Sedel v kresle šéfa štátnej plánovacej komisie, podpredsedu slovenskej socialistickej vlády aj prvej porevolučnej vlády. Mal najlepší prehľad, ako vyzerá slovenské hospodárstvo na začiatku deväťdesiatych rokov.
Vladimír Lexa bol dlho označovaný za človeka, ktorý si udržiava tichý vplyv napríklad na poľnohospodárstvo, aj keď to stále nepripúšťa.Do poradenských tímov ho pozývali prví slovenskí porevoluční ministri, asistoval aj Jurajovi Širokému v Harvardských fondoch.
Dnes hovorí, že prichádza čas generačnej výmeny v rodinných firmách. Hoci o nich nerád hovorí, kontroluje hotelovú akciovú spoločnosť Himex, jeho zať šéfuje sladovni Lycos Trnava. Spoločnosť IRI obchoduje s poľnohospodárskymi komoditami, vplyvným akcionárom je aj vo firmách Ecoreal, Sema HŠ Sládkovičovo, Tapos Trnava.
Nie ste práve podnikateľ, ktorý by často hovoril o biznise...
Som opatrný, lebo život ma to naučil.
Vnímame takpovediac dve línie podnikania rodiny Lexovcov. Vašu a Ivanovu. Čo je dnes to vaše zoskupenie, čomu sa venujete?
Za dôležité považujem aspoň stručne načrtnúť genézu svojho podnikania. Robil som prvého podpredsedu vlády za totality aj po nej, po revolúcii som bol členom vlády národného porozumenia pána Čiča. Dobre som vychádzal aj s Michalom Kováčom. Vtedy bol minister financií a chcel, aby som k nemu išiel po účinkovaní vo vláde ako poradca. Hovoril, poď, pozrieš sa, ako vyzerá trhová ekonomika po prvých slobodných voľbách. Vedel som, že na trhovú ekonomiku mám, veril som, že musím uspieť. Poradcu som robil asi trištvrte roka. Potom minister Kováč odišiel z vlády spolu s Vladimírom Mečiarom. Ja som sa postavil na vlastné nohy. Podali sme privatizačný projekt na Považské mlyny a cestovinárne a vláda nám ich v roku 1992 odsúhlasila. To bolo v čase, keď bol premiér Ján Čarnogurský a minister privatizácie Ivan Mikloš. Takže keď niekto tvrdí, že moje privatizačné začiatky siahajú do Mečiarovej éry, vedome klame. Mlyny sme zveľaďovali. Ale keď som videl, že moji spoločníci si dali veľké platy, štyristotisíc korún mesačne, napriek mojej námietke, rozhodol som sa odísť. Pochopiteľne, aj ja som mal toľko. V tom období to bolo veľa peňazí. Vedel som, že takýmto prístupom k vlastnému majetku to musí skončiť zle. Povedal som spoločníkom, že odchádzam, a ak neskončia ihneď s takýmto spôsobom riadenia vlastnej firmy, skrachujú. Aj sa to stalo, necelé dva roky po mojom odchode.
Pri mlynoch ste však ostali...
Nie. Ostal som so službami v poľnohospodárstve. IRI, a.s., vlastní napríklad v Pezinku tenisové dvorce, boxy pre 70 koní, hotel a tak ďalej. Teraz tam chceme vybudovať štvorhviezdičkový hotel s wellness. Predpokladám, že uspejeme. Pezinok je blízko hlavného mesta. Bratislavský hotel Barónka prevádzkujeme od roku 1991 a v roku 1997 sme ho kúpili. Celý zisk sme reinvestovali. Človek zje len toľko, koľko zje, a vypije toľko, koľko vypije. Nie je to len žiť na vysokej nohe a utrácať. Snažil som sa žiť vždy pre budúcnosť, či za totality alebo teraz. Mám vnúčence a chcem, aby sa usilovali, dostali veľmi dobré vzdelanie, vedeli spravovať, vážiť si a zveľaďovať majetok.
Ako hodnotíte súčasný vývoj na trhu?
Teraz do tohto segmentu – poľnohospodárstvo a potravinárstvo - vstupuje Andrej Babiš. Chce využiť synergický efekt z Dusla Šaľa, pretože má hnojivá a prípravky na ochranu rastlín. Môže ich využiť v rámci barterových obchodov s prvovýrobou. Súhlasím, že to má dobre vymyslené. Môže mať úspech, ale aj nemusí. Nie je taký silný, aby proti sebe na Slovensku nemal ekvivalentný protitlak. Aj keď si zrejme myslí, že nie.
