Maurice P. McTigue bol koncom osemdesiatych rokov poslancom v novozélandskom parlamente, neskôr viacnásobným ministrom. V tomto období dokázal spolu s kolegami výrazne okresať veľkosť miestnej štátnej správy a zefektívniť verejný sektor. Za zásluhy v politike ho v roku 1999 vyznamenala britská kráľovná. Dnes radí americkej vláde. O svojich skúsenostiach prišiel na Slovensko prednášať na pozvanie inštitútu INESS.
Na Novom Zélande ste dokázali významne okresať veľkosť štátnej správy. Ako ste to dosiahli pri veľkom množstve zainteresovaných strán?
Ide o to robiť správne veci. Na tých by mal byť konsenzus. Politika by sa nemala robiť pre popularitu alebo pre poškodenie protivníka. Ak robíte správne veci, ľudia tomu budú rozumieť. Masy sú v podstate rozumné. Bude ich to trochu bolieť, nebudú jasať, ale budú chápať, že ide o správnu vec. A neskončí sa to volebnou prehrou. Je zaujímavé, že veľa z reforiem, ktoré sme urobili koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov nasledujúce vlády nezvrátili. A to boli vo vláde aj Národná strana, aj Labouristi, aj koalícia.
Verejné výdavky sa vám podarilo zoškrtať zo 44 percent na 27 percent HDP. To je dosť zásadná úprava.
Nominálne sme výdavky držali rovnaké, alebo sme vyžadovali dvojpercentný rast produktivity v štátnej správe. Úrady vedeli, že o rok budú mať len 98 percent zdrojov a museli sa prispôsobovať zvyšovaním efektivity. Veľmi nám pomohlo programové rozpočtovanie, kde sme si zadefinovali, čo chceme, aby vláda robila. A ako budeme merať, či to dosahuje.
Napríklad?
Napríklad problém bezdomovectva. Zistili sme, že tento problém nespočíva v nedostatku nízkonákladového bývania, ako sme si mysleli. Aj keď sa sociálne bývanie rozšírilo, počet bezdomovcov zostal nezmenený. Potom sme zistili, že ide skôr o problém psychického zdravia obyvateľstva.
Aké boli dôsledky takej redukcie štátu na ekonomiku a sociálnu sféru?
Nový Zéland pred reformami roky stagnoval, mal nízke tempo hospodárskeho rastu, vysoké deficity a nezamestnanosť nad jedenástimi percentami. Po reformách sa rast zvýšil na päť šesť percent ročne, nezamestnanosť sa znížila k trom percentám. Po rokoch sme sa tak vrátili do klubu najbohatších krajín na svete. Za dôkaz úspechu považujem to, že mladí ľudia, ktorí z krajiny odchádzali, sa začali vracať.
Šéfovali ste ministerstvu dopravy, ktoré ste potom zrušili. Znamená to, že Nový Zéland nepotreboval ďalšiu infraštruktúru?
Bol som ministrom dopravy a ministerstvo som zrušil. Ide o to, že súkromný sektor robí tieto veci efektívnejšie. Pri nižšom financovaní vzrástla produkcia o 40 percent.
Diaľnice sú dnes veľkou témou na Slovensku. Myslíte si, že sa dá celá táto agenda preniesť na súkromný sektor?
Presunutie roly na súkromný sektor neznamená zastavenie výstavby. Štát síce prestal stavať infraštruktúru, ale prostredníctvom daní a poplatkov ju platí. Na Novom Zélande sme si povedali, že cesty budeme platiť z palivových daní a mýta. Pozrieť sa treba aj na byrokraciu - a to, koľko trvá vybavenie stavebného povolenia, či zrušenie firmy.
To každoročne reportuje Svetová banka.
Vaša krajina tam nedopadla najlepšie. Zodpovednosť za papierovanie sa dá presunúť na štát. Napríklad tak, že pri žiadosti o stavebné povolenie sa z príslušného úradu automaticky pošlú všetky ostatné potrebné žiadosti. Firmy sa tak môžu venovať veciam naraz, nie po sebe. Pri priťahovaní investícií je veľmi dôležitá aj rýchlosť, s akou tu môžu rozbehnúť či uzatvoriť biznis. Gruzínsko napríklad zaviedlo reguláciu, ktorá hovorí, že ak vám úrady do 20 dní neodpovedia na vašu žiadosť o nejaké povolenie, môžete ho považovať za schválené.
Vo všeobecnosti sa procesy zlepšujú vtedy, keď sú k tomu ľudia motivovaní, napríklad súťažou o prežitie na trhu. Novozélandskí farmári pred reformami v podstate neprodukovali výrobky po ktorých bol dopyt. Po zrušení dotácií vynašli vývoz masla v tenkých plátoch, čo dokázalo farmárom zarobiť až o štvrtinu viac, pretože sa tak maslo lepšie vmiešavalo do cesta.
Ďalšou oblasťou, v ktorej ste pracovali, boli ľudské zdroje. V personálnej politike ste radili aj americkej vláde. Čo by ste odporučili Slovensku v tejto oblasti?
Potrebujete ľudí odmeňovať za dobrú prácu, ale potrebujete ich aj potrestať, ak robia zlú prácu. Verím v odmeňovanie podľa zásluh, ale musí to byť naviazané na skutočné zlepšenia vo fungovaní organizácií. Pracoval som s vládou amerického štátu Virginia, a keď prišiel nový guvernér minulé Vianoce, musel sa vysporiadať s veľkým deficitom. Museli sme ušetriť štyri miliardy dolárov. Guvernérovi som povedal, že musí úradníkov motivovať k úsporám. A to aj urobili - sľúbili zamestnancom trojpercentné prémie ak do konca finančného roka nájdu oblasti, kde sa dá ušetriť. V júni už bol rozpočet v prebytku.
