Situácia a pracovné podmienky v slovenskom zdravotníctve spôsobujú, že stále viac zdravotníkov láka hľadať lepší život inde. Anesteziológ Peter Stachura (33) je jedným z tých, ktorí mali dosť odvahy a dosť nízky plat na to, aby sa svoju situáciu rozhodli zmeniť. Z levočskej nemocnice si to pred ôsmimi rokmi namieril do Nemecka a priviedol tam so sebou aj manželku a deti. V bohatšej a vyspelejšej krajine sa mu podarilo profesionálne uplatniť, domov mu však stále chýba. Portálu ZdravéZdravotníctvo.sk porozprával Peter Stachura o začiatkoch a živote v cudzine. Vyjadril sa aj k tomu, ako slovenského lekára prijímajú nemeckí  kolegovia i pacienti, a čo by sa muselo stať, aby sa vrátil na Slovensko. A vrátil by sa rád. 

Ako mladý lekár stratil ideály

Peter Stachura vyštudoval lekársku fakultu v Košiciach a krátko po jej ukončení sa vybral na neplatenú stáž do Nemecka. Do stáže vkladal veľké nádeje, no cesta k prvému riadnemu zamestnaniu nebola jednoduchá. „Po dvoch mesiacoch jazykového trápenia som sa sklamaný, že mi neponúkli miesto asistenta, vrátil na Slovensko,“ povedal o svojich lekárskych začiatkoch. Ako mladý lekár sa preto zamestnal v rodnej Levoči na oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny.

V nemocnici podľa neho vládla príjemná atmosféra a čerstvý absolvent medicíny sa tešil, že svoje vedomosti konečne prakticky uplatní na liečbe pacientov. „Radosť z nových poznatkov sa postupne vytrácala pri prezretí výplatnej pásky. Niečo vyše 8000 korún stačilo na cestovné, tresku s rožkom a ubytovňu s rozpadávajúcim sa nábytkom. Ideály boli nenávratne preč,“ spomína na nepríjemné vytriezvenie.

Spolu s manželkou sa preto rozhodol, že skúsi nájsť uplatnenie v zahraničí. Pracovné ponuky sa však nehrnuli. Do nemocníc v Nemecku rozposlal vyše tridsať žiadostí o prácu, na pohovor ho však pozvali iba do východonemeckého Görlitzu. „Po úspešnom absolvovaní pohovoru a vybavení potrebných pracovných dokumentov som od júla 2004 nastúpil na miesto asistenta na Kliniku anesteziológie a intenzívnej medicíny. Začiatky v novom prostredí boli ťažké, ale po dvoch týždňoch som dostal prvú výplatu 1800 eur a rozhodli sme sa, že to tu vydržíme,“ opisuje, ako sa napokon do cudziny predsa len dostal. O päť rokov neskôr si P. Stachura urobil atestáciu a presťahoval sa do Bavorska.

Jazykové bariéry

Znalosti nemčiny pochytené na strednej škole neboli celkom postačujúce a slovenskému anesteziológovi priniesli krušné chvíle. „Najprv som sa v komunikácii tváril, že všetkému rozumiem, vyrábal trapasy, zapisoval si nové slovíčka, ktoré som doma prekladal. Našťastie v anesteziológii sa nepíšu lekárske správy a pacienti zvyčajne spia. Rozumieť významu nemeckých vtipov som sa naučil až po vyše dvoch rokoch,“ vykreslil jazykové ťažkosti P. Stachura.