Okolo Radovana Šilla sa vybudovala silná mlynárska skupina. Po vašom odchode prudko rástla.
Pán Šillo je mimoriadne šikovný a som rád, keď sa mu darí. Svojím spôsobom je môj odchovanec.
Angažovali ste sa v Mlyn Groupe?
Všetko so všetkým súvisí. Radil som mu. Dnes pre Mlyn Group dodávam pšenicu. Skoro všetko, čo som robil a čoho som sa dotkol, bolo viac-menej úspešné. Ak sa spojí zdravý sedliacky rozum s pracovitosťou, nadhľadom, so vzdelaním a serióznosťou, musí uspieť. Nemám ani bodygardov – čo podnikatelia môjho rangu zvyknú mať –, lebo ich nepotrebujem. Domnievam sa, že nemám nepriateľov, nikomu nie som dlžný. So zamestnancami hovorím úprimne a otvorene. Možno je to sebavedomé, ale ja naozaj nemám okrem niektorých tendenčných novín a tam píšucich novinárov zjavných nepriateľov.
Čo je to podnikateľ vášho rangu?
Takto položená otázka je dosť vulgárna! Ale – prosím. Podnikateľ môjho rangu znamená, že je úspešný, nemá dlhy a má istý majetok. Kvantifikovať ho nebudem, lebo to nie je dôstojné. Som predseda predstavenstva štyroch akciových spoločností so základným imaním 250 miliónov korún. Neviem, či je to veľa alebo málo. Ale prezentovať sa úspechmi je nanič. Napríklad aj zať je úspešný podnikateľ. Má sladovňu v Trnave, stavia tam sto bytov a ďalších sto ide stavať. Trnavská sladovňa je silná, lebo sa sústredili na kvalitu výrobku a nakupuje prvotriedne suroviny. Vy ste tiež pred viacerými rokmi písali o privatizácii Sviku Svidník a môžem povedať, že dosť tendenčne. Teraz si tam chodia dávať šiť obleky naši vrcholoví politici. Médiá tvrdili, že som Svik lacno kúpil a draho predal.
Ako to teda bolo?
Predovšetkým – pri tejto privatizácii som nebol sám. Boli sme štyria spoločníci a privatizačný projekt podala právnická osoba. Našim pričinením sme priniesli zo zahraničia vklad investora v hodnote desať miliónov dolárov do mesta, kde nie je ani železnica, čo bola veľká investícia. Taliansky partner zvýšením kapitálu získal vysokú majoritu, a preto mal záujem nás vyplatiť. Ako fyzická osoba som za predaj svojho podielu dostal približne tri milió-ny korún. A nie štyristo miliónov, ako bolo napísané vo vašom časopise. Slovenský národ a myslím, že žiadny národ nemá rád kombináciu, keď sa povie zločin – čo bolo v prípade môjho syna –, a bohatstvo, čím označovali mňa. Táto spojitosť vyvoláva cielenú nenávisť voči týmto osobám mínusovým synergickým efektom, čo sa integrálne valilo na mňa a moju rodinu. Napríklad denník Sme bol v tom veľký protagonista. Mám s ním päť sporov na ochranu osobnosti a domnievam sa, že ich vyhrám. Tendenčná kompilácia, čo robia niektorí „renomovaní novinári“, nie je novinárčina.
Nie je problém v tom, že nerád o sebe hovoríte a potom vznikajú mýty, čo kolujú po kuloároch?
Nie som rád stredobodom pozornosti. Ani ako šéf komisie pre plánovanie a vedecko-technický rozvoj som nechcel byť exponovaný a v médiách. Pôvodne som vyštudovaný chemik analytik. Ako 35-ročný som dostal štátnu cenu Klementa Gottwalda za zavedenie výroby selektívneho herbicídu pre cukrovú repu. Dnes to asi neznie dobre, ale vtedy to bolo najvyššie vyznamenanie za vedecko-technickú činnosť. V roku 1968 ma vďaka zavedeniu tej technológie lanárili, aby som emigroval do Nemecka a zamestnal sa vo významnom koncerne. Neviem, či som urobil dobre, keď som zostal, z dnešného pohľadu asi áno. Ale verím, že aj tam by som bol úspešný, lebo som bol dobrý chemik. Mal som viacero spolužiakov, čo emigrovali. Jeden z nich bol napríklad šéf výskumu Ciba Geigy vo Švajčiarsku.