Poznal som jednu recepčnú, ktorá pre svoj úrad nakupovala kancelárske potreby. Nemala veľa možností ako recepčná, aby úradu ušetrila peniaze. Obvolala však aj ostatné úrady, či nepotrebujú kancelárske potreby, a po chvíli už dodávala desať krát tovaru viac ako predtým. Tým znížila náklady na tieto produkty v úradoch o 12 percent a, samozrejme, dostala prémie.
Čo sa týka svetových udalostí, kríza posilnila úlohu štátov v ekonomike. Určite sledujete situáciu v Spojených štátoch, ako sa na to pozeráte?
Myslím si, že väčšina opatrení americkej vlády situáciu zhoršila, nie zlepšila. Tieto opatrenia v USA spomalili hospodárske oživovanie. Myslím si, že fiškálny stimulus bol vymyslený zle. Hovorím to preto, že austrálska vláda na prelome rokov 2008 a 2009 znížila dane a stimulovala tak ekonomiku ihneď. Podobne k stimulu pristupovala Čína - znížila dane. USA sa rozhodli, že to budú robiť cez infraštruktúrne projekty, ktoré mali byť pripravené na okamžité spustenie. Takých projektov však veľa nebolo. A tie, ktoré aj boli pripravené, neboli práve najrozumnejšie. Federálna vláda tiež naliala peniaze do jednotlivých štátov. Tie však mali problémy s cash-flow, čo znamenalo, že peniaze na stimulus iba držali na účtoch a celý proces spomalili. Preto sa stimulačné peniaze v Amerike dostávali do reálnej ekonomiky len veľmi pomaly, čo zhoršilo efektívnosť celej operácie.
Bola veľkosť stimulov podľa vás primeraná?
Stimulus bol príliš veľký. Ďalšia vec je, že americká vláda vyvolala veľkú neistotu. Reforma zdravotníctva pre firmy znamenala veľkú neistotu ohľadne ich personálnych nákladov. Neistota bola aj ohľadom daní, teda či ich Bushove zníženie bude predĺžené alebo nie. Taktiež reformy finančného sektora - nikto presne nevie, čo obnášajú, pretože presné regulácie ešte nie sú na papieri. Nehovoriac o tom, ako budú interpretované. Fed pred týždňom povedal, že firmy v USA sedia na zhruba 1,8 bilióne dolárov - pre túto neistotu. To je zlé. Európske spoločenstvo má tiež veľa neistoty, aj keď to nie je také zlé ako v Amerike, ale finančná regulácia iste veľa neistoty prináša, a to spomaľuje investície. Profituje z toho juhovýchodná Ázia, časti Latinskej Ameriky a iné rozvíjajúce sa ekonomiky. Tam je menej neistoty a sľubné výnosy. Ak sa pozrieme na Singapur, Hongkong, Južnú Kóreu a Tchajvan, tieto krajiny rastú dvojciferným tempom. Je to preto, lebo svet sa topí v peniazoch, ktoré nesmerujú k miestam, kde zvykli, pretože tam by ich zhodnotenie bolo neisté. Múdre je byť čo najatraktívnejšou krajinou pre tieto peniaze. Kto ich dostane, vystrábi sa z recesie najrýchlejšie.
Jedna otázka k situácii v Európe - sledujeme tu akúsi fiškálnu centralizáciu, EÚ sa dohaduje o ručení za krajiny v problémoch. Je to rozumné?
Ak majú byť krajiny eurozóny zodpovedné za vykúpenie svojich kolegov, asi nad tým budete chcieť mať kontrolu. Ak za to krajiny menovej únie nebudú zodpovedné, odpoveď je nie. Čo sa však dá vyriešiť, je kreatívne účtovníctvo v reportovaní čísel verejných financií. To sa musí opraviť. A keď sa to opraví, potom nepotrebujete toľko politického dohľadu. Nemôžete byť ako Grécko a nezapočítať svoje výdavky na obranu. To je neakceptovateľné. Lepším prístupom by preto asi bolo zlepšiť kvalitu vykazovaných čísel, a potom sa dá riziko bankrotu lepšie manažovať cez finančné trhy.
Vieme, že ste amatérskym kúzelníkom, čo by ste na svete zmenili lusknutím prsta, ak by ste mali tú moc?
Zmenil by som štandardy čestnosti. Aby vlády boli rovnako čestné ako majú byť občania. V účtovníctve, v používaní verejných prostriedkov, v zohľadňovaní dôsledkov svojich činov. Veľa problémov sa vytvára tým, že informácie sú skrývané. Ak by sme dokázali vyriešiť toto, úroveň dôvery by sa hneď zvýšila, čím by sa zlepšili aj výsledky. Pri zdravotníckej reforme Congressional Budget Office urobila viac ako sto prepočtov, kým sa výsledok páčil Nancy Pelosi. To nie je úprimné. Preto presadzujem myšlienku generálneho audítora verejných financií. Ďalšia vec je vykazovanie dlhu a záväzkov do budúcnosti, najmä tých penzijných. Ich nesledovanie znamená, že sa nemyslí na budúcnosť. Poctivý prístup by naozaj zmenil veľa k lepšiemu.
Foto - INESS / Erik Toček
