Vyrovnanie stojí a padá na dôvere veriteľa a dlžníka

Zo zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. sa v slovenskej praxi využívajú predovšetkým časti týkajúce sa bankrotu. Vyrovnanie, ktorého cieľom je zachovanie chodu firmy a vysporiadanie s veriteľmi dohodou, sa využíva minimálne.

Platí to tak pre nútené vyrovnanie (podľa § 34), ktoré prichádza do úvahy až po vyhlásení konkurzu na dlžníka, ako aj pre „klasické“ vyrovnanie (podľa § 46). O tento typ reštrukturalizácie môže žiadať dlžník len dovtedy, kým jeho majetok nezačne spravovať konkurzný správca.

Príčinou minimálneho počtu vyrovnaní na Slovensku sú nedôvera a neznalosť veriteľov a neschopnosť dlžníka predložiť dôveryhodný plán reštrukturalizácie. Navyše, ku konkurznému súdu sa slovenské firmy dostávajú väčšinou až v čase, keď im už niet pomoci, nie vtedy, keď sa ich problémy iba začínajú kumulovať.

Výhodnejšie počty

„Konkurzmi sa zaoberám už šiesty rok, no osobne som sa s núteným vyrovnaním ešte nestretol,“ hovorí bratislavský advokát Karol Kovár.0 Schválenie vyrovnacieho plánu úpadcu je totiž podmienené vyšším počtom súhlasných hlasov veriteľov, než je potrebné v prípade vyrovnania. „Súd môže potvrdiť nútené vyrovnanie, len ak ho odsúhlasí väčšina veriteľov prítomných na pojednávaní, pričom ich hlasy musia predstavovať viac než tri štvrtiny všetkých prihlásených pohľadávok,“ vysvetľuje K. Kovár.

Pri klasickom vyrovnaní sú tieto počty pre dlžníka zhovievavejšie. „Tu sa berie do úvahy trojštvrtinový podiel pohľadávok veriteľov prítomných na pojednávaní. Ak teda napríklad zo sto veriteľov sa zúčastní na pojednávaní 50, stačí súhlas väčšiny z nich, teda 26 hlasujúcich, a tí musia mať prihlásené pohľadávky, ktorých objem je 75 percent,“ objasňuje.

Pozor na lehoty

Konkurzný zákon umožňuje hlasovať na vyrovnacom pojednávaní len veriteľom, ktorí prihlásili svoje pohľadávky v zákonnej lehote 10 týždňov odo dňa vyvesenia uznesenia o povolení vyrovnania na úradnej tabuli súdu. Veritelia sú tak nútení starať sa o svoje pohľadávky.

Zákon je voči nim natoľko prísny, že pohľadávky splatné do dňa vyrovnania, ktoré neboli prihlásené včas – napriek tomu, že veriteľ vedel o povolení vyrovnania – zanikajú.

Definitívne tak zaniká nárok na takéto neprihlásené pohľadávky. Zákon je tu prísnejší ako pri konkurze, pri ktorom sa zmeškanie dvojmesačnej lehoty na podávanie prihlášok veriteľov nekončí stratou nároku na pohľadávku.

Dobre utajené vyrovnanie

Podľa údajov z agendy konkurzného konania ministerstva spravodlivosti konkurz bol v minulom roku vyhlásený v 368 prípadoch, súdom povolených vyrovnaní bolo však na celom Slovensku len deväť.

Podľa sudkyne Krajského súdu v Košiciach Zdenky Kohútovej k vyrovnaniam v súčasnosti v praxi takmer nedochádza. V metropole východu majú najčastejšie skúsenosť s tým, že ak má niekto veľké dlhy a malý majetok, niet sa vlastne na čom dohodnúť. Z rovnakého dôvodu majú aj konkurzy v praxi košického konkurzného súdu skôr likvidačný charakter.

Z. Kohútová k vyrovnaniu ešte dodáva, že hoci niekedy sú súdu a veriteľom podávané návrhy na vyrovnanie, končia sa spravidla zastavením konania alebo späťvzatím návrhu.

Keď už je neskoro

Ďalší sudca košického súdu, na ktorom sa vyrovnanie vyskytuje len minimálne, Jozef Vanca hovorí, že v praxi je často svedkom toho, že banky majú malý záujem na ozdravení predlžených firiem. Dodáva, že majitelia dlhujúcich subjektov často namiesto pokusov o záchranu bankrotujúcej firmy radšej založia novú spoločnosť, akoby sa snažili dohodnúť s veriteľmi.

Počet nútených vyrovnaní je podľa neho v praxi takmer nulový najmä preto, lebo väčšina dlžníkov podáva návrh na vyhlásenie konkurzu v čase, keď sú už dávno v úpadku a ich majetok zďaleka nepostačuje na uspokojenie veriteľov.