Boli ste v socialistickej vláde, potom chvíľku v prvej porevolučnej. Ako vnímate prechod? Je to lepšie dnes alebo horšie?
Dnes mi je lepšie ako kedykoľvek predtým. Za totality ako prvý podpredseda vlády som mal 18-tisíc korún plat a dvetisíc, tritisíc reprezentačné. Mohol som mať chatu a auto, pochopiteľne byt, respektíve rodinný dom. Nebola veľká diferenciácia medzi ľuďmi „hore a dole“. Robotník v Slovnafte v triede R9 zarábal aj dvanásťtisíc mesačne. No niečo vám poviem. V porevolučnej vláde som chodil v zastúpení vlády SR do federálnej komisie pre kupónovú privatizáciu, ktorú viedli pán Klaus s pánom Dlouhým. Bol som v nej proti kupónke jediný. Vedel som, že ak sa majetok dostane do fondov, ktoré nevedia riadiť podniky, nemá to šancu na úspech. A smial som sa, keď niektorí účastníci stále hovorili, že za model kupónovej privatizácie sa dostane Nobelova cena.
Predsa len, ako ste vnímali prechod?
Pred rokom 1989 bolo na čele štátu prestarnuté vedenie, ktoré nebolo schopné sledovať a už vôbec nie predvídať vývoj ekonomických a spoločenských vzťahov. Nebola možnosť robiť korekcie bez toho, aby to bolo posvätené vrchnosťou, čo bolo veľmi ťažkopádne. Bolo aj veľa nerovnováhy v ekonomike. Ak je niekto dvadsať rokov členom najvyššieho vedenia strany a štátu, tak sa „vyhospodári“. Moc opotrebúva. Aj mnohí dnešní už sú vyhospodárení. Žiť denne v napätí je veľmi náročné. Ale demokracia je dobrá najmä v tom, že ak niekto tára a nevládze, nerobí, národ to odhalí, je totiž pod kontrolou médií a verejnosti. Na druhej strane sú tu i mínusy, niektoré tendenčné oznamovacie prostriedky, ktoré vedia navodiť nepravdivú atmosféru. Ako napríklad voči môjmu synovi, ale i mne a ďalšej rodine. Nie sme sami. Za Palka a Lipšica robili veľké bu-bu-bu, a nič. Na súdoch je skóre trinásť nula v prospech Ivana.
Lenže bola Mečiarova amnestia.
Amnestiu ja neskúmam. Dobre, ale prečo vyrobili ostatné škandály, prečo sa nehovorí, že biskup dvakrát krivo vypovedal na súde s triptychom?
Keď už ste spomenuli kupónovú privatizáciu, spolupracovali ste s Harvardmi, s Jurajom Širokým a Viktorom Koženým.
S Koženým nikdy. Pán Široký chcel, aby som ho zoznámil s pár zaujímavými ľuďmi, čo sa stalo. To, čo sa pýtate, je citlivá otázka. V Harvardoch som istý čas pracoval a odišiel som, lebo som sa chcel postaviť na vlastné nohy. A nie celkom som chápal ich prístup k spravovaniu podnikov, pretože som bol proti kupónovej privatizácii, bolo to v rozpore s mojimi zásadami. Hlásať 22-násobok nominálnej ceny, ako napríklad PSIPS Banská Bystrica, bol nezmysel. Rozišli sme sa. Nebudem robiť na druhého, keď mám sám možnosť podnikať.
A čo od vás očakávali?
Musíte sa opýtať pána Širokého.
Boli ste jeden z najlepšie informovaných ľudí...
Asi áno.
Do čoho ste dali kupónovú knižku?
Do Všeobecnej úverovej banky, teda dobre. Vedel som, že štát jej nedovolí skrachovať. Spôsobilo by to negatívnu reťazovú reakciu v ekonomike.
Čo treba na úspešné podnikanie?
