„Ste síce o hlavu vyšší ako ja, ale ak nebudete poslúchať moje rozkazy, razom o túto výhodu prídete!" ... je jedným z pamätných varovaní Napoleona Bonaparteho. Niekedy mám pocit, že v našom školstve neostávame len pri varovaniach, hoci o tom často ani nevieme.

Ľudia, ktorí sú niečím výnimoční, to vo všeobecnosti nemajú v živote ľahké. Pokiaľ je však ich výnimočnosťou ich talent, je tu sieť inštitúcií – škôl – ktorá im má s týmto „problémom“  pomôcť. Už dávnejšie ktosi múdry povedal, že študent „nemá byť nádobou, ktorú naplníme, ale fakľou, ktorú na cestu životom zapálime.“ Všetci si to uvedomujeme, no často sa deje niečo presne opačné.

Nie je totiž jednoduché vyrovnať sa s ľuďmi, ktorí vyčnievajú, najmä keď sú to deti, ktoré k svojmu vyčnievaniu v pozitívnom zmysle pridajú aj „mladícku nerozvážnosť“ a vrtochy s ňou spojené, ktoré už tak pozitívne byť nemusia. Ich správanie určite často odrádza od zodpovednej práce s ich talentom, no pedagóg sa s tým jednoducho musí vedieť vyrovnať. Aj preto je jeho práca tak náročná a aj práve preto by mala byť spoločensky, ale hlavne finančne, oveľa viac ohodnotená. Zverujeme im totiž potenciál našej spoločnosti a krajiny.

Odlišnosť študenta objektívne vytvára dodatočné náklady na jeho štúdium, hlavne čo sa týka času, trpezlivosti a imaginatívnosti pedagógov, ktorí sa týmto talentom venujú. Rovnica je však jednoduchá. Pokiaľ my kultiváciu talentov nezvládneme, odídu nám do zahraničia.

Nehovorím pritom len o ich finančnej motivácii! Neostanú u nás, pokiaľ sa doma nebudú cítiť dobre. Resp. pokiaľ nebudú mať odmalička pocit, že sa ostatní z ich talentu tešia a že učitelia a kamaráti oceňujú ich potenciál. Učitelia a kamaráti musia na druhej strane pochopiť, že talenty ich neohrozujú a že sa môžu na ich úspechu v tom najlepšom slova zmysle „zviesť“. Pozoruhodne to niekedy funguje na konzervatóriách, a vôbec, v umeleckých smeroch. Je krásne vidieť ako dospelé „hviezdy“ na medzinárodných pódiách ďakujú učiteľom, ktorí ich vedú celou ich kariérou.

Veľmi ťažko sa zovšeobecňuje, čo by mala škola študentovi dať, aby skutočne rozvíjala jeho talent. Nemám síce na podloženie žiaden kvantifikovaný výskum, no aj tak si dovolím zadefinovať štyri oblasti, ktoré sú podľa mňa kľúčové a často zanedbávané:

-          Rozvíjanie zvedavosti

-          Podpora hľadania alternatívnych riešení (inovácií)

-          Rozvíjanie aktivity

-          Nadstavbová práca s talentami nad rámec pedagogického procesu

Často sa hovorí o nutnosti výlučne systémového prístupu. Nesúhlasím. Systém nie je dokonalý, no existuje, a to ako na národnej úrovni, tak aj na úrovni jednotlivých škôl. So samotným ničením talentov sa tiež nestretávame systémovo, ale individuálne.

Priama zodpovednosť spočíva na jednotlivých pedagógoch a ich mentálnom nastavení – nemôžeme sa stále vyhovárať na systém.

Často mám pritom pocit, že k dupaniu po neštandardných študentoch dochádza najmä preto, lebo učitelia nemajú silu, čas alebo motiváciu spraviť niečo viac. Opäť, nie všetci! Poznám veľa takých, ktorých práca s talentami teší a chcem veriť, že ich je väčšina. Treba o tom však hovoriť, aby sme si lepšie uvedomili, akí sú dôležití. Veľká česť a uznanie patrí práve týmto ľuďom, ktorí idú nad rámec svojich povinností.

Bohužiaľ, nie všetci sú ale takí a aj o tom treba hovoriť.

Ohrozenie pedagóga. Je prirodzené, že sa učitelia niekedy cítia ohrození. Najmä keď študenti prichádzajú s „blbými“ otázkami, vadia im niektoré zabehnuté prístupy, alebo nebodaj nájdu alternatívne riešenie problému. Tu si ale učitelia na všetkých stupňoch výučby musia uvedomiť, že od nich nikto neočakáva, že budú vedieť všetko a že budú mať patent na rozum – žijeme v inej dobe.

Postavenie študenta. Stále hovoríme o postavení učiteľa. Je to určite veľmi dôležitá otázka najmä v oblastiach, kde sú učitelia napádaní, alebo znevažovaní. Bez debaty.

