Informatika ešte stále nie je pre ženy typicky prvou voľbou pri výbere štúdia. Čo rozhodlo u vás?
Bavila ma informatika a počítačový svet v dobe, kedy sa otvárali nové možnosti IT. Videla som príležitosti, ktoré zatiaľ neboli priamo pomenované, a tak som sa prihlásila na informatiku na Technickej univerzite v Košiciach. Povedala som si, že to skúsim aspoň prvý rok a ak by to nevyšlo, skúsim niečo iné. Bolo na hrane, či sa vyberiem zdravotníckym alebo technickým smerom. Napokon ma zdravotníctvo dobehlo a dnes robím technické riešenia v zdravotníctve.
Bolo štúdium informatiky náročné?
V prvom a druhom ročníku som sa musela dostať cez matematiku a fyziku. Rozhodujúci moment nastal v treťom ročníku, keď sme sa zúčastnili na hackathone, kde sme za 24 hodín potrebovali naprogramovať funkčné riešenie nejakého problému. Tu som pochopila, že vďaka technológiám máme moc vyvinúť niečo, čo dokáže pomáhať. S mojím tímom sme navrhli riešenie merania kvality ovzdušia v Košiciach a vyhrali sme prvé miesto. Povedala som si, že toto chcem robiť. Hoci sa na technike učíme hlavne programovanie a veľa teórie, tvorivá stránka dokáže dať technickému produktu veľkú hodnotu a môže vzniknúť niečo unikátne.
Vo vývoji digitálnych technológií ste si mohli zvoliť akúkoľvek oblasť. Prečo práve technológie, ktoré pomáhajú v zdravotníctve?
Myslím, že tomu pomohli hackathony, na ktorých sme riešili témy ako smart city alebo „hack your life“. Na jednom z nich sme sa rozhodli „hacknúť“ život nevidiacim ľuďom a pomôcť im s navigáciou vo vnútri budov. GPS im pomáha orientovať sa v exteriéri, ale pokrytie signálom v budovách, najmä niekoľko poschodových, je stále problém. Vytvorili sme mobilnú aplikáciu, ktorá nevidiacim sprostredkovala priestory vďaka rozmiestneným Bluetooth senzorom. Bol to náš prvý produkt, ktorý pomáhal určitej skupine ľudí a pre mňa osobne aj zlomový moment. Keď som vo finálnej fáze testovania videla, aký nový zážitok pre nevidiacich to bol, povedala som si, že je to krásne tvoriť niečo, čo dokáže pomáhať ľuďom so zdravotným znevýhodnením.
Prečo práve projekt pre nevidiacich ľudí vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach?
Keď sme sa spojili s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska, dozvedeli sme sa, že nevidiaci majú najväčší problém sa socializovať. Povedali nám, že pre mnohých je nereálna návšteva múzea, a to sme sa snažili zmeniť. Aplikácia im detailným opisom sprostredkovala priestory aj s hereckou dramatizáciou. Takto sa dokázali sami orientovať a zároveň porozumeli kontextu prezentácií v múzeu.
Ako vznikol nápad vytvoriť projekt FaceRehab? Predsa len, ľudia s parézou lícneho nervu sú špecifickou skupinou... Rozhodla nejaká osobná skúsenosť?
Ja osobne som si nevybrala štúdium zdravotníctva, ale moje sestry pracujú ako fyzioterapeutka a lekárka. Keď nám sestra hovorila o pacientoch s parézou tváre a nedostatočnej podpore ich domácej liečby, vedeli sme, že technicky môžeme snímať tvár pacienta a jej vývoj v priebehu času, takže dokážeme zdokumentovať aj pokroky. Vedeli sme, že týmto pacientom dokážeme ponúkať digitálnu rehabilitáciu v telefóne, ktorý je dostupný pre každého z nás. Mali sme osobu s odbornými vedomosťami a zároveň technické know-how, tak sme to prepojili a prišli s riešením.
Pracovali ste na pilotnom projekte Cognity Care. Pokračuje tento projekt a je už implementovaný ako napríklad FaceRehab?
Na mojej práci je zaujímavé, že sa pohybujem aj v startupovom aj v korporátnom svete. FaceRehab je náš startupový projekt, na ktorom sme pracovali s tímom na hackathone. Na tomto podujatí sa mi už ako študentke naskytla príležitosť pracovať pre Deutsche Telekom, kde som sa prvýkrát stretla s rôznymi metódami vývoja produktov. Táto spoločnosť nás podporila aj pri vytváraní projektu pre nevidiacich - Sám v múzeu, s ktorým sme zaznamenali úspech. Vyhrali sme s ním Sociálnu inováciu roka 2018, IT produkt roka 2019 a ukázalo sa, že aj firme sa páči, keď môže podporiť talentovaných ľudí v tom, že získavajú znalosti o nových technológiách a zároveň vznikajú zaujímavé produkty, ktoré pomáhajú ľuďom aj firme v produktovej orientácii. Neskôr sme dostali priestor sa rozširovať, môj tím sa venuje novým technológiám ako virtuálna realita, rozšírená realita alebo mobilné technológie v rôznych témach a Cognity Care je práve jedným z produktov z nášho tímu.
