Dôchodková reforma vlády českého premiéra Petra Fialu je možno pred svojím koncom. A nie preto, že by zlyhala odborne. Politicky sa totiž stala ľahkým terčom. Hnutie ANO a SPD chcú vo volebnej kampani pred jesennými parlamentnými voľbami zaujať návratom dôchodkového veku na 65 rokov. Ak budú po voľbách skladať vládu, súčasný kľúčový pilier dôchodkovej reformy môže padnúť.
V súčasnosti schválená reforma pritom počíta so zvyšovaním dôchodkového veku postupne – každý ďalší ročník pôjde do dôchodku o mesiac neskôr než ten predchádzajúci. Ak niekto dnes odchádza do dôchodku vo veku 65 rokov, o rok neskôr pôjde ďalší človek do dôchodku v 65 rokoch a jednom mesiaci. Ďalší ročník zas v 65 rokoch a dvoch mesiacoch. A tak ďalej, až sa v priebehu niekoľkých desaťročí dôchodkový vek natiahne na 67 rokov. Tento mierny, no nepretržitý posun sa dotkne najmä mladších ročníkov narodených po roku 1989. Reforma tak nechce šokovo zvyšovať vek, ale nastavuje dlhodobý systém, ktorý reflektuje starnutie obyvateľstva a zvyšujúcu sa dĺžku života.
Kým Dánsko smeruje k sedemdesiatke, Česi spomaľujú
Väčšina krajín EÚ ide presne opačným smerom – dôchodkový vek skokovo zvyšuje. Dánsko si len nedávno odhlasovalo jeho posun až na 70 rokov, a to už pre ľudí narodených v roku 1970. Holandsko, Taliansko aj Nemecko sa zhodli na 67 rokoch. V Česku sa na túto métu dostanú až ročníky po roku 2056.
Minister práce Marian Jurečka priznáva, že pôvodný návrh mal byť ešte ambicióznejší – dôchodkový vek mal rásť dvojmesačne. Ušetrilo by to štátnemu rozpočtu 1,2 percenta HDP, čo podľa minuloročných čísel predstavuje takmer sto miliárd českých korún. Napokon sa však tempo zmiernilo a úspora klesla na polovicu.
Politické body za populizmus?
Zníženie dôchodkového veku síce vyzerá na papieri pekne, no v praxi to môže spôsobiť ešte väčší tlak na verejné financie. Ak by sa štát kvôli penziám zadlžoval viac než doteraz, výšky budúcich dôchodkov by mohli začať klesať.
Napriek politickým sľubom Česi ani dnes nepatria medzi národy, ktoré trávia v práci priveľa rokov. Priemerný vek odchodu do dôchodku je len 60,8 roka, čo je stále menej než v mnohých iných krajinách EÚ. Podľa údajov OECD z roku 2020 je skutočný priemerný vek odchodu do dôchodku na Slovensku približne 62,8 roka pre mužov aj ženy. Tento vek zahŕňa aj predčasné dôchodky a je o niečo nižší ako priemer Európskej únie, ktorý je 64,3 roka.
Česká (a rovnako slovenská) populácia starne rýchlejšie než európsky priemer. Až 47 percent ľudí vo veku 50 až 74 rokov už poberá dôchodok – v EÚ je to len 37 percent. Tento trend bude podľa demografov len silnieť.
Slováci tiež odchádzajú skôr. No za akú cenu?
V roku 2019 bol na Slovensku zavedený dôchodkový strop na úrovni 64 rokov, čo znamená, že vek odchodu do dôchodku už nebude rásť donekonečna. „Zastropovaním veku odchodu do dôchodku na 64 rokov sme sa stali obeťami nezodpovedného pokusu politikov, ako sa na úkor budúcnosti zapáčiť dnešným voličom,“ upozornil generálny riaditeľ Dôchodkovej správcovskej spoločnosti Poštovej banky Martin Kaňa.
Aj Slováci môžu síce odísť do dôchodku aj skôr, no za cenu nižších dávok. Bez vlastných úspor to jednoducho nejde. Na papieri to znie lákavo: možnosť predčasného dôchodku. No v realite si tým človek len o niečo skôr zabezpečí nižší príjem. Štátny dôchodok – nech už príde v šesťdesiatke alebo o pár rokov neskôr – nestačí. A každý, kto sa naň spolieha ako na jediný pilier, si koleduje o nepríjemné prekvapenie.
Slovenský systém síce ponúka možnosť doplnkového sporenia – v druhom a treťom pilieri –, no v praxi ide skôr o kozmetické riešenie než o solídny základ dôchodku. Príspevky sú kvôli štátnym zásahom často symbolické, výnosy konzervatívne a dôvera ľudí nízka. Aj preto väčšina ľudí vníma tieto piliere nie ako investíciu, ale ako nútenú formalitu, ktorej význam sa ukáže až príliš neskoro.
Kto teda nechce v starobe počítať každé euro, musí konať sám. Dlhodobo, disciplinovane, triezvo. Sporenie na dôchodok by nemalo byť luxus pre bohatých, ale štandard pre každého, kto si uvedomuje, že štát nie je záchranná sieť, ale len deravý matrac.
V Spojených štátoch je individuálne dôchodkové sporenie samozrejmosťou. Programy ako 401(k) umožňujú zamestnