Hoci predaje kompaktných diskov v posledných rokoch klesajú, prehrávače cédečiek naďalej zostávajú bežnou súčasťou výbavy väčšiny domácností. Vôbec prvý CD prehrávač začala pred 30 rokmi predávať japonská spoločnosť Sony, ktorá spolu s holandským elektronickým koncernom Philips stála pri zrode kompaktných diskov.
Prototyp prehrávača nového typu digitálneho média predstavilo Sony na jeseň roku 1981. Nepríliš atraktívny vzhľad prístroja mu vyniesol nelichotivú prezývku Goronta, pochádzajúcu z japonského výrazu "goron", teda tlstý, nemotorný. Za rozpaky budiacim zovňajškom sa však skrýval na svoju dobu veľmi pokročilý produkt s množstvom unikátnych technických riešení.
Na pulty obchodov sa prvé prehrávače dostali v značne pozmenenej podobe 31. októbra 1982. Niesli označenie Sony CDP-101 a spočiatku boli dostupné výhradne v krajine vychádzajúceho slnka. Na začiatku predaja stáli 168 tisíc jenov, čo bolo približne 730 dolárov. Dostatočne majetní záujemcovia z USA a starého kontinentu si mohli sedem a pol kilogramu vážiaci aparát odniesť z predajní až na jar nasledujúceho roka. Zato už ale mali na výber z dvoch typov - jedného od Sony a druhého od Philipsu.
Ako to u podobných noviniek býva, noví majitelia prehrávačov pochádzali predovšetkým z radov nadšencov pre nové technológie. Od kúpy ich neodradila vysoká cena, ani obmedzená ponuka titulov dostupných na kompaktných diskoch. V dôsledku masovej produkcie a s ňou spojeného znižovania cien si prehrávač mohlo dovoliť stále viac zákazníkov. Vďaka miniaturizácii sa prehrávače začali montovať aj do áut, počítačových zostáv a nakoniec v podobe discman "kolonizovali" tiež vrecká a kabelky, z ktorých vytlačili kazetové walkmany.
Aby mal prehrávač zmysel, muselo byť samozrejme čo na ňom prehrávať. Na vývoji kompaktného disku pracovali firmy Philips a Sony spoločne od roku 1979. Výsledkom často búrlivej holandsko-japonskej spolupráce bol dokument známy ako Červená kniha. Ide o akúsi "bibliu kompaktného disku," ktorá špecifikuje základné parametre audio cédečiek, vrátane ich rozmerov, použitej vzorkovacej frekvencie alebo maximálneho hracieho času.
Výroba prvých kompaktov bola zahájená v lete 1982. Lisovaciu linku hudobnej spoločnosti Polygram v nemeckom Langenhagen vtedy začal opúšťať album The Visitors populárnej švédskej štvorice ABBA. Do začatia predaja kompaktných diskov o štvrť roka neskôr už mal katalóg nahrávok dostupných na CD približne 150 položiek, prevažne z oblasti klasickej hudby. Po počiatočných slabých výsledkoch sa predaj CD v polovici 80. rokov predsa len rozbehol. Svoj podiel na tom mala americká kapela Dire Straits. Jej album Brothers in Arms sa stal historicky prvým cédečkom, ktorého sa predalo viac ako jeden milión kópií.
Na rozdiel od magnetofónových kaziet bola veľkou nevýhodou kompaktných diskov nemožnosť zaobstarať si ich kópiu. Situácia sa zmenila v roku 1991, keď sa na trhu objavili prvé zapisovateľné cédečka (CD-R). O šesť rokov neskôr si zákazníci mohli kúpiť vylepšenú verziu CD-RW, ktorá umožňovala uložený záznam opakovane mazať a nahrádzať novým. Lacné zapisovateľné cédečka zasadili smrtiaci úder systému magnetooptických médií MiniDisc firmy Sony, ktorý ich mal nahradiť.
Rýchly nárast kapacity polovodičových pamätí v posledných rokoch ale začína cédečka vytláčať na vedľajšiu koľaj. Akokoľvek si striebristé kotúčiky stále udržiavajú dominantné postavenie medzi fyzickými nosičmi, predaj hudby cez internet má zjavne stúpajúcu tendenciu. Aj kompaktné disky tak skôr či neskôr postihne osud, aký kedysi stihol šelakové dosky či fonografické valčeky, ktoré patrili k prvým zvukovým nosičom.
Zdroj: Wikipedia
Prvý CD prehrávač Sony CDP-101.
Foto - Wikipedia
