Patrím k ľuďom, ktorí programy politických strán čítajú, analyzujú a očakávajú ich dodržiavanie ako protihodnotu za hlas, ktorý politikom vo voľbách dám. Avšak programy pravicových strán, ktorých som voličom, v oblasti zdravotníctva svedčia len o povrchnosti poznania potrieb pacienta a zameriavajú sa len na to, ako ušetriť peniaze štátu. Občan - pacient je druhoradý.

Ak máme v živote kráčať dopredu je potrebné vedieť odkiaľ kráčame a kam. Preto som presvedčený, že politické strany (hovorím o pravicových stranách, len tie môžu riešiť problémy bežných ľudí) by sa vo svojich programoch pre zdravotníctvo mali zamyslieť nad osudom reforiem Rudolfa Zajaca, ktorý bol zatiaľ prvým a aj posledným skutočným reformátorom. Tiež by sa kompetentní tvorcovia mali pokúsiť pochopiť myšlienkové pochody tohto muža, keďže ak má niekto úprimný záujem zdravotníctvo reformovať, nezostáva mu nič iné, len pokračovať v jeho šľapajách.

Na úplné pochopenie toho, čo chcem na začiatok povedať, je potrebné sa k reformám vrátiť v širšom všeobecnom kontexte. Čo všetko pretrvalo z reformných čias a prečo? Len jeden príklad za všetky, a to z ekonomickej oblasti. Daňový bonus a takmer celá reforma daňového systému zostala takmer nezmenená. Róbert Fico síce niektoré veci zmenil, ale menil nepodstatne, len pre oči neznalých voličov. Príkladov by bolo mnoho, avšak z každého pokusu zmeniť čokoľvek trčí neistota a zároveň aj dôvera v efektivitu reforiem minulej vlády.

Najhoršie však obišlo zdravotníctvo, keďže Róbert Fico inicioval pomerne radikálne a  takmer vo všetkých smeroch negatívne zmeny. Avšak zásadná otázka znie, prečo tieto negatívne zmeny značná časť voličov akceptovala. Odpoveď voliča je jednoduchá: „Predtým sme mali mizerné zdravotníctvo zadarmo, teraz za peniaze. Tak nech máme to mizerné zdravotníctvo opäť zadarmo“. Logika nepustí.

Vrátim sa k reformám Rudolfa Zajca a opäť si položím zásadnú otázku: Čo pretrvalo z jeho reforiem? Odpoveď je jednoduchá . To čo nemala odvahu zmeniť súčasná vláda a má nadčasovú hodnotu. A to je Úrad pred dohľad nad zdravotníckou starostlivosťou a zákon č. 576/2004, ktorý je kvalitou na európskej úrovni a v princípe napĺňa všetky právne potreby pacienta. Preto skutočná reformná cesta nevedie len cestou šetrenia peňazí štátu, a teda ekonomickými reformami, ale musí dôjsť k zásadnej zmene kvality poskytovania zdravotnej starostlivosti meranej vo všetkých smeroch, aj emocionálnymi pocitmi pacientov a tie nepokladá za dôležité len necitlivý človek a medicínsky diletant.

Pred časom sa v časopise .týždeň vyjadril bývalý poradca ministra Zajaca Peter Pažitný, ktorého pokladám za odborníka, v tom zmysle, že pacient vôbec neusiluje o kvalitu zdravotníckej starostlivosti, a  preto ani neexistuje žiadny trhový tlak. Dôvody prečo je to tak sú nesmierne prostoduché. Dožiadať sa kvality zdravotnej starostlivosti a práv je nesmierne namáhavé a bez tlaku právnika takmer nemožné, dokonca aj v banálnych žiadostiach pacienta. To je samozrejme aj odpoveď na otázku, prečo tu neexistuje žiadny trhový tlak, keďže je podmienený neprirodzenou aktivitou v trhovom mechanizme neznámou, ale známou z čias socializmu. I keď sa reformnými zákonmi z r. 2004 zmenilo postavenie pacienta, socialistické stereotypy a  nevzdelanosť zdravotníkov ho stále držia v pozíci nesvojprávneho prosebníka. Z uvedeného vyplývajú aj isté východiská ako tento stav zmeniť, ale je to spôsob nepopulárny a politické body sa pri ňom nezbierajú.

Ku kvalite zdravotnej starostlivosti prirodzene patrí aj dostupnosť. Nemyslím tým finančné prekážky ani vzdialenosť konkrétneho zdravotníckeho pracoviska. Pacient, s ktorým sa zaobchádzalo v zdravotníckom zariadení nedôstojne, neslušne a hrubo bez snahy personálu akceptovať jeho požiadavky, sa v budúcnosti bude zdravotnej starostlivosti vyhýbať a rozhodne sa pre ňu až v čase, kedy už môže byť neskoro. Preto môžu byť nemocnice vybavené aj tými najfantastickejšími a najdrahšími prístrojmi, ale pre pacienta budú tak či tak zbytočné.

Skutočná reforma zdravotníctva preto musí viesť nielen cestou ekonomickou, ale aj reformou vzťahu lekár-pacient. Žiaľ ani v jednom z programov pravicových politických strán som nenašiel ani zrnko pohľadu na vec z hľadiska pacienta s prihliadnutím na jeho potreby, prípadne boli spomenuté len vo všeobecnej rovine, alebo len veľmi okrajovo.

