Zónou odcudzenia nazývajú rádioaktívnym žiarením kontaminovaných 2600 kilometrov štvorcových v okolí smutne preslávenej černobyľskej atómovej elektrárne.

Pred sedemnástimi rokmi, 26. apríla 1986, vybuchol v ukrajinskom Černobyle reaktor číslo 4, čo bol koniec jadrovej elektrárne a začiatok radiačnej katastrofy. Vtedajšie vedenie Sovietskeho zväzu chcelo najskôr ututlať celú katastrofu a keď to nevyšlo, aspoň zamlčalo jej príčiny.

Nedávno odtajnené materiály ukrajinských tajných služieb však potvrdzujú, že zlyhal nielen ľudský faktor, ale i technika.

Vo chvíli výbuchu bolo v reaktore takmer 200 ton jadrového paliva. Únik radiácie bol 500-násobne vyšší, než pri výbuchu atómovej bomby zhodenej na Hrošimu. Rádioaktívny oblak zamoril Ukrajinu, Bielorusko, Rusko a časť Európy.

Neoficiálne sa hovorí, že silné dávky ožiarenia dostalo až sedem miliónov ľudí. Oficiálne štatistiky tvrdia, že to bolo 3,5 milióna.

Katastrofálne dôsledky sa odzrkadľujú na vysokom počte rôznych foriem leukémie, rakoviny štítnej žľazy i vo zvýšenom počte postihnutých detí. Iba na Ukrajine zaznamenávajú ročne 8-tisíc nových prípadov leukémie. Podľa ukrajinských vedcov za 17 rokov stúpol počet prípadov mutácií ľudí a zvierat o 24 percent.

Prvé oficiálne prognózy tvrdili, že genetické zmeny z ožiarenia by sa mali prejavovať do štyroch generácií, no najnovšie výskumy predpokladajú, že defekty v dôsledku ožiarenia sa môžu prejaviť až do tridsiatej generácie.

Medzi likvidátormi havárie bolo 300-tisíc Ukrajincov, pričom 60-tisíc z nich už nežije. Invalidov, ktorých zdravotné ťažkosti súvisia s Černobyľom, je na Ukrajine takmer 50-tisíc. Tridsať percent ožiarených mužov je neplodných.

V kontaminovaných oblastiach naďalej žije vyše šesť miliónov ľudí. Z nich je podľa údajov OSN 2,3 milióna Ukrajincov, 1,8 milióna Rusov a 1,6 milióna Bielorusov. Všetci z nich chápu riziká, ktorým sa vystavujú, no väčšina z nich jednoducho nemá kam odísť.

Vysídľovaniu rizikovej zóny v Bielorusku umelo bráni prezident Alexander Lukašenko. Na základe jeho nariadenia musia niektorí vysokoškoláci, najmä pedagógovia, lekári a poľnohospodárski inžinieri po skončení školy odpracovať niekoľko rokov v postihnutých oblastiach, až potom dostanú vysokoškolský diplom.

Dokonca aj zóna odcudzenia, hoci je prísne strážená, nie je absolútne vyľudnená. Vracajú sa do nej starousadlíci. Úrady ich pobyt v zóne tolerujú, no platí prísny zákaz vyvážať z nej potraviny a poľnohospodárske produkty.

Černobyľskú jadrovú elektrárneň začali stavať v roku 1972. Pôvodne malo byť postavených šesť obrovských tisíc megawatových reaktorov typu RBMK, postavili však len štyri. Materiál na výstavbu prvých dvoch reaktorov pochádzal zo sovietskych zdrojov.

Na dodávkach komponentov pre tretí a štvrtý reaktor sa podieľali podniky z bývalej Juhoslávie. Práve ich nízka kvalita mala byť podľa odtajnených materiálov ukrajinských tajných služieb jednou z príčin havárie.

Ruský minister jadrovej energetiky Alexander Rumiancev varoval, že sarkofágu nad štvrtým blokom jadrovej elektrárne hrozí rozpad a situácia si vyžaduje jeho spevnenie. A. Rumiancev opiera svoje tvrdenia o dobrú znalosť problémov černobyľského sarkofágu.

Ruský minister jadrovej energetiky totiž roky pracoval v moskovskom Kurčatovovom jadrovom inštitúte, ktorý monitoroval elektráreň v sovietskych časoch a objekt monitoruje aj dnes.

Podľa A. Rumianceva „najslabším miestom“ sarkofágu je jeho strop. Zároveň vyhlásil, že ak by aj došlo k neštandartnej situácii, „globálna katastrofa nehrozí, no vyľakajú sa milióny ľudí“.

Kyjev, ktorému vyhlásenie ruského ministra energetiky spôsobilo nemalé starosti, informoval, že so začiatkom výstavby nového sarkofágu na mieste katastrofy sa uvažuje v rokoch 2004 až 2005. Predbežné náklady sa odhadujú na takmer 760 mil. USD.

Foto - kruger.it, czsk.net, ilunovo.it