V roku 1985 sa americkí predstavitelia stretli so zástupcami ostatných krajín G5 v hoteli Plaza v New Yorku, aby sa dohodli na koordinovanom zásahu s cieľom znížiť hodnotu dolára. Úspešná dohoda známa ako Plaza Accord dnes zjavne inšpiruje administratívu prezidenta Donalda Trumpa, ktorá hľadá spôsoby, ako oslabiť dolár a – ako dúfa – zlepšiť obchodnú bilanciu USA. V Trumpovom štýle by však on a jeho prívrženci – najmä nastupujúci predseda Rady ekonomických poradcov Stephen Miran – túto dohodu nazvali Mar-a-Lago Accord, keďže by sa dohovárala v rovnomennom floridskom rezorte patriacom prezidentovi.
Predstavme si racionálny návrh koordinovaného zásahu veľkých ekonomík s cieľom oslabiť dolár. Spojené štáty by podnikli kroky na zníženie svojho rozpočtového deficitu, zatiaľ čo krajiny s vysokými prebytkami, ako napríklad Nemecko, by ich naopak zvýšili – čím by sa riešila kľúčová príčina súčasných globálnych obchodných nerovnováh. Mar-a-Lago Accord však nič také nerieši. Namiesto toho ide o nátlakový koncept, ktorý riskuje presný opak toho, čo sa Trumpova administratíva snaží dosiahnuť: ohrozuje schopnosť USA financovať svoje deficity (a najmä udržať nízke úrokové sadzby) a podkopáva postavenie amerického dolára ako hlavnej svetovej rezervnej meny.
Pokiaľ ide o dolár, jeho zosadenie z trónu je do istej miery ústredným prvkom vízie, ktorú stelesňuje Mar-a-Lago Accord. Prvým, kto údajne použil tento pojem, bol ekonóm Zoltan Pozsar, ktorý navrhol systém „Bretton Woods III“ – teda nahradenie globálneho menového systému založeného na dolári systémom opierajúcim sa o digitálne meny centrálnych bánk (CBDC), spolu so zlatom alebo inými komoditami. Podľa Zoltana Pozsara by americká vláda posilnila svoju bilanciu prehodnotením ceny zlata. Takýto pokus o devalváciu amerického dolára by však mohol reálne viesť k jeho úpadku ako dominantnej globálnej meny – a tento proces by sa ešte urýchlil, ak by súčasťou dohody bola aj menová expanzia zo strany Federálneho rezervného systému. D. Trump síce opakovane tlačí na uvoľnenejšiu menovú politiku, zároveň však jasne deklaroval, že chce zachovať globálnu dominanciu dolára – hoci aj za cenu uvalenia ciel na krajiny (ako napríklad členov zoskupenia BRICS), ktoré by ju mohli ohroziť.
No ako poznamenal minister financií Scott Bessent, devalvácia dolára a jeho dominantné postavenie sa navzájom nevylučujú. Koncom 90. rokov sa napríklad dolár oslaboval a zároveň rástol jeho podiel v devízových rezervách centrálnych bánk. No ak by Mar-a-Lago Accord odrádzal centrálne banky od držby amerických štátnych cenných papierov, je ťažké si predstaviť, ako by si dolár mohol udržať svoj medzinárodný status. A presne týmto smerom sa Stephen Miran zrejme chce uberať. Navrhuje, aby zahraničné centrálne banky namiesto súčasných krátkodobých štátnych dlhopisov (T-bills) držali storočné americké dlhopisy bez výnosu z kupónov. (To by sa de facto rovnalo reštrukturalizácii amerického dlhu, teda istému typu defaultu.) Ďalšími – prípadne doplnkovými – opatreniami by mohli byť „užívateľské poplatky“ účtované zahraničným centrálnym bankám za držbu amerického dlhu, ako aj všeobecná daň z cudzieho kapitálu investovaného v USA. Táto posledná myšlienka pripomína Tobinovu daň na krátkodobé menové transakcie zo 70. rokov.
Štátny investičný fond, ktorého vytvorenie nariadil Donald Trump, má zrejme zohrávať nešpecifikovanú úlohu vo vízii Mar-a-Lago. Nie je však jasné, odkiaľ by sa na tento fond získali financie. Podobne ako v prípade rozvojových ekonomík, aj pre USA by bolo nerozumné financovať ho z pôžičiek. Za zmienku stojí aj fakt, že takýto fond funguje najlepšie vtedy, keď – na rozdiel od návrhu D. Trumpa – investuje do zahraničných aktív, nie domácich. Návrhy Stephena Mirana nemajú reál-ne základy. Prečo by svetové centrálne banky a ďalší investori akceptovali storočné dlhopisy, ktoré neponúkajú žiadny výnos po celé storočie, namiesto spoľahlivých T-bills? Prečo by mali bez výhrad akceptovať nové poplatky a dane uvalené na ich americké dlhopisy či investície?
Trump by pravdepodobne odpovedal jednoducho – aby sa vyhli represívnym clám. No túto „zbraň“ používal tak neúnavne – pre nespočetné ciele, s množstvom odkladov a obratov –, že jej účinnosť slabne. Ak pritlačí príliš, pokojný odchod sa ľahko môže zmeniť na masový útek od dolára. Snaha využiť vojenskú a geopolitickú silu na prinútenie krajín, aby prijali podmienky Mar-a-Lago Accord, by zrejme bola rovnako neúčinná. Trump svojím sklonom k vyhrážkam a nátlaku, ochotou zradiť spojencov a ignorovaním pravidiel systematicky zničil akýkoľvek politický kapitál, ktorý USA na medzinárodnej scéne mali. Tým podkopal globálne líderstvo USA. Nátlaková dohoda Mar-a-Lago – pripomínajúca rímske impérium, vyžadujúca tribút od okupovaných území – by iba urýchlila úpadok Ameriky. Značka Mar--a-Lago by sa mala radšej ponechať golfovým turnajom a rokokovým svadbám.
Copyright: Project Syndicate, 2025, www.project-syndicate.org