Treba mať ideu, cieľavedomosť, dôslednosť, schopnosť vybrať si spolupracovníkov, vedieť riadiť a podobne. Nepreskočil som žiadnu z riadiacich štruktúr. Pracoval som vo výskume, v prevádzke som robil pri organofosfátoch. Nebezpečná výroba ma naučila disciplíne. Potom som bol šéf cechu, technický námestník, investičný riaditeľ Slovchémie, námestník ministra, potom podpredseda štátnej komisie. Mám desať patentov a asi sto zlepšovacích návrhov. Som technokrat.
Veľa ľudí je serióznych, platia, ale chýbali im znalosti krajiny, ktoré ste mali vy.
Lenže napríklad boli menej pracovití, chýbal im intelekt, nemali dostatočnú húževnatosť, chýbal im nadhľad nad vecou, schopnosť riadiť ľudí. Bol som riaditeľ podniku v Chemolaku. Táto firma napríklad podľa môjho názoru nemá primeraný výskum. Slovchémia, generálne riaditeľstvo, si kedysi vedela zarobiť na sedem výskumných ústavov. Ak by tu bol výskum a tento koncern by žil, iste by sme boli ďalej aj v chémii. Dnes sme odkázaní na to, či sem niečo rozumné umiestnia zahraniční investori. Sme v ich vleku.
Aké dôležité sú kontakty?
Sú dôležité, ale nie rozhodujúce. Nepreceňujte ich. Ak je človek cieľavedomý, nájde ich. Aj keď mal Ivan aféry, bola príležitosť pozhovárať sa napríklad s pani Schmögnerovou, pánom Miklošom aj s pánom Prokopovičom. Možno preto, že sa chceli pozrieť, čo je to za človeka, ten starý pán, o ktorom sa toľko píše.
Bolo obdobie, keď vás spájali s Pentou.
Pánov z Penty poznám veľmi dobre a veľmi si ich vážim. Sú šikovní a ambiciózni. Párkrát som sa s nimi rozprával.
Existujú hlbšie väzby?
Nie. Ľudia veľa hovoria. Mne sa títo podnikatelia páčia najmä preto, lebo sú vzdelaní, nesmierne pracovití, koncepční... Vyrástli bez kontaktov, ale vlastnou usilovnosťou a cieľavedomosťou sa dopracovali tam, kde sú. Preto nepreceňujte kontakty. Ak ich niekto má, ale nemá aj inú, teda komplexnú výbavu, sú mu nanič.
Vedeli ste určite komunikovať s minulými vládami.
Nekomunikoval som s nimi. Nikdy som nebol člen HZDS. Bol som len v jednej strane, v komunistickej, z ktorej som v roku 1990 vystúpil. Keď som hovoril, vždy som hovoril to, čo som si naozaj myslel. Ani synovi nebolo vždy príjemné, čo sme si povedali. Žiadneho politika nepotrebujem, ani teraz. Je extrémne myslieť si, že bez politiky sa nedá robiť ekonomika. Ide to ťažšie, ale ide to.
Aj v poľnohospodárskych obchodoch?
Neviem, na čo narážate. Ak na mlyny, tie sme sprivatizovali ako spoločnosť PMaC za Čarnogurského vlády. Ponúkli sme reálnu cenu tristo miliónov korún. Spýtajte sa pána Mikloša alebo [vtedajšieho podpredsedu vlády] pána Vavru, prečo to dali spoločnosti piatich ľudí, v ktorej bol aj bývalý komunista.
Ste aktívni v obchodovaní s komoditami.
Áno. Máme pôdu, som akcionárom firmy, čo má šesťtisíc hektárov. V roku 1994, keď som pracoval v mlynoch, chcel odo mňa nejaké informácie šéf veľkej investičnej skupiny rakúskej banky. Hovoril, že naše poľnohospodárstvo je silné, hovoril o prednosti veľkých plôch. Povedal, že sa nás v tejto oblasti boja. V Rakúsku prevažnú časť majetku farmárov kontrolovali banky pre ich vysokú zadlženosť. My sme si poľnohospodárstvo sami rozbili. Poľnohospodárstvo ide teraz dole vodou.
Existovali však štátne majetky na veľkých plochách, a neprežili.
Štátne majetky... Štátne firmy krachujú, lebo ľudia, žiaľ, kradnú. Sú tam i politickí nominanti, ktorým chýbala odbornosť. Preto nehovorte o štátnych majetkoch. Družstvá by boli vedeli prežiť, ak by ich štát bol dotoval tak, ako ich dotujú na Západe. Krach štátnych majetkov je v prvom rade rozkrádanie a nekvalifikované riadenie. Som presvedčený, že vo firmách, ktoré riadim, zamestnanci nekradnú. Robíme dôsledné kontroly. A podpisové právo majú len moji najbližší, ktorým verím.
