetky vyspelé štáty trápi problém, ktorý má aj demografický rozmer – budú mať dostatok kvalifikovaných odborníkov, ktorí by pracovali v odboroch žiadaných v polovici 21. storočia? Európa a Japonsko nepredpokladajú rast počtu svojho obyvateľstva a sú nútené stále zlepšovať úroveň svojho vzdelávacieho systému.
Musia tiež inovovať spôsoby zvládania pracovných nárokov ubúdajúcou populáciou, navyše so zvyšujúcim sa priemerným vekom. Treťou nevyhnutnosťou bude zapĺňať chýbajúce kvalifikované miesta novými prisťahovalcami z ostatných krajín a svetadielov.
Európa i Japonsko však nevynikajú tým, že by dokázali pritiahnuť vysokokvalifikovaných imigrantov a udržať ich, aby sa nepresunuli do USA. Naopak množstvo kvalifikačne nenáročných pracovných miest v službách, v priemysle a v poľnohospodárstve by mohli obsadiť prisťahovalci s nízkym stupňom odbornosti.
Hospodárske potreby
Spojené štáty sa v posledných dvoch desaťročiach orientujú na pokrývanie aktuálnych i dlhodobých potrieb svojho hospodárstva a podľa toho stanovujú počty prisťahovalcov. Takzvanú riadenú imigráciu má aj Kanada a Austrália a prikláňajú sa k nej štáty Európskej únie.
Americkému hospodárstvu pomáha pri zapĺňaní voľných miest i školský systém, keď dáva naturalizačnému a prisťahovaleckému úradu podnety na pozývanie mladých ľudí z celého sveta študovať v USA s nepísaným vyrozumením, že ak si po absolvovaní školy nájdu zamestnanie, môžu získať pracovné víza a neskôr trvalý pobyt.
Prieskumy verejnej mienky v USA svedčia o tom, že priemerný rodený Američan nevie veľa o rozsiahlych počtoch vysokokvalifikovaných prisťahovalcov, bez ktorých by sa americká ekonomika nezaobišla ani v súčasnosti a nezaobíde sa ani v budúcnosti.
Nenahraditeľní sú programátori a softvéroví vývojári. Tieto profesie zaraďuje Úrad pre štatistiky o zamestnanosti na prvé miesto z pätnástich najžiadanejších v rokoch 2004 až 2014.
Už v roku 2000 bolo 27 percent programátorov a vývojárov narodených mimo USA a ani v súčasnosti sa toto percento veľmi nemení. V rovnakom roku sa v zahraničí narodilo napríklad sedemnásť percent zdravotných opatrovateliek a jedenásť percent registrovaných zdravotných sestier.
Hľadaní sú aj vysokoškolskí učitelia a z tých, ktorí prednášajú na amerických univerzitách, takmer každý piaty sa narodil mimo USA. Dopyt trvá i po kvalifikovaných kuchároch. Z tých, ktorí v súčasnosti pracujú v USA, sa bezmála každý štvrtý narodil v zahraničí.
Mnohí vysokoškolsky vzdelaní prisťahovalci zakladajú v USA vlastné podniky a prispievajú k vytváraniu pracovných miest.
Podľa prieskumu Inštitútu pre migračnú politiku sa v zahraničí narodil
Ilegálni prisťahovalci
Americká verejná mienka sa orientuje v problematike prisťahovalectva viac podľa náhodných pozorovaní prisťahovalcov vykonávajúcich zamestnania ako upratovač, domovník, záhradník, opatrovateľ detí a ďalších, ktoré stoja na spodnej priečke rebríčka príjmov.
Tieto vrstvy mávajú vyšší počet detí, ktoré musia dostávať vzdelanie a zdravotnú starostlivosť. Úhrada týchto služieb prechádza často na štátnu či federálnu pokladnicu, teda na daňových poplatníkov, ktorí potom vzťahovačne usudzujú, že prisťahovalci predstavujú neúmernú záťaž pre verejné zdroje.
