• So zmenami v školstve si na jednej nemenovanej vysokej škole vymysleli, že všetci ubytovaní na internáte musia podpísať zmluvu s ubytovateľom, ktorého zastupuje riaditeľka internátu. Všetkých študentov prinútili podpísať zmluvu, ktorá je podľa môjho názoru prinajmenšom neštandardná. Určuje podmienky, ktoré sa už pri podpise nedajú splniť a podľa mňa porušuje zákon. Odkazuje na Domový poriadok, ktorý je rovnako napísaný zle, pričom obsahuje staré a nesplniteľné podmienky. Je takáto zmluva vôbec platná?. Ale bohužiaľ, kto to nepodpísal, ubytovanie nedostal.

Jednou zo základných požiadaviek platnosti právneho úkonu je slobodný súhlas zmluvnej strany s obsahom navrhovanej zmluvy v rámci procesu jej uzatvárania. Nikto nemôže byť proti svojej vôli vtiahnutý do zmluvného vzťahu, s obsahom ktorého nesúhlasí a nikomu nemôžu byť nanútené povinnosti a ani práva, ktoré sám nechce. Možnosť ubytovať sa v študentskom domove bola vo vašom prípade podmienená podpisom zmluvy o ubytovaní. Teoreticky tak každý študent dostal možnosť slobodne sa rozhodnúť, či zmluvu a jej podmienky akceptuje alebo nie. Prakticky však študent na výber veľmi nemá.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že na ubytovanie v študentskom domove študent nemá právny nárok. Ak podmienky na pridelenie internátu nesplní, musí si bývanie počas štúdia zabezpečiť sám po vlastnej línii. Študentské domovy sú účelovými zariadeniami vysokých škôl alebo jednotlivých fakúlt. Tieto si potom sami určujú podmienky prideľovania internátneho ubytovania svojim študentom. O zmeny v systéme prideľovania ubytovania v internáte by sa preto mali snažiť predovšetkým zástupcovia študentov v akademickom senáte a v ubytovacej komisii.

Zmluva o ubytovaní je rámcovo upravená v ustanoveniach §§ 754 až 759 Občianskeho zákonníka. Takáto zmluva môže vzniknúť aj konkludentne, teda mlčky bez podpisovania nejakého osobitného dokumentu už len samotným ubytovaním sa v takomto zariadení. Často sa s tým možno stretnúť napríklad v hoteloch, kde záujemca o ubytovanie akceptuje dané podmienky a ubytuje sa v príslušnom hotelovom zariadení.

Druhou stránkou veci je samotný obsah zmluvy o ubytovaní, ktorá podľa vás obsahuje nereálne a nesplniteľné ustanovenia. Jedna zo základných občianskoprávnych zmluvných zásad hovorí, že nikto nie je povinný plniť nemožné. Občiansky zákonník v § 37 ods. 2 ustanovuje, že právny úkon, ktorého predmetom je nemožné plnenie je neplatný. Neplatnosť pritom nemusí postihovať celú zmluvu o ubytovaní. Pokiaľ by sa dôvod neplatnosti vzťahoval len na časť zmluvy, ktorú možno oddeliť od jej ostatného obsahu, je neplatná len táto časť. Tie ustanovenia zmluvy, ktoré by zmluvné strany zaväzovali na nemožné plnenie, potom treba považovať za neplatné a neprihliadať na ne.

Nemožno súhlasiť ani s vyhlásením ubytovateľa v zmluve o tom, že študentský domov nie je miestom na úschovu peňazí, cenín, cenností a ostatného osobného majetku a teda za ich stratu študentský domov nezodpovedá. Podľa § 433 Občianskeho zákonníka prevádzkovateľ poskytujúci ubytovacie služby zodpovedá za škodu na veciach, ktoré boli vnesené ubytovanými do ubytovacieho zariadenia.

Podľa odseku 3 tohto ustanovenia prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia sa nemôže zbaviť zodpovednosti jednostranným vyhlásením ani dohodou s ubytovaným. Za vnesené cennosti zodpovedá prevádzkovateľ do maximálnej výšky 10 000 Sk. Túto limitovanú zodpovednosť za cennosti vnesené do ubytovacieho zariadenia ubytovateľovi ukladá nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.

Svojej zodpovednosti by sa prevádzkovateľ mohol zbaviť iba vtedy, ak by škoda na vnesených veciach vznikla okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v osobitnej povahe prevádzky. Ide napríklad o požiar alebo iné živelné udalosti nezávislé od ľudskej vôle.

V Domovom poriadku považujem za sporné ustanovenie o povinnosti ubytovaného podrobiť sa lekárskej prehliadke a ďalším nešpecifikovaným hygienickým opatreniam v prípade, že to vyžadujú okolnosti. Takto formulované ustanovenie zmluvy o ubytovaní neprimerane zasahuje do základných ľudských práv a slobôd ubytovaného.