A poľnonákupy?
Poľnonákupy boli monštrá, čo nevedeli gazdovať, nehospodárne sa tam pracovalo. Aj v tých, čo robili so Štátnymi hmotnými rezervami, kde sa tiež menili riaditelia z politických dôvodov.
Podniká sa vám lepšie teraz ako pred desiatimi rokmi?
Podnikalo sa mi vcelku dobre vtedy a aj teraz.
Hovorí sa o zlepšovaní podnikateľského prostredia. Cítite to?
Nebudem to úplne cítiť dovtedy, kým nebude oveľa lepšia a rýchla vymožiteľnosť práva. Súdy by mali rozhodovať promptne, najmä v ekonomických veciach, ale i iných. Napríklad žalobu na ochranu osobnosti proti denníku Sme som dal už pred štyrmi rokmi. Mám 69 rokov, môžem zomrieť a nedostanem žiadnu satisfakciu.
Teda nevidíte pokrok?
Tempo je, žiaľ, pomalé, aj keď sa istý pokrok urobil. Schvaľujem napríklad v daňovej oblasti zavedenie jednotnej dane. Mám poznámku, že na niektoré potraviny by som dal nižšiu DPH a možno i na lieky, najmä pre starých a chorých ľudí je to neúnosné. Reforma je v princípe zdravá. Nie je dobré ešte raz zdaniť dividendy, ako to navrhuje pán Fico. Je to útok na domácich podnikateľov. Napokon, všetko sa dá obísť – aj toto dvojité zdanenie.
Čo vás dnes zaujíma najviac?
Uvažujem o obchodovaní s Čínou. Nedávno som sa odtiaľ vrátil a bol som šokovaný komplexným, cieleným rozvojom tejto krajiny. Cestu sme uskutočnili cez Singapur, Hongkong, Macao, Shenzen, Šanghaj a Peking. Ich mena jüan je podhodnotená. K nám ide distribúcia rôznych tovarov cez západné krajiny, ktoré na tom značne zarábajú, čo je nevýhodné pre cenové relácie na Slovensku. Slovensko-čínska obchodná komora už otvorila priestory v Šanghaji a Pekingu. Prinesieme určite významné kontrakty, obchod s Čínou nie je len dovoz topánok a odevov, ako sa to momentálne nesprávne interpretuje. Je tam i veľa výrobkov s vysokou pridanou hodnotou. Nie nadarmo USA berú Čínu ako globálneho svetového partnera.
Koľko ľudí pre vás pracuje?
Asi päťsto.
Obchody s nehnuteľnosťami?
Je to v súčasnosti zaujímavá oblasť podnikania, najmä v Bratislave. Nie sme, žiaľ, takí silní ako zahraniční developeri. Chceme postaviť ešte jeden hotel v Bratislave a jeden v Pezinku, na dobrom mieste. Územné rozhodnutie máme, chceli by sme začať stavať na jeseň.
Veľa ste toho o vlastnom podnikaní neprezradili.
Myslíte? A je to vôbec slušné? Všetko je rozdelené zhruba rovnomerne na tretiny. Nehnuteľnosti, hotely a obchodovanie s komoditami. No v riadení firiem už pomaly prichádza ku generačnej výmene stráží. Tá musí byť plynulá.
Čo si chcete ešte udržať?
Chcem realizovať hlavne investičnú výstavbu, lebo v tejto oblasti sú najväčšie zložitosti. Napríklad výber vhodných dodávateľov, či už stavebných alebo technologických. Mnohí sú nekorektní, chcú vás obrať aj o gate. V Bratislave je pretlak stavebných objednávok, dodávateľské firmy sa cenovo líšia až o 30 percent. To je nenormálne, je to nekorektné k odberateľovi. Za osem rokov vlády jestvujúcej koalície sme nemali žiadne problémy. Neboli na nás žiadne udania ani trestné oznámenia. Daňové úrady u mňa robili častejšie kontroly a nič nenašli. Nemohol som si dovoliť neplatiť nemocenské, tak ako to bolo u exministra Kaníka alebo iných podnikateľov. Iste by som bol na prvých stránkach novín.
Foto – Vlado Benko
