Symbolom toho, ako v súčasnosti, dvadsaťsedem rokov po nežnej revolúcií, vyzerá vrcholová politika. Symbolom nefunkčného štátu. Kde majú prevahu ľudia pri moci a ich spriaznení oligarchovia a skupiny. Kde na sile naberajú fašisti či šovinisti a vo verejnej debate vyhrávajú jednoduché a ploché heslá nad komplikovanými a toľko potrebnými riešeniami.
Béla Bugár si v rozhovore pre Denník N poťažkal, že namiesto toho, aby sa vláda zaoberala prípravami na slovenské predsedníctvo Európy, musia sa riešiť časté odvolávania jej členov. Asi nič nevystihuje spiatočnícke myslenie slovenskej politickej scény lepšie ako toto vyjadrenie. Ide o myslenie v horizonte maximálne štyroch rokov, v tomto prípade dokonca niekoľkých mesiacov. Každý súdny človek pozerajúc sa za túto pomyselnú čiaru vidí narastajúcu hneď a nebezpečie, ktoré prinášajú nezodpovedné a papalášske rozhodnutia typu verejná podpora podozrivému Robertovi Kaliňákovi. Kam sme sa to dostali?
Sme krajina, v ktorej sa slušní ľudia nevedia v mnohých prípadoch domôcť svojich práv, zatiaľ čo nedotknuteľní mocipáni sa im smejú z výšky do tvárí. Od novodobého začiatku demokracie na Slovensku nebol potrestaný ani jeden vrcholový politik. Pritom vo všetkých rebríčkoch korupcie obsadzujeme katastrofálne miesta a predbiehajú nás krajiny, ktorým sme sa ešte pred pár dňami hlúpo a povýšenecky vysmievali.
Všetci tí, ktorí držali kľúče pevne od tohto štátu prispeli k jeho únosu. Robert Fico a jeho najbližší to vyšperkovali do dokonalosti. Béla Bugár, Radoslav Procházka, Andrej Danko a ich ľudia pôsobiacich vo vláde a v parlamente sú a aj budú za nasledujúci vývoj spoluzodpovední.
Nachádzame sa v postmečiarizme. Spoločenské porevolučné zriadenie, z ktorého mala profitovať väčšina, uniesli nenásytní sociopati. Stav, o ktorom sa popísali litánie v minulosti sa vstupom Slovenska do Európskej únie a eurozóny, vôbec neskončil. Je tu dokonca v monštruóznej podobe, ktorej dôsledkom je absurdná, priam neveriacka, situácia, keď ministra vnútra budú vyšetrovať jeho vlastní podriadení. Nonsens.
Bude sa tu snáď ešte niekto pýtať, prečo sú v parlamente fašisti? Dostali sme sa do bodu nedôvery v demokratický a liberálny systém, pretože tí, ktorých sme si volili a zvolili, ho znásilnili pre vlastné potreby. Kto by len veril inštitúciám, ktoré sú nefunkčné, neschopné, spolitizované a porozdávané rodinným príslušníkom, kamarátom a spolužiakom podľa zásluh? Takých čo pozitívne vyčnievajú je ako šafranu.
Sme na rázcestí. Buď sa vrátime na cestu tradičných európskych hodnôt, pre ktoré ľudia stáli v 89' na námestiach, alebo skôr či neskôr príde opäť k totalite. Takto dnes stojí dilema. Už nejde len o to, koľko eur prihodíme k minimálnej mzde, k vianočným dôchodkom a či toaleťáky patria do každej nemocnice. Verejný diškurz sa zvrháva k otázkam, či ľudia každej rasy, vierovyznania či orientácie majú mať rovnaké práva. Či dať dieťaťu homeopatikum namiesto účinného liečiva. Ľudia sa neboja verejne želať smrť politikom, novinárom, ľuďom s opačným názorom. A vyzývať ostatných na ich popravu. Je toto vôbec ešte krajina pre slušných ľudí?
Na začiatku týždňa sme sa v TRENDE pokúšali nájsť širokou verejnosťou rešpektovanú osobnosť, ktorá by nebola sprofanovaná a vedela by rozumne až štátnicky zhodnotiť aktuálnu politicko-spoločenskú situáciu, v ktorej sa Slovensko nachádza. Okrem prezidenta SR Andreja Kisku, ktorý tak na rýchlo nemal čas, sme nikoho takého nenašli.
Slovensku citeľne chýbajú veľké osobnosti, ktoré by nerozdeľovali, ale spájali ľudí. Prežívame obdobie, v ktorom sa rozhoduje o našej budúcnosti a okrem pár jednotlivcov Slovensko mlčí. Je čas vystúpiť z vlastného tieňa. Slušných, čestných a tolerantných ľudí musí byť počuť, lebo tí na druhej strane ich prevalcujú.