„Návrhy na vyrovnanie vo väčšine prípadov neobsahujú náležitosti vyžadované zákonom a súd ich z tohto dôvodu musí zamietať,“ dodáva J. Vanca ďalší z dôvodov.

Podľa zákona o konkurze a vyrovnaní súd konanie zastaví, ak má návrh na vyrovnanie neodstrániteľné chyby alebo ak ich neodstránil v súdom stanovenej lehote. Späťvzatie návrhu pre dlžníka prichádza do úvahy len dovtedy, kým súd vyrovnanie nepovolil.

Strach veriteľov

Krajský súd v Banskej Bystrici mal koncom marca tohto roku „živých“ päť povolených vyrovnaní. Príčinu tohto v porovnaní s počtom prebiehajúcich konkurzov nízkeho počtu vidí sudkyňa stredoslovenského konkurzného súdu Jana Novotná „v nevedomosti veriteľov“. Zastáva názor, že vyrovnanie je „pre nich predsa omnoho výhodnejšie než konkurz“.

Súčasne upozorňuje, že tento inštitút možno aj zneužiť. Napríklad prihlásením neúmerne vysokých nárokov. „Ak sú veritelia na dlžníka nahnevaní, môžu ho ekonomicky ľahko zlikvidovať,“ tvrdí aj K. Kovár. „Môžu totiž prihlásiť neúmerne vysoké pohľadávky voči dlžníkovi a ten je potom povinný do úschovy skladať veľké peňažné sumy pripadajúce na nich. Tie však väčšinou ani nie je schopný zložiť,“ uvažuje K. Kovár.

Reč je o ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní, ktoré ukladá dlžníkovi povinnosť zložiť do úschovy na súde sumu, ktorá na základe prijatého vyrovnania pripadá na popretú pohľadávku. V praxi by mohlo ísť o prípad, keď – povedzme - veriteľ prihlási pohľadávku na milión korún a dlžník mu ponúka vyrovnanie vo výške 20 percent. Do úschovy by musel zložiť 200-tisíc korún. Najdôležitejšia je preto skutočná ochota veriteľov dohodnúť sa.

Šitý Nemcom na mieru

K. Kovár vidí problém aj v tom, že veritelia stále nepochopili inštitút vyrovnania. Hovorí to zo svojej skúsenosti, viacerých dlžníkov už vo vyrovnacích konaniach zastupoval.

Hovorí, že „na Slovensku je stále tendencia skôr zneužívať právne inštitúty než ich využívať“. A vyrovnanie je z tohto pohľadu podľa neho veľmi krehký inštitút. Môže sa napríklad stať, že dlžník v snahe vyhnúť sa alebo oddialiť exekučné konanie podá návrh na vyrovnanie, a potom môže ďalej tunelovať majetok spoločnosti. Súd pritom nemusí tento zámer postrehnúť.

„Zákon na to nepamätal. Nie je šitý na slovenské pomery – bol prevzatý z nemeckého zákona o konkurze a vyrovnaní a vlastne len teraz, keď sa začína vyrovnanie viac používať, zisťujú sa všetky jeho úskalia v praxi,“ uvažuje K. Kovár.

Dlžník, respektíve jeho majetok je totiž zo zákona počas dvoch – a ak súd povolí - až šiestich mesiacov po podaní návrhu na vyrovnanie chránený pred exekučným konaním alebo konaním o výkon rozhodnutia. Má sa tým vytvoriť dostatočný priestor na rokovania dlžníka s veriteľmi.

Vysvetľovať

Pre nedôveru, s akou sa veritelia na inštitút vyrovnania pozerajú, je podľa skúsenosti K. Kovára potrebné sa s nimi prácne stretávať a vysvetľovať im, čo vlastne vyrovnanie znamená. Veritelia sú totiž často presvedčení, že práve v prípade konkurzného konania majú väčšiu šancu vidieť niečo zo svojich pohľadávok. „Pritom opak je pravdou. V 90 percentách konkurzov veritelia nedostanú ani korunu. Pri vyrovnaní je výsledok priaznivejší.

Pravda, musí byť splnený predpoklad, že dlžník je schopný splniť, čo sľúbi veriteľom,“ vysvetľuje bratislavský advokát. Dodáva, že vyrovnacie konanie je navyše rýchlejšie ako cesta k pohľadávkam konkurzom.

Svoje tvrdenie opiera o to, že súd má podľa jeho výkladu zákona povinnosť o návrhu na vyrovnanie rozhodnúť do šiestich mesiacov. Pri konkurze takáto lehota od podania návrhu po vyhlásenie konkurzu stanovená nie je. Lehota je stanovená len pre správcu.

Ten má o 18 mesiacov po vyhlásení konkurzu predložiť konečnú správu o speňažení. Konkurz sa však tým nekončí, veritelia ešte čakajú na potvrdenie rozdelenia peňazí súdom. Navyše, súd môže aj spomínanú jedenapolročnú lehotu predĺžiť.

