Som si vedomá, že sa roztrhlo vrece s na slovo vzatými odborníkmi na energetiku, špeciálne na plyn. Ale keď človek počúva koktajúceho ministra Jahnátka, ktorý sa od tlačovky ku tlačovke stále viacej hĺbi do predpísaných papierov, neodolá, aby nepripojil pár informácií do diskusie, ktorú mimochodom na Trende vedieme už dlhší čas.

Ako prvé sa núka odpoveď na zdanlivo logický argument, ktorý sa objavuje u novinárov (zaujímavé, že najmä u tých, ktorí do posledného dychu bránili skupinku) a síce:

"Prečo sme sa nezaoberali  na Slovensku diverzikáciou už skôr!"

Odpoveď by mohla byť aj veľmi jednoduchá - pretože sme to nepotrebovali. Rusko za posledných dvadsať rokov nikdy významne neskrátilo dodávky pre SR. Na tento argument bývalých komunistov, mnohých odborníkov z SPP, ale aj z Gaz De France a Ruhrgasu bolo ťažko nájsť dobré protiargumenty. Najmä keď diverzifikácia stojí veľké peniaze, priveľké pre krajinu v hospodárskych problémoch. Že Česi ešte v polovici 90-tych rokov rozhodli o Ingolstadte (diverzifikácia dodávok ropy) a o platbách za 11 percent nórskeho plynu v roku 1996? Áno. Boli v lepšej hospodárskej kondícii a politicky to presadili. U nás vtedy vládol Mečiar so svojimi 100-tisícimi pracovnými miestami z Ruska. Treba po pravde uviesť, že ešte minulý rok sa v českej tlači objavili články v duchu - nepotrebujeme Ingolstadt, kto zaplatí za toto rozhodnutie? (Len pre informáciu, ak nám český Transgas (v nemeckom vlastníctve RWE) posunul plyn na vyrovnanie tlaku, nie je to len česká pomoc, je to česko-nemecká pomoc, pretože Česi dostali následne plyn od Nemcov.)

Zatiaľ sa u nás doma nediskutuje o tom, že sme boli doteraz druhou najdôležitejšou tranzitnou krajinou ruských surovín do Európy po Ukrajine. A o tom, či takáto pozícia vynáša a v čom nás obmedzuje. Za komunizmu z toho platili sociálnu politiku, ktorá nás držala dostatočne v područí Moskvy. 49%. privatizácia SPP začiatkom 21. storočia bola zásadným potvrdením vedomia si takejto pozície. A keby nebol Gazprom presvedčený, že „my nebudeme platiť za niečo, čo je naše, tých 49% v SPP by dnes vlastnili najdôležitejší producenti (teda Gazprom) a na druhej strane rúry najdôležitejší odberatelia plynu vo Francúzsku a Nemecku. Nediskutujeme ani o tom, ako túto našu strategickú pozíciu ohrozia projekty North and South Stream - ten južný totiž vygumuje Veľké Kapušany a presunie uzol do rakúskeho Baumgartenu. Čo na to naša vláda? Chvalabohu téza, ktorou Robert Fico kŕmi svoj elektorát už roky - "privatizácia SPP je ohrozením našej bezpečnosti" - sa v týchto dňoch zosypala ako domček z karát spolu s jeho zahraničnopolitickou koncepciou. Dôkazom nech je posúvanie sa pána Wagnera z Ruhrgasu z SPP z rohu stola pri tlačovkách rovno k Ficovi. Ktorý novinár bude riskovať otázku - "Pán premiér, hovoríte v týchto dňoch s pánom Wagnerom aj o spätnom odkúpení 49 % podielov v SPP?"

Ak dnes nemáme zahraničnú politiku, ktorá by si zaslúžila toto pomenovanie, tak si odpovedzme aj na otázku, načo by sme ju dnes veľmi potrebovali. Napríklad na to, aby sme vedeli, kto budú naši partneri pri európskych diskusiách o diverzifikácii, a to ako zdrojov, tak prepravných rúr, či zmlúv. Alebo, čo spravil R. Fico na diplomatickom parkete, aby presvedčil Hannesa Swobodu a zbytok rakúskych socialistov, aby prestali preferovať energetickú politiku, ktorá ide proti slovenským záujmom. Stačilo sa pozerať včera na nočné vysielanie ORF. Budú naďalej držať Fica na kandidátskej listine Európskej sociálnej strany? Ako naša diplomacia vyžehlí, že naši spojenci a partneri dostávajú alarmujúce informácie via slovenské médiá a nie tak, ako je to v Európe zvykom - cez diplomatické kanály alebo ešte lepšie predjednaním počas osobných stretnutí. Nuž potom sa nečudujme, že slovenský minister rozpráva o EÚ, ako keby sme neboli my jej súčasťou. Kedy si konečne slovenská vláda uvedomí, že EU sme my! A tak som zvedavá, čo zásadného ponúkne do marcového zasadania Európskej rady o energetickej bezpečnosti EU. Na to si počkám.

Kto vie, čo nás ešte musí postihnúť, aby sme sa zbavili romantického obrodeneckého mýtu, že Rusi, ako naši slovanskí bratia, sú akosi automaticky aj naši spoľahliví partneri, priatelia a spojenci v boji proti liberálnemu neslovanskému svetu. Tohto vajatania, ktoré si nesieme od Štúrovho odkazu v knihe Slovanstvo a svet v budúcnosti cez Vajanského, Škultétyho až po výkriky predsedu parlamentu. Lebo nemýľte sa, ak aj Robert Fico bude v týchto dňoch horliť za diverzifikáciu, koncom roka 2008 nahradil našu závislosť v plyne závislosťou na jadre. Ako zaznelo už v novembri z ruskej vlády - "zmluvou so Slovenskom sme si obnovili svoje postavenie v Strednej Európe a porazili americký Westinghouse". Mrazí vás? Má prečo!