Prepitné stráca význam, dobrú službu a vďačnosť lepšie vyjadrí recenzia

Jeden z popredných reštauratérov v New Yorku Danny Meyer chce vo svojich podnikoch zakázať hosťom, aby čašníkom či čašníčkam dávali prepitné. Namiesto toho im prisľúbil, že zvýši cenu ponúkaných jedál. Niektoré tak budú drahšie aj o 35 percent.

Cieľom netradičnej politiky je spravodlivo honorovať všetkých zamestnancov reštaurácie od umývača riadu až po kuchára. Z prepitného zvykne profitovať len určitá časť personálu, v dôsledku čoho nastávajú interné problémy a nedostatočne ohodnotení ostatní zamestnanci.

Vo svojom oficiálnom liste píše, že pohostinstvo je tímový šport, no nie každý člen tímu môže zdieľať štedrosť zákazníkov. D. Meyer tak chce spôsobiť revolúciu a nastaviť nový štandard pre reštauračný priemysel, píše portál Time s tým, že vyššia cena jedla bude odrážať skutočné náklady na prípravu dobrého jedla. Existuje celý zoznam reštaurácií, ktoré sa k podobnému zákazu odhodlali už dávnejšie.

Americká prepitná kultúra

Celý problém tak vychádza z rozporuplných amerických zákonov. Tie umožňujú majiteľom reštaurácií, barov či iných podnikov zamestnávajúcich ľudí, ktorí si v rámci práce môžu finančne prilepšiť prepitným, stanoviť špeciálne nízku základnú mzdu 2,13 dolára na hodinu za predpokladu, že prepitným si celkový plat výrazne vylepšia.

Rozhodnutie zakázať prepitné ide proti americkej tradícii. Prakticky v žiadnej inej krajine nie je až 20-percentné prepitné spoločenskou normou. V Európe ide skôr o prežitok, v Číne či Japonsku je prijímanie prepitného vychádzajúc z ich kultúry znakom poníženia.

Ako vysvetľuje agentúra Bloomberg, práve to je dôvod, prečo sa európski čašníci začnú tak zoširoka usmievať, keď vidia prichádzať amerického turistu. Zároveň je to ten istý dôvod, prečo americkí čašníci neobľubujú európskych návštevníkov.

Tradícia prepitného je v niektorých Američanoch tak silno zakorenená, že stravníci majú tendenciu prispieť čašníkovi drobným príspevkom aj v prípade nekvalitnejších služieb, tvrdí The Economist. V Spojených štátoch sa preto nekladie otázka, „či dať“, ale „koľko dať“.

Niektoré reštaurácie, aby uľahčili rozhodnutie zákazníkov, zaviedli do podnikov takzvaný DipJar, prístroj, na ktorom sa dá vopred nastaviť suma prepitného, napríklad na jeden dolár. Ak chce dať zákazník prepitné, jednoducho vloží do prístroja platobnú kartu. DipJar po odvedení prepitného vydá zvukový signál, aby obsluha vedela o štedrosti zákazníka.

Vzhľadom na rokmi zaužívanú americkú prepitnú kultúru sa javí Meyerova revolúcia ako príliš radikálna a ľudia pôsobiaci v reštauračnom priemysle majú výhrady k tomu, či sa dokáže ujať.

„Servisný poplatok“

Agentúra Bloomberg takisto poukazuje na to, že krajiny, kde nie je zvykom žiadne alebo len malé prepitné, ponúkajú lepšie kulinárske zážitky. Ako príklad pritom uvádza Švajčiarsko, kde na jedného obyvateľa pripadá najväčšie množstvo reštaurácií s michelinovskou hviezdou.

Švajčiarske reštaurácie desiatky rokov zahŕňajú servisný poplatok 10 až 15 percent priamo do finálneho účtu. Obdobne fungujú viaceré reštaurácie vo Francúzsku, Veľkej Británii, Belgicku, Dánsku a ďalších európskych krajinách.

Servisný poplatok (ktorý mnohí de facto považujú za prepitné) zahrnutý v účte však funguje ako dvojsečná zbraň. Pokiaľ človek nepochádza z blízkeho okolia a nepozná tamojšie pomery, fakty a klebety, nemôže tušiť, či sa za poplatkom skutočne skrýva kvalita, alebo ide len o jednoduchú stratégiu, ako zo sezónnych a lakomých turistov automaticky vylákať prepitné.

Uber a koniec prepitného

Kritici prepitného taktiež vysvetľujú, že prepitné nepomáha vytvárať dobré reštaurácie, ale podporuje falošnú podlízavosť zo strany obsluhy. Za prepitné reštauratér nenakúpi kvalitnejšie potraviny ani nezabezpečí v podniku lepšiu atmosféru.

Hoci vyznieva teória o zákaze prepitného a jej pozitívnych následkoch nádejne, je takmer isté, že zamestnanci, ktorých sa zákaz najbytostnejšie dotýka – obsluha, servis, čašníci – ju nebudú prijímať s veľkým nadšením. A nemusí ísť nevyhnutne len o ľudí pôsobiacich v gastronómii.

O nepriaznivých reakciách pracovníkov na absenciu prepitného sa presvedčila aj alternatívna taxislužba Uber. Prostredníctvom aplikácie Uber nemôžu pasažieri šoférovi nechať prepitné, nakoľko väčšina z nich platí kartou alebo cez PayPal.

„Len asi 5 percent z mojich zákazníkov dáva prepitné,“ sťažuje sa americký šofér Uberu pre britský portál BBC. Šofér sa cítil taký vylúčený z finančného kolobehu podniku, že zorganizoval on-line petíciu, v ktorej žiadal pridať do aplikácie možnosť dávania prepitného bez nutnosti nosiť so sebou hotovosť. Petícia si našla takmer 28-tisíc podporovateľov, vedenie Uberu to však nekomentovalo.