Konkurz verzus vyrovnanie

Veriteľov by malo pri rozhodovaní, či podporiť vyrovnanie, zaujímať aj to, že v konkurze spravidla dostanú svoje peniaze len záložní veritelia. Teda najčastejšie banky. Ostatní veritelia spravidla obídu naprázdno.

Na začiatku je aktivita dlžníka
V návrhu na vyrovnanie dlžník musí, samozrejme, predovšetkým uviesť, aké vyrovnanie ponúka. Okrem toho má povinnosť predložiť úplný zoznam svojho majetku s prehľadom majetkového stavu v čase podania návrhu. Ak je podnikateľom, nesmie chýbať údaj o počte zamestnancov podniku a opatrenia, ktoré vykoná na reorganizáciu a jeho ďalšie financovanie. Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave a členka komisie pre prípravu nového zákona o konkurze a vyrovnaní Blažena Hirnerová konštatuje, že počet vyrovnaní sa už zvyšuje, no stále v praxi zápasia – z formálnej stránky – s veľmi zle pripravenými návrhmi. „Spracovanie návrhu je celkom na dlžníkovi a on má tiež zvážiť, či bude spôsobilý po vyrovnaní pokračovať v ďalšom rozvoji,“ hovorí B. Hirnerová. V tejto súvislosti ešte dodáva, že „zo svetových skúseností je takisto zrejmé, že vyrovnanie ako inštitút sa v praxi uplatňuje len zriedka“. Poukazuje na to, že aj „v americkom systéme reštrukturalizácie nie sú veľmi vydarené a často sa nedarí oddialiť konkurz“.

Vyrovnanie však dáva šancu aj týmto malým veriteľom. Pravda, iba vtedy, ak dlžník dodrží dohodu, ktorú s nimi o vyrovnaní uzavrel.

K. Kovár vidí konkurz ako „istú formu pomerného vysporiadania nárokov veriteľov, ktoré majú voči dlžníkovi“. Vyrovnanie však chápe ako spôsob dobrovoľného vyrovnania sa s veriteľmi, navyše s ich súhlasom a hlavne ako „posvätenie“ splátkového kalendára s možnými kráteniami pohľadávok veriteľov a so súhlasom súdu. Súd vlastne iba posvätí splátkový kalendár, ktorý dlžník ponúka svojim veriteľom.

Súdy však tu nie sú brániacim faktorom a dôvodom, pre ktorý je vyrovnaní tak málo. Pravda, nemôžu odsúhlasiť čokoľvek, na čom sa veritelia s dlžníkom dohodli a výnimočne, v zákonom presne stanovených prípadoch, ich dohodu nemôžu schváliť.

Skúsenosti pionierov

„Vyrovnacích konaní bude čoraz viac, len sa to musí odskúšať,“ myslí si K. Kovár. Z väčších vyrovnacích konaní spomína Hriňovské strojárne, a.s., Hriňová, ktoré zastupoval. „Vyrovnacie konanie v tomto prípade prebehlo hladko a už je vlastne skončené. Pravda, veľký význam tam mala snaha dlžníka, ktorý doslova ponaháňal všetkých veriteľov, presvedčil ich o spôsobe, akým sa chce s nimi dohodnúť, a tým dosiahol ich súhlas na vyrovnanie,“ vysvetľuje.

Beztrestnosť až po troch rokoch Zákon tiež myslel na možnosť podvodného dosiahnutia tak núteného, ako aj klasického vyrovnania. Ak sa do troch rokov po potvrdení vyrovnania ukáže, že dlžník dosiahol vyrovnanie trestným činom alebo poskytol niektorým veriteľom osobitné výhody, stáva sa vyrovnanie neplatným a veritelia sa môžu znova domáhať úplného uspokojenia svojich nárokov. Nie však vtedy, ak sami mali účasť na podvodných dojednaniach. To, že súd nútené vyrovnanie potvrdil, nemá automaticky za následok zrušenie konkurzu. Ten môže byť zrušený až samostatným uznesením súdu. Tomu však musí predchádzať preukázanie úpadcu, že nároky veriteľov sú dostatočne zabezpečené tak, ako stanovuje zákon a ako bolo uvedené v jeho návrhu na nútené vyrovnanie.

Vyrovnacie konanie je však podľa neho úplne ideálne v prípade fyzických osôb, pretože ako úpadcom sa im siaha na celý majetok. Vo vyrovnacom konaní už zastupoval fyzickú osobu, ktorá po úraze zo zdravotných dôvodov nebola schopná splácať pôžičku zo sporiteľne.

Aby sa ochránila pred exekútormi a neprišla o dom, volil návrh na vyrovnanie. Neprebehlo teda speňažovanie v rámci konkurzu, lebo veritelia prijali jeho plán speňažovania, ktorý teraz plní jeho manželka, pretože ona môže byť tiež zaviazaná ako spoludlžník.

Foto – Milan Illík