Dovolím si stručný komentár k programom SaS, SDKÚ a KDH, keďže som presvedčený, že len tieto strany môžu zásadným spôsobom reformovať zdravotníctvo a ich programy sú oproti iným stranám aspoň po stránke ekonomickej najkvalitnejšie.

SaS

Program tejto strany sa mi zdá zo všetkých programov najprepracovanejší, najzrozumiteľnejší a imponuje mi najviac. Cítiť z neho slobodné zmýšľanie bez populizmu. Najzaujímavejším bodom týkajúcim sa práv pacientov je umožniť rodičom neakceptovať niektoré druhy očkovania pre svoje deti, s čím súhlasím. Nejde samozrejme len o medicínsku stránku veci ale aj právnu, keďže povinnosť rodičov dať zaočkovať svoje deti vyznieva ako pohŕdanie rodičom s tým, že deti sú tak trochu štátnym majetkom, čo nie je v súlade s právami a slobodami občana. Tiež si treba uvedomiť, že história medicíny je plná lekárskych omylov a preto musí mať rodič a pacient právo odmietnuť to, čo nepokladá pre seba a svoje dieťa v oblasti zdravotníctva za správne.

V programe strany SaS je však aj veľmi kontroverzný bod s ktorým nesúhlasím a ktorý  spochybňuje poznanie potrieb pacientov. Strana SaS chce: Zaviesť poplatok za podanie  sťažnosti, ktorý bude vrátený  v prípade, že sťažovateľovi  bolo dané za pravdu.Znížime tým  náklady na administráciu zbytočných  sťažností, zatiaľ  čo možnosť podania opodstatnenej sťažnosti ostane  zachovaná. Ak má niekto skúsenosti s podávaním sťažností a to nielen v oblasti zdravotníctva vie, že rozhodnutia konkrétnych úradov môžu byť šokujúco bizarné, kedy aj skúsení právnici krútia hlavou. A ak sa má aj za nekompetetné rozhodnutia platiť poplatok, zníži sa aspoň sociálne slabším občanom možnosť dovolať sa pravdy.

SDKÚ

Program tejto strany odráža bežnú agendu pravicových strán. Je koncipovaný trochu všeobecnejšie a menej heslovite ako program strany SaS. Tiež sa samozrejme zaoberá hlavne ekonomikou. Najzaujímavejším bodom programu sa mi zdá toto vyhlásenie: Presadíme zavedenie diagnostických a liečebných protokolov. Myslím, že presadenie tohto bodu môže značným spôsobom pozitívne ovplyvniť kvalitu zdravotníckej starostlivosti. Avšak pokladám ho za neúplný, keďže v zahraničí existujú aj tzv. komunikačné protokoly, ktoré dávajú aj isté pravidlá  v komunikácii lekára s pacientom a zohľadňujú pritom jeho právne postavenie a psychický stav. Takéto komunikačné protokoly slovenské zdravotníctvo zúfalo potrebuje, keďže zdravotníci komunikovať nevedia a mnohokrát ani nechápu postavenie pacienta. Žiaľ ani jedna zo strán nenavrhuje konkrétne opatrenia ako túto situáciu zmeniť, čo ma utvrdzuje v presvedčení že ide preto o povrchné poznanie potrieb pacientov.

KDH

Program KDH je koncipovaný najvšeobecnejšie. Avšak je zaujímavý tým, že reaguje aj na nové výskumné medicínske technológie a zaoberá sa aj ich morálnymi aspektami.Taktiež,  i keď vo všeobecnej rovine, sa v programe spomína aj dôstojnosť pacienta v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

KDH kladie dôraz na rozvoj zdravotníckeho školstva. Možno by však bolo namieste prehodnotiť budovanie ďalších univerzitných pracovísk, keďže vzniká pochybnosť, či sa nájde dostatok skutočne kvalifikovaných pracovníkov pre ich prevádzku. Dovolím si poznamenať že ani v súčasnosti ich dosť nemáme, keďže profesori medicíny s pochybnou morálnou a boľševickou minulosťou nie sú zárukou výchovy skutočných odborníkov.

Pokiaľ by však išlo o reformu výučbových procesov, naštartovanie právneho vedomia zdravotníckych pedagógov a pod., iste by to bolo pre pacientov prínosné.

Stručné zhrnutie:

Pokiaľ sa naplnenie programov konkrétnych politických strán neodrazí vo forme poznania pacienta v zmysle pozitívych pocitov, bude možné populistami ľahko na takéto programy útočiť či spochybňovať ich prínos. Preto by bolo možno vhodné počúvať pri tvorbe takýchto programov aj vzdelaných laikov, pacientov a  psychológov. Čiže nielen zdravotníkov, keďže tí si mnohokrát nedokážu všimnúť negatíva v poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Programy  spomínaných strán sú veľmi prínosné po ekonomickej stránke. Avšak bez akceptácie ľudského rozmeru a rešpektovania aj emocionálnych potrieb pacientov sa stanú reformami pre reformy a nie pre ľudí. Povrchnými, studenými a možno aj nepotrebnými.