Na druhej strane, kto diskutuje o postavení študenta? Osobne som sa často stretával s ultimatívnou bodkou za rôznymi diskusiami typu: „... veď vy to vo vašom veku ešte ani nemôžete pochopiť“. Skúste si predstaviť, že by recipročne študent ukončil diskusiu: „... veď Vy to vo Vašom veku už nemôžete pochopiť“. Nespochybňujem pritom istú objektivitu oboch postulátov, no a) je akceptovaný iba prvý z nich, b) tento znemožňuje ďalšiu vyrovnanú diskusiu a c) podrýva sebavedomie a chuť študenta hľadať racionálne argumenty na podporu svojho stanoviska.

Strach. Rovnako nie je normálne, že sa niektorí študenti boja ísť po neúspešnej skúške za pedagógom zistiť čo spravili zle. Nie je ani normálne, že sa boja učiteľov hodnotiť, ísť sa na učiteľov sťažovať alebo protestovať proti procesom s ktorými nesúhlasia. Paradoxom je, že to boli práve študenti, ktorí vo výraznej miere prispeli k tomu, že dnes tieto možnosti ich deti majú.

„Talent“ vz. „bifľoš (ľudovo: šprt)“. Neexistuje jasná definícia, no dovolím si opäť osobné pozorovanie. Bifľoš sa veľa učí, memoruje a kopíruje správanie a očakávania učiteľa. Talent sa toľko neučí, má často horšie študijné výsledky, no vyznačuje sa nespokojnosťou so systémom, vidí alternatívne riešenia pre svet okolo seba, chce byť originálny. Talent sa často bojí prejaviť, aby nezapadol do kategórie „bifľoš“. Prostredie, v ktorom mladí fungujú, navyše nevytvára veľa priestoru na to, aby sa talenty prirodzene kryštalizovali a stávali sa na základe svojich jedinečných schopností lídrami medzi rovesníkmi. Lídrami sa zväčša stávajú deti na základe značiek, ktorými sa identifikujú, resp. na základe toho, čo si môžu dovoliť ich rodičia.

Priemernosť. „Prečo musíte vymýšľať? Prečo nie ste spokojní? Pozrite sa na ostatných, keď to stačí im, bude to stačiť aj Vám! Takto sa to tu robí už viac ako 25 rokov, prečo by sa to malo meniť? Prečo stále niečo chcete? Viete ... ale to sa nedá!“  Študenti, zamestnanci, osobnosti, všetci tí, ktorí niečo dosiahli a nepodľahli oslave priemernosti, si určite vypočuli mnohé z týchto viet. Sú to práve tí, ktorí pohli firmy, inštitúcie, štáty, ..., spoločnosť dopredu. Oni pritom nebojovali proti priemernosti. Priemerní - bežní (a o nič horší) - ľudia sa však mohli „zviesť“ na ich výnimočnosti.

Začal som Napoleonovým varovaním, pridám ešte jedno: „Netreba sa báť tých, čo majú iný názor, ale tých, čo iný názor majú, ale sú príliš zbabelí na to, aby ho vyslovili.“ Toto varovanie je obzvlášť na mieste v uzavretých spoločnostiach a mentalitách, kde schopnosť ozvať sa nebýva vždy prijatá s nadšením.

Píšem tento blog, lebo napriek podstatnému zlepšeniu má naša spoločnosť stále čo doháňať v  citlivosti k „iným“, minoritným skupinám. Nie je náhoda, že sa u nás niekedy cudzinci cítia zvláštne, že tu stále potichu dýcha predpojatosť voči Maďarom, Židom, Rómom, bohatým, homosexuálom, či iným, ktorí tak trocha vybočujú. A aj keď si poviete, že Vás sa to netýka, lebo Maďar, Žid alebo Róm sa Vám nenarodí, nemáte tak úplne pravdu, lebo talentované dieťa sa Vám narodiť môže. A bude tiež vybočovať.

Vtedy už bude neskoro dúfať, že jeho talentu „neodtnú hlavu“. Nie je preto novinka, že sa treba rozvojom talentov zaoberať a reálne oceňovať tých, ktorý túto prácu robia. V školách, firmách, ... či doma.

Dojali ma totiž naši študenti. Už tretí rok ponúkame v lete pre mladých ľudí z celého Slovenska možnosť štúdia na partnerskej University of California Berkeley (jedna z najprestížnejších univerzít na svete). V rámci propagácie robíme aj prezentácie v malom stánku. Keď sme vnútri, pristavia sa 2-5 študenti. Keď necháme stánok prázdny a ideme sa posadiť oproti nemu, miznú propagačné brožúry neuveriteľnou rýchlosťou. Je až neuveriteľné pozorovať akí sú študenti nesmelí, s akou opatrnosťou sa zaujímajú o nové veci... jednoducho ako sa boja vyčnievať.