Kameňom úrazu bývajú v USA ilegálni prisťahovalci. Ich počet sa odhaduje na dvanásť miliónov a sú zarátaní medzi tristo miliónmi obyvateľov krajiny.

Federálna vláda ani občania USA nie sú zajedno, ako zaobchádzať s týmito „tichými obyvateľmi USA“ bez dokumentov. Vykonávajú najnižšie platené práce v priemysle, poľnohospodárstve a službách, ale zároveň im často zrážajú dane a poplatky na sociálne a dôchodkové poistenie.
Federálna vláda im v uplynulých desaťročiach niekoľkokrát udelila amnestiu na legalizáciu pobytu a silnejú tlaky, aby tak urobila znovu. Odporúčajú to aj predstavitelia hospodárskych kruhov, nehovoriac o štátnikoch zo susedného Mexika.
Vláda prezidenta G. W. Busha však odporučila program udeľovania dočasných pracovných povolení, čím by vznikla kategória podobná niekdajším nemeckým gastarbeitrom. Podobne ako v Nemecku nie je isté, či by „hosťujúci pracovníci“ po skončení pracovnej zmluvy odišli natrvalo domov.
Skeptici varujú, že zavedenie postavenia hosťujúceho pracovníka v USA by prudko rozprúdilo legálnu pracovnú migračnú premávku z Mexika a z celej Latinskej Ameriky do USA. Tým by Spojené štáty dosiahli hranicu 400 miliónov obyvateľov skôr ako v roku 2043.
USA a svet
Americký úrad pre sčítanie ľudu necháva na svojej internetovej stránke elektronické počítadlo Popclock zobrazujúce odhad aktuálneho počtu obyvateľstva USA. Podľa neho krajina dosiahne čistý prírastok jedného obyvateľa za jedenásť sekúnd.
V čase, keď Spojené štáty prekračovali tristomiliónovú hranicu, žilo na svete vyše šesť a pol miliardy ľudí. Obyvatelia USA z nich tvoria len necelých 4,6 percenta a ich podiel sa bude ďalej znižovať.
Čína, ktorá v roku 1979 zaviedla zásadu jedného dieťaťa pre rodiny žijúce v mestách, zaktualizovala tento mesiac motivačnú zložku pre vidiecke obyvateľstvo.
Čínski roľníci smú mať dve deti, ak sa ako prvé narodí dievča. Mnohí však toto nariadenie porušujú v nádeji na narodenie syna. Namiesto pokút odteraz ponúka Peking rodinám, ktoré upustia od ďalšieho potomka, peňažnú odmenu vo výške pätiny priemerného príjmu na vidieku.
Rastúce reálne príjmy stámiliónov Číňanov však pravdepodobne povedú k tomu, že mnoho rodín sa rado zriekne prídavku za nenarodené dieťa. Vláda v Pekingu bude potom musieť zvážiť, či ponechá veciam prirodzený priebeh alebo zavedie inú formu reštriktívnych opatrení.
Hlavní globálni konkurenti Číny – USA a India – budú sledovať vývoj s určitým napätím, pretože ďalší populačný rozmach Číny by znervóznil svet. Do obmedzovania rastu populácie sa veľmi nemá India, ktorá môže za určitých okolností v polovici storočia vystriedať Čínu na špici tabuľky najľudnatejších štátov.
V demografický zvrat dúfa Rusko, ktorého vláda vystrašená negatívnymi demografickými prognózami nedávno zaviedla systém ekonomických stimulov pre rodiny s väčším počtom detí. Japonsko zatiaľ systémové riešenie na zastavenie poklesu svojej populácie nemá.
Európska únia pravdepodobne presadí otvorenie hraníc regulovanému prisťahovalectvu, pretože finančné a iné stimulačné prvky v prospech zvýšenia pôrodnosti neprinášajú želaný účinok.
Autor je spolupracovník TRENDU.
Ilustračné foto – Profimedia.cz