Rozostavaná betónová budova skrytá nad bratislavskou Karlovou Vsou pôsobí ošumelo, aj keď vonku nevládne zasnežené počasie. No pre mnohých má čaro už desať rokov. Neváhajú na jej dokončenie pýtať desiatky miliónov eur a fabrikovať dôvody za jej existenciu.
Vo februári tohto roka opäť zažila pár minút slávy, keď sa dostala na zoznam protikrízových investičných projektov. Nech sa to s Cyklotrónovým centrom SR skončí akokoľvek, jednu úlohu plní. Ako pomník bezhlavého plytvania verejnými peniazmi.
Osud cyklotrónu je zviazaný s tovarovými deblokáciami ruského dlhu. Patrí mu čestné miesto spolu s vykradnutou Devín bankou či s kombajnmi, na ktorých roľníci nechceli jazdiť. S predraženými lietadlami TU154M, ktoré doviezol a snažil sa s podporou štátu prevádzkovať Viliam Veteška, aby za lacný peniaz skončili späť v Rusku.
S dvoma tisícmi áut Lada pre rezorty obrany, vnútra a SIS, z ktorých polovica nevyhovovala slovenským cestám. S ôsmimi stíhačkami MiG 29, ktoré bolo treba dať Rusom opraviť na náklady štátneho rozpočtu. A s letom do vesmíru za 20 miliónov dolárov, ktorý bol úspešný pre Ivana Bellu a neúspešný pre niekoľko japonských prepelíc.
Deblokačné dedičstvo
Výstavbu cyklotrónového centra schválila vláda Vladimíra Mečiara v roku 1996. Ťahúňom projektu a hýbateľom zmlúv bol bývalý šéf Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo (ÚNMS) Dušan Podhorský. Dnes veľvyslanec v Kazachstane. Podľa predstáv z roku 1999, keď bola za vlády Mikuláša Dzurindu podpísaná zmluva s firmou Atomenergoexport, mala cena dosiahnuť 108 miliónov dolárov.
Lenže dodatky sa podpisovali ľahko. V pätnástom v poradí hodnota kontraktu stúpla už na 127,5 milióna dolárov. Rusi medzičasom vymenili dodávateľa. Po Atomenergoexporte naskočil Technomedexport (TME), ktorý pre výrobcu cyklotrónu, Spojený ústav jadrových výskumov v Dubne pri Moskve, zaisťoval dodávky na Slovensku. TME dovtedy nemal podobný obchod. Jeho šéf Sergej Kebadze argumentuje, že v spoločnosti sú ľudia so skúsenosťami z jadrového biznisu.
Výmena dodávateľa mala súvisieť s otrasmi na ruskej scéne. Atomenergoexport sa postupne utlmoval. Z biznisu bol vytláčaný oligarcha Kacha Bendukidze, dnes minister gruzínskej vlády. Jadrový export podchytával Gazprom cez firmu Atomstrojexport.
Zmenu dodávateľa formálne navrhol ÚNMS a v septembri 2004 ju D. Podhorský podpísal. Ďalší rok v marci priklepol TME ďalších 21 miliónov dolárov. Vraj pre kurzové zmeny. No prepočty vtedajších vzájomných pohybov koruny a americkej meny odôvodňovali zvýšenie najviac o 8,5 milióna dolárov.
Cyklotrón čaká
Vyrobený cyklotrón čaká v Dubne pri Moskve. Prototyp nie je kompletne zmontovaný, nedal sa teda vyskúšať. Na časti zariadenia uplynula záručná lehota. Ale vláda a ÚNMS sa boja od zmluvy odstúpiť. Obávajú sa sankcií či platenia ušlého zisku. „Nechceme pokuty. Zmluvy nám niečo také neumožňujú,“ tvrdí TRENDU S. Kebadze.
No firma podá podnet na arbitráž, ktorý chystá advokát a bývalý minister spravodlivosti Ján Čarnogurský. Dôvodom majú byť nezaplatené stavebné práce. Stavbu od apríla 2006 realizovala spoločnosť Sibamac, ktorá komunikovala priamo s ruským objednávateľom. Predvlani sa financovanie zastavilo.
Výšku pohľadávky S. Kebadze uviesť nechcel. „Dva roky nemáme veci zaplatené a musíme platiť dodávateľom. A sú to najmä slovenské firmy,“ hovorí. Pripomína, že je vec vlády, či bude chcieť cyklotrón dostavať. TME vraj nechce vydierať.
