Najväčší európsky výrobca veterných turbín bije na poplach. Medzi zelenými cieľmi politikov a realitou v teréne zíva čoraz väčšia priepasť. A ak sa rýchlo nezasiahne, o uhlíkovej neutralite do roku 2050 môžu klimatickí aktivisti len snívať.
„Je tu výrazný nesúlad medzi ambicióznymi politickými cieľmi a tým, čo sa v skutočnosti deje,“ varuje predseda predstavenstva dánskeho giganta Vestas Anders Runevad. V praxi to znamená, že chýbajú povolenia, sieťová infraštruktúra nestíha a ekonomika projektov často nedáva zmysel.
Európska únia a Spojené kráľovstvo síce sľubujú, že do konca desaťročia navýšia kapacitu veterných elektrární z dnešných 285 na 425 gigawattov, no podľa A. Runevada to zatiaľ vyzerá ako „zelené“ želanie. „Sľuby musia konečne prerásť do reálnych projektov. Bez zjednodušenia povoľovacích procesov, rozumných aukcií a investícií do siete to nepôjde.“
Do toho prichádza ďalší problém: veterný sektor si sám hádže polená pod nohy v nezmyselnom závode o čo najväčšiu turbínu.
Marketing nepomáha
Preteky v porovnávaní obrovských rotorových lopatiek veterných turbín s ikonickými stavbami ako Eiffelovka či Socha slobody sa stali obľúbeným marketingovým športom výrobcov. Vestas najnovšie oznámil výstavbu fabriky v Poľsku, kde sa budú vyrábať lopatky pre 15-megawattové offshore turbíny – vyššie ako slávna socha v New Yorku. Zariadenia, ktoré sa pred dvadsiatimi rokmi inštalovali v prvých veterných farmách, mali kapacitu len 0,5 MW.
Lenže za gigantizmom prichádzajú problémy. Väčšie stroje znamenajú vyššie náklady na vývoj, testovanie, logistiku aj opravy. A niektoré sa už aj kazia – Siemens Energy musel minulý rok kvôli poruchám vydávať znížený výhľad zisku a napokon žiadal o záchranný balík 15 miliárd eur od nemeckej vlády.
Technickí inžinieri čoraz častejšie upozorňujú, že návratnosť z ďalšieho zväčšovania turbín klesá. Naráža to na realitu – sektor sa ešte len spamätáva z prudkého rastu cien surovín a narušených dodávateľských reťazcov po pandémii. V roku 2022 mal Vestas záporný voľný cash flow mínus 874 miliónov eur. Až vlani sa firma vrátila do zisku s výsledkom 705 miliónov.
Tichá regulácia
Niektorí európski developeri už potichu navrhujú, aby sa kapacita turbín umelo zastropovala. To by síce spomalilo tempo vývoja, no mohlo by to zachrániť finančne vyčerpaný sektor. No ako upozorňuje Ben Backwell z Global Wind Energy Council: ak sa Európa stiahne z pretekov, Čína ju v inováciách ľahko predbehne. Tam už spoločnosť Mingyang pracuje na 18-megawattových monštrách, Siemens chystá prototyp ešte väčšej turbíny s výkonom 14+ MW.
Znie to frustrujúco, ale sektor by sa mal na chvíľu zastaviť a nadýchnuť. „Nie je rozumné optimalizovať situáciu, ktorá sa neustále mení,“ hovorí A. Runevad a dodáva, že trh potrebuje viac istoty a menej chaosu.
Záujem o veterné elektrárne pritom stále rastie – Vestas len vo štvrtom kvartáli prijal objednávky na sedem GW, čo je o polovicu viac než sa očakávalo. „Ak chceme, aby vietor naozaj poháňal zelenú transformáciu, treba menej marketingového testosterónu a viac inžinierskeho rozumu,“ myslí si šéf najväčšieho európskeho výrobcu veterných turbín.
„Chápem aj frustráciu investorov z padajúcich akcií,“ priznáva A. Runevad – tie sa od roku 2020 prepadli z viac ako 300 dánskych korún na súčasných 88. „Musíme ďalej pracovať na ziskovosti a plniť dlhodobé ciele. Trh si už cenu nájde sám.“