Spolupracovníci i pacienti však boli podľa jeho slov trpezliví a nedali mu jeho hendikep príliš pocítiť. Na lekárov zo zahraničia si zrejme už zvykli. V nemocnici v Bayreuthe pracuje približne tridsať lekárov z Čiech a zo Slovenska. „Podľa štatistík najviac zahraničných lekárov pracujúcich v Nemecku pochádza z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, Grécka a Turecka,” dodáva lekár. Na prejavy neznášanlivosti voči cudzincom si vraj Nemci dávajú veľký pozor. No skamarátiť sa s nimi je náročnejšie. “Pozvanie na návštevu je zriedkavosť. Ak náhodou zastavíte auto mierne cez parkovaciu čiaru, určite vás príde niekto napomenúť. Majú radi poriadok,“  prezrádza čosi o tamojšej mentalite.

 

Ako si žije slovenský lekár v Nemecku

Úplatky neberú

Lekár P. Stachura sa v Nemecku za osem rokov svojho pôsobenia s korupciou na úrovni lekár - pacient nestretol. Túto skutočnosť pripisuje viacerým okolnostiam. Lekári zarábajú aj oproti iným profesiám veľmi slušne a pacienti majú možnosť si za nadštandardné služby priplatiť súkromné pripoistenie. Navyše, nemajú motiváciu podplácať lekárov pre skorší termín operácie, keďže aj tak čakajú minimálne. Napríklad na náhradu bedrového alebo kolenného kĺbu čaká pacient údajne iba tri týždne. Okrem toho tam „nie je historicky zakorenená predstava, že dobrého lekára si musí zaplatiť ľud“.

Podľa etického kódexu platného v nemeckých nemocniciach môže lekár prijať dar v maximálnej výške desať eur a spokojní pacienti zvyknú dávať sestrám do spoločnej kasy drobné peniaze na kávu či občerstvenie.

Nemecký pacient je podľa P. Stachuru vo všeobecnosti viac informovaný ako náš a s liečebným postupom musí súhlasiť. „Lekári ho musia upozorniť na možné riziká a komplikácie a musí mať dostatočný čas na rozmyslenie. Ale aj v Nemecku sú individuálne rozdiely v závislosti od schopností lekára či osobnosti pacienta,” tvrdí anesteziológ.

Na  nemeckom trhu pôsobí vyše dvesto všeobecných zdravotných poisťovní a veľký počet privátnych zdravotných poisťovní, ktoré si môžu dovoliť iba zámožnejší poistenci.

Vyťažený, no spokojný

Keďže nedostatok lekárov trápi aj Nemcov, nemocnice sa snažia rôznymi spôsobmi udržať si tých, ktorých už zamestnávajú. V priebehu rokov sa preto zlepšili nielen platové podmienky, ale aj riešenie nadčasov. „Žiaden zamestnávateľ nemôže prinútiť lekára pracovať viac ako 48 hodín v týždni, aj keď väčšina lekárov viac-menej dobrovoľne pracuje spolu so službami dlhšie,“ uviedol P. Stachura.

Nadčasy lekárom preplácajú alebo za ne dostávajú náhradné voľno. Okrem toho vedenia nemocníc zriaďujú nemocničné predškolské zariadenia pre deti lekárov, umožňujú lekárom skrátené úväzky, alebo im platia dodatočné poistenie. „Už ako začínajúci lekár som mal nárok na 29 dní dovolenky a 5 dní na vzdelávanie za rok,” pripomína.

Zvažuje návrat

Anesteziológ Peter Stachura sa síce v zahraničí uchytil úspešne, stále mu však chýba rodina, priatelia i slovenská príroda. Náhradou nie sú ani pomerne časté návštevy domova. Stále preto uvažuje o návrate. Zároveň má však obavy. “Rád by som sa vrátil, ale uvedomujem si, že krok späť je možno ťažší ako naše začiatky v Nemecku. Nie je to len o financiách, ale aj o možnostiach, deťoch, životnom štandarde,” zdôveril sa.

Možnosti hľadá v odbočení od doterajšej práce. Vyštudoval zdravotnícky manažment, a tak verí, že raz príde príležitosť a svojimi skúsenosťami prispeje aj k ozdraveniu zdravotníctva na Slovensku. 

Foto - Peter Stachura