Deblokačný účet vyčlenený na stavbu centra je takmer prázdny. Je na ňom 400-tisíc dolárov. Na platby preto bude musieť hľadať peniaze štátny rozpočet. Oficiálne požadovaná dotácia nie je všetko. Treba zaplatiť i dovoz cyklotrónu. A TME naznačuje, že po prestávke je nutné zanalyzovať stav budovy. Zistiť, či kvantá vody, čo odčerpávali z priestorov, nepoškodili komplikované základy.
Ako si členovia vlády mohli prečítať v utajenom materiáli, ÚNMS sa nevie dostať k stavebnému denníku, realizačnej dokumentácii či k výsledkom predpísaného monitoringu. Rusi si objednali a platia aj stavebný dozor. Zaujímavý je ďalší fakt: celková cena nastavená v zmluve sa zdá „vyššia ako obvyklá“. Konštatovanie asi bude pravdivé. Nedávno dokončený porovnateľný cyklotrón Arronax vo Francúzsku postavili približne za 33 miliónov eur.
S. Kebadze sa bráni: „Keď sa Slovensko rozhodlo stavať veľký cyklotrón v obývanej časti mesta, stavba musí mať iné parametre.“ Na rast ceny podľa neho mali vplyv aj dodatočné požiadavky.
Z deblokácií bolo hradené zariadenie na výrobu rádiofarmák i výstavba obytného domu na Kramároch, ktorý dnes patrí firme Biont. Slovensko chcelo dielne pre cyklotrónové centrum, kupovalo kamery na diagnostiku nádorov. Tie sú umiestnené v Bionte, vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku a v Onkologickom ústave svätej Alžbety v Bratislave.
Bez perspektívy
|
Sergej Kebadze: Je vec vlády, či bude chcieť cyklotrón dostavať. My nechceme vydierať. |
Vláda Roberta Fica síce zaradila megalomanský projekt medzi investície, ktoré majú bojovať proti kríze, ale v skutočnosti nevie, čo si s ním počať. Okrem dostavby, na ktorú treba podľa slovenských zdrojov 40 miliónov a podľa ruskej strany 55 miliónov eur, musí počítať s príspevkom na prevádzku. Pri pôvodne naprojektovanom výkone by malo ísť o jedenásť miliónov eur ročne s rastúcou tendenciou. Najoptimistickejší odhad ročných výnosov je desaťnásobne nižší. Aj to až v desiatom roku fungovania.
Chýba obchodný tím, čo by hľadal zákazky. Očakávania, že stroj pomôže s liečbou rakoviny, majú extrémne obmedzenia. Bratislavský cyklotrón môže liečiť nádory, ktoré sú najviac štyri centimetre pod povrchom tela. Nakoniec, počíta sa iba s melanómom oka.
Pacientov s touto diagnózou býva na Slovensku do dvadsať ročne. Pri prevádzkových nákladoch centra by bolo pre poisťovne rentabilnejšie voziť ich lietadlami do Nemecka či do Francúzska. Navyše, ruský cyklotrón je prototyp, ktorý nemá potrebný certifikát.
Ďalší produkt bez ekonomickej návratnosti sú rádiofarmaká na základe jódu 123. Nábeh výroby by si žiadal ďalšie štátne peniaze. Komerčný plán, ktorý sa tváril rentabilne pred desaťročím, je mŕtvy. Mal centru prinášať dve tretiny tržieb, no dnes je týchto výrobkov v Európe nadbytok.
Rádiofarmaká produkujú menšie komerčné cyklotróny, ktoré sú v rukách farmaceutických spoločností. Otvorili sa výrobne v Karlsruhe a Eindhovene. Ťažko očakávať, že s nimi môžu na trhu súťažiť slovenskí vedci odkázaní na verejné financie.
Do hitparády komerčných fantázií patrí i úprava plastových fólií, ktoré mali slúžiť napríklad na filtre na vodu. Aj tých je na trhu prebytok a cena prudko klesla. O úprave povrchov veľkých obrnených zbraní, na ktorú v projektoch centra chystali priestory, sa radšej nehovorí. Nielen preto, že ide o utajovaný zámer. Ale i tvorcovia projektu zrejme uznali, že na tento biznis plán na Slovensku naozaj nebude trh ani v dlhodobejšom horizonte.
