Viete, ako ste mohli v lete rozpoznať talianskeho turistu? Podľa rúška. Všimol som si v Chorvátsku a ďalší si to všimli v samotnom Taliansku. Taliani boli celé leto v nosení rúšok mimoriadne disciplinovaní, kamkoľvek išli.
Niet divu. Stále ich prenasledujú živé spomienky na kolabujúce nemocnice a susedov umierajúcich vo svojich bytoch. V marci bolo Taliansko pre zvyšok sveta odstrašujúcim príkladom nezvládnutej pandémie.
Taliani pocítili skutočný dopad koronavírusu z prvej ruky, nepoznajú ho len sprostredkovane z médií ako my v strednej Európe. Ukazuje sa, že vlastná traumatická skúsenosť z prvej vlny zohráva významnú úlohu aj pri druhej vlne. Tú zvládajú Taliani vďaka svojej disciplinovanosti zatiaľ s veľmi priaznivými číslami.
Únava z pandémie
Podľa prieskumu agentúry Focus nie je na Slovensku viac ako tretina ľudí ochotná nosiť rúško. V ďalšom prieskume, od agentúry Polis, sa viac ako polovica ľudí nechce dať proti novému koronavírusu zaočkovať. Ľudia stále menej a menej veria tomu, že Covid-19 predstavuje taký problém, ako ho vykresľujú média.
To sa už ale stáva problémom aj pre vládu. Ešte v prvej vlne sa mohla oprieť pri tvrdých rozhodnutiach o strach z neznámej hrozby, reportáže z talianskej Lombardie či katastrofické scenáre, ktoré predpovedal Inštitút zdravotnej politiky. Teraz už nič z toho nemá.
Ľudia sú už z pandémie unavení. Keď sa pozrú okolo seba, vidia, že žiadna katastrofa sa ani po pol roku neudiala. A už nechcú žiť v neustálom strese. Dobrovoľne sa preto čoraz častejšie prikláňajú k verzii, ktorá spochybňuje vážnosť Covidu, ako aj opatrenia vlády.
Pandémia ľahkovážnosti u susedov
V susednom Česku je to ešte viditeľnejšie. Počtom nových prípadov to tam začína pripomínať Lombardiu v prvej vlne. Nakazení pribúdajú po tisícoch a ľudia s pozitívnym testom sa nevedia celé dni dovolať na hygienu. Rozdiel oproti Taliansku je v tom, že Česko sa krátko pred druhou vlnou stihlo dostať do bodu, v ktorom pandémiu pravidelne zľahčovali nielen celebrity, ale aj niektoré odborné autority. Okrem Covidu tu čelia aj „pandémii ľahkovážnosti“. Spochybňovanie sa v ČR stalo súčasťou mainstreamového prúdu.
U nás je spochybňovanie pandémie zatiaľ agendou prevažne kotlebovcov, konšpiračných webov a niektorých popletených výživových poradcov, ale aj tí už dnes majú podľa prieskumov vplyv minimálne na tretinu populácie.
Vláda sa tak ocitá na tenkom ľade, keď musí okrem vírusu bojovať aj s rastúcou nedôverou. Pritom bez dôvery je proti pandémii bezmocná. Pokiaľ ľudia vláde dôverujú, tak sú ochotní nosiť rúška a dodržiavať sociálny odstup či domácu karanténu. Ak jej dôverovať prestanú, nič z toho robiť nebudú.
Aj preto musí pandemická komisia veľmi opatrne dizajnovať nové nariadenia a neustále balansovať na hranici toho, čo je verejnosť ešte ochotná tolerovať. Niekoľkokrát už túto hranicu prekročila a následne musela svoje rozhodnutie korigovať. Naposledy pri obmedzení počtu návštevníkov kultúrnych a športových podujatí. Pokiaľ to raz preženie, môže nás to stáť veľa.
Dobrá výmena
Ako z toho vyjsť von? Ako sa vyrovnať s únavou z pandémie, ktorú všetci pociťujeme? Kompromis, ktorý je momentálne na stole, je rozumný. Nosenie rúška tam, kde je riziko prenosu väčšie a zvýšená opatrnosť – výmenou za slobodný pohyb, navštevovanie kultúry a športu (aj keď v obmedzenom režime), kaviarní a reštaurácií. A výmenou za prísľub, že sa všetko môže už o niekoľko mesiacov skončiť, ak sa podarí dokončiť vývoj vakcíny. To predsa nie je taká veľká obeta.
Spochybňovači majú pravdu v tom, že pre drvivú väčšinu ľudí nie je vírus veľkým rizikom. Ale pre niektorých áno. A nikto dopredu nevie, kto je rizikovým pacientom alebo koho ďalšieho môžeme nakaziť. Nikto sa nechce dostať do stavu, že nemocnice nebudú schopné prijímať nových pacientov. Rúško a zvýšená pozornosť je len obyčajný akt solidarity s tými najviac zraniteľnými. Malé obmedzenie vlastného komfortu môže teoreticky niekomu zachrániť život. A to je dobrá výmena.