Čo je najväčším prínosom produktu Cognity Care?
Tento produkt sme nastavili tak, aby bol využiteľný pre deti aj dospelých. Na začiatku sme testovali, či virtuálna realita dokáže pomáhať pri liečbe psychiatrických porúch ako expozičná terapia. Či môže ľuďom vo virtuálnom prostredí poskytnúť nové úlohy, ktoré nedokážu riešiť v realite. Na rozdiel od reality sa vo virtuálnom prostredí cítia v bezpečí, preto sme vytvorili príjemné prostredie lesa, kde riešia drobné úlohy, čo im pomáha v rozvoji a sebarealizácii. Máme štúdie, podľa ktorých boli ľudia so zážitkom vo virtuálnej realite lepší v exekutívnych funkciách a najmä v plánovaní. Zaujalo to odbornú verejnosť, následkom čoho nás oslovilo Detské kardiocentrum v Bratislave. Rozhodlo sa pomôcť deťom, ktoré trávia v nemocnici veľa času. Tým, že sa rodia so slabším okysličením mozgu, potrebujú sa viac venovať trénovaniu svojich rozumových schopností. Vo virtuálnej realite sa hrajú a zároveň trénujú svoje rozumové schopnosti.
Na ktorý zo svojich projektov ste najviac hrdá?
Tým, že som si veľa pocestovala už počas vysokej školy, nemám potrebu úniku do inej krajiny. A určite zavážila aj blízkosť rodiny. Počas štúdia na Technickej univerzite som bola tri letá po sebe v USA, to mi veľmi pomohlo v osobnostnom raste a komunikácii v angličtine. Bolo obohacujúce stretnúť rôzne kultúry a názory. Videla som toho veľa a myslím si, že sa tu nemáme až tak zle. Zároveň je ešte stále veľa príležitostí, aby sme sa tu mali lepšie a mňa celkom baví ich hľadať a ponúkať riešenia.
Na akom projekte momentálne pracujete?
Stále funguje náš startup FaceRehab, s týmto projektom sme vyhrali v Paríži na inovačnom dni v roku 2019, neskôr sme získali európske podpory v startupových a akceleračných programoch, aktuálne máme aj investora. Rozvíjame tento produkt ďalej a snažíme sa ho vyšperkovať. Je to dlhá cesta, ale kráčame po nej veľkými krokmi, z čoho sa veľmi teším. V Deutsche Telekom pomocou rozšírenej reality naďalej vyvíjame a testujeme ďalšie zaujímavé projekty – napríklad algoritmus, ktorý dokáže len pomocou kamery v mobilnom telefóne nasnímať priestor okolo nás a tým rozpoznať, kde sa nachádzame bez použitia senzorov.
Čo hovoríte na kritikov technológií, ktorí v nich vidia hrozbu pre ľudstvo?
Nie som skeptická, som fanúšičkou technológií a vidím to pozitívne. Pretože stále sme to my, ľudia, ktorí máme v rukách a môžeme ovplyvniť, ktorým smerom sa to celé vyvinie. Existujú hrozby, musíme ich identifikovať a nastaviť si bezpečné hranice. Je to uhol pohľadu - ak chcú ľudia priniesť zlo, urobia to bez ohľadu na spôsob a nástroj. Pre mňa osobne sú technológie nástrojom, vďaka ktorému môžem šíriť dobro.
Boli ste nominovaná na Krištáľové krídlo, ocitli ste sa v rebríčku Forbes 30 pod 30, najnovšie ste získali ocenenie Košického samosprávneho kraja. Čo to pre vás znamená, kam by ste sa ešte chceli posunúť?
Ocenenia sú pekná vec, pretože aj vďaka nim sú naše projekty viditeľné a získavajú podporu. Cítim zodpovednosť pokračovať vo svojej práci, pretože pravdepodobne ju robím dobre. Veľmi rada by som naše projekty posúvala dopredu, aby pomáhali ešte väčšiemu množstvu ľudí. Tým, že už teraz robím širokospektrálnu a obohacujúcu prácu, mám veľmi veľa príležitostí pozerať sa novým smerom. Všetko, čo robím, ma napĺňa a viem sa popri tom neustále učiť, objavovať a posúvať ďalej.