A ešte jeden urýchľovač
Do ceny za Cyklotrónové centrum SR sa zahrnul ešte jeden lineárny urýchľovač. Nadšenci z ÚNMS presadili v Rusku nákup menšieho stroja. V roku 2001 sa kreslil plán jeho využitia s Plastikou Nitra. Spoločný podnik nevyšiel pre ekonomické problémy nitrianskej firmy. Nadšenci sa potom snažili presadiť, aby urýchľovač slúžil na sterilizáciu medicínskych zariadení.
Keď sa stroj vyrobil a zaplatil, ukázalo sa, že ho nikto nechce. Dodnes sa skladuje v petrohradskej spoločnosti Niiefa. Tá medzičasom oznámila, že záruky na lineárny urýchľovač zanikli. Špeciálny dodatok k zmluvám pritom Rusom garantuje, že prístroj môže byť využitý iba na sterilizáciu zdravotníckych potrieb na Slovensku. ÚNMS dokonca podpísal jeho prijatie objednávateľom.
Súčasné vedenie úradu nadšenie za tento urýchľovač prešlo. Jeho využitie v projekte Cyklotrónového centra SR je otázne, odpísal úrad na otázky TRENDU. Chýba infraštruktúra na jeho umiestnenie, neexistuje technické zázemie, zámer využitia, koncový používateľ ani projekt, ktorý by to aspoň teoreticky mohol zmeniť.
Krstný otec slovenských cyklotrónov D. Podhorský zo zahraničia odkázal, že o všetkom je informovaný jeho niekdajší blízky spolupracovník Ján Ružička. V súčasnosti poradca ministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka pre oblasť vysokých energií a inovácií. Podľa informácií TRENDU tento jadrový fyzik napríklad skúšal zaistiť úver na dofinancovanie cyklotrónového centra z ruských štátnych zdrojov.
Sám minister patrí k posledným nadšencom dokončenia projektu. A jeho rezort spolu s J. Ružičkom pokračuje vo fantazírovaní, na čo všetko sa dá cyklotrón použiť. Ich odpovediam chýba podstatné: ako dostavbu zaplatiť a z čoho centrum prevádzkovať.
Krajina urýchľovačov
Napriek pokračujúcemu predražovaniu a absencii realistického plánu prevádzky Cyklotrónového centra SR ÚNMS navrhuje – „vzhľadom na vysoký stupeň rozostavanosti“ – projekt dokončiť. A na začiatok spustiť prevádzku „aspoň jednej aplikácie“. Hľadá sa niekto, kto by mal zaistiť potrebné financovanie aj využitie zariadenia, ktoré vlastne nik nepotrebuje.
Nič s ním nechce mať ministerstvo školstva, ktoré ako 95-percentný akcionár Biontu vlastní malý cyklotrón belgickej výroby. Tam vyrábajú rádiofarmaká potrebné na rýchlu diagnostiku rakovinových nádorov. Rezort zdravotníctva má dosť finančných problémov aj bez cyklotrónu. A tak tlak smeruje na Slovenskú akadémiu vied. Tá sa teoreticky nebráni. No ako pre TREND skonštatoval vopred jasnú vec jej prvý podpredseda Ján Slezák, Akadémia nemá financie.
Navyše, deblokační vedci sa urýchľovačov nevedia nabažiť. Okrem cyklotrónu v Bionte, stroja, ktorý leží v petrohradskom sklade, a projektu bratislavského centra navrhli kúpiť ešte jeden. ÚNMS sa dohodol s Trenčianskou univerzitou, pre ktorú mala dodávku z Ruska realizovať firma EVPÚ Nová Dubnica na náklady štátu. Utajený vládny materiál z februára tohto roka to komentuje nasledovne: nie je jasné, na základe akého titulu začali v Trenčíne pracovisko s lineárnym urýchľovačom budovať.
Ale činili sa. Postavili budovu, aby zistili, že projekt nie je schopný naplniť úmysly osnovateľov. Na priemyselné aplikácie sa ťažko hľadá využitie, na budovanie národného etalónu vysokých dávok ionizujúceho žiarenia je zas urýchľovač nestabilný. V súlade s tradičným postupom začal ÚNMS hľadať niekoho, kto by zariadenie zobral. Ministerstvo školstva sa zháčilo a s prevodom nesúhlasilo. Vláda teraz uvažuje o Slovenskej zdravotníckej univerzite.
Príbeh slovenských urýchľovačov má i veselšiu stránku. Začiatkom roka prevzal J. Ružička od prezidenta Ivana Gašparoviča Pribinov kríž III. triedy. Za čo? Za zásluhy pri budovaní Cyklotrónového centra SR.
Foto - Maňo Štrauch
