To, že príčinou nízkych dôchodkov je krátka doba poistenia alebo práca za nízku mzdu je známe. V kontexte zámeru vlády SR zaviesť do dôchodkového poistenia inštitút minimálneho dôchodku je nutné začať diskusiu najmenej o troch otázkach a síce akou dobou poistenia, akou úrovňou zaplateného poistného je účelné podmieniť vznik nároku na minimálny dôchodok a aká má byť výška minimálneho dôchodku.

Núka sa možnosť poskytovania minimálneho dôchodku všetkým poistencom, ktorí splnia podmienky nároku na starobný dôchodok. Pri dostatočne vysokej úrovni minimálneho dôchodku to môže síce viesť k zvýšeniu generačnej solidarity, ale zároveň k zavedeniu nespravodlivosti a s tým súvisiaci pokles motivácie platiť poistné.

Pri úvahách o dobe poistenia podmieňujúcej nárok na minimálny dôchodok je potrebné zohľadňovať viacero faktorov. Na jednej strane nie je možné ignorovať fenomén dlhodobej nezamestnanosti ako dôsledku prechodu Slovenskej republiky na trhový typ hospodárstva najmä v lokalitách so zaniknutou neefektívnou výrobou. Na druhej strane nie je morálne zdôvodniteľné, aby sa pri konštrukcii minimálneho dôchodku úplne vypustila zo zreteľa celková doba poistenia nad 15 rokov vrátane období, v ktorých za poistenca platí poistné štát.

A pri úvahách o zavedení limitu na úroveň zaplateného poistného treba brať do ohľadu aj skutočnosť, že je to nie je len práca za nízku mzdu, ktorá spôsobuje nízke hodnoty priemerného osobného mzdového bodu (POMB) ako indikátora úhrnu zaplateného poistného, ale aj práce na čiastočné úväzky, práce na dohody mimo pracovný pomer ako aj cash vyplácané „mzdy“. Rozlíšiť vplyv objektívnej neschopnosti uplatnenia na trhu práce od špekulatívneho správania poistencov je v čase dovŕšenia ich dôchodkového veku ťažké ak nie nemožné. Preto aj v prípade nízkeho POMB sa javí ako morálny hazard priznávanie minimálneho dôchodku zo zaplateného poistného pod hranicou odvodenou z úrovne minimálnej mzdy ( v súčasnosti 44,2% z priemernej mzdy)

Najväčší problém bude určiť výšku minimálneho dôchodku. Aj dnes existuje minimálny príjem dôchodcu tvorený z dôchodku a dávky v hmotnej núdzi. Tento príjem samozrejme nemôže zavedením minimálneho dôchodku klesnúť, len ak celý zámer má mať zmysel, mala by klesnúť administrácia minimálneho dôchodkového príjmu.

Tento článok venujem ambíciám, ktoré by si projekt zavedenia minimálneho dôchodku mal stanoviť. Lebo od ambícií závisí aj riešenie. Východiskám a alternatíve k jednotnému minimálnemu dôchodku sa budem venovať v nasledujúcich príspevkoch.

Ambícia č 1: Zvýšenie sociálnej solidarity

Základnou ambíciou zavedenia minimálneho dôchodku by malo byť zabezpečenie istej úrovne dôchodkových príjmov osobám, ktoré

- Získali dobu poistenia najmenej ako je doba, určená na vznik nároku na minimálny dôchodok

- Zaplatili poistné na starobné poistenie z vymeriavacieho základu aspoň na úrovni odvodenej z minimálnej mzdy.

Ide teda o prejav solidarity s osobami, ktoré v dôsledku pomerov na trhu práce, alebo z dôvodu starostlivosti o deti, nemohli získať lepšie platené pracovné pozície, pracovali za nízku mzdu, alebo vykonávali zárobkovú činnosť s nízkym príjmom. Teda nie so všetkými osobami, ktorým vzniká nízky dôchodok, prípadná hmotná núdza osôb, ktorým nevznikne nárok na minimálny dôchodok by mala byť naďalej riešená v systéme pomoci v hmotnej núdzi.

Ambícia č.2: Minimalizácia dopadov na verejné financie

Mizerný stav fondu starobného poistenia je chronicky známy a zlepšovanie jeho kondície je v optimistickej vízii meraný na desaťročie. Ďalší razantnejší nárast výdavkov na dôchodky by samozrejme narazil na odpor štátneho financmajstra a zmaril by zavedenie minimálneho dôchodku z dôvodu zvyšovania verejného dlhu. Byť sociálnym bez ohľadu na ekonomiku verejných služieb nestačí, napísala pani Woleková a ja k tomu dodávam, že byť solidárny bez ohľadu na stav fondu dôchodkového poistenia tiež nestačí. Preto je namieste požadovať, aby ambíciou tvorcov legislatívneho rámca pre zavedenie inštitútu minimálneho dôchodku bola minimalizácia negatívnych dopadov jeho zavedenia na verejné financie.

Ambícia č.3: Garancia dôstojnosti v starobe

Je zlý stav v spoločnosti, ktorá negarantuje pracovitým ľuďom dôstojnosť v starobe. Musím pripustiť, že akokoľvek bolo dobre mienené riešenie hmotnej núdze dôchodcov v rámci jedného systému pomoci v hmotnej núdzi, nie je v poriadku, aby po 40 rokoch platenia poistného na dôchodkové poistenie bol dôchodok dopĺňaný zo systému pomoci v hmotnej núdzi a to rovnakým spôsobom ako je riešená hmotná núdza sociálne neprispôsobivých ľudí. Vyňať čo najviac poberateľov starobných dôchodkov zo systému pomoci v hmotnej núdzi prostredníctvom minimálneho dôchodku je určite správna vec.

Ambícia č.4: Zníženie administratívnych nákladov

Už len procesná stránka poskytovania pomoci v hmotnej núdzi pre dôchodcov volá po náprave. Začiatok procesu je v priznaní starobného dôchodku rozhodnutím Sociálnej poisťovne, nasleduje rozhodnutie úradu práce o poskytnutí dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi. V januári Sociálna poisťovňa vydá rozhodnutie o zvýšení starobného dôchodku po čom nasleduje rozhodnutie úradu práce o znížení dávok v hmotnej núdzi o čiastku, o ktorú bol dôchodok zvýšený. V júli sa zvýšia dávky v hmotnej núdzi a úrad práce vydá nové rozhodnutie o zvýšení dávky v hmotnej núdzi a tak to ide každý rok. Dôchodca je povinný predkladať úradu doklady o zvýšení dôchodku a ak zabudne má problém, môže dôjsť k vymáhaniu neoprávnene vyplatených dávok. Administrácia popísaného procesu je finančne náročná záležitosť a ak sa bude systém meniť je vysoko aktuálnou témou aj taká zmena, ktorá má ambíciu znížiť nároky na kapacity štátnej správy pri riešení hmotnej núdze dôchodcov.

Nájsť riešenie, ktoré má naplniť vyššie uvedené ambície je zadanie ťažšie ako sa na prvý pohľad zdá a aj preto je potrebné začať o ňom verejnú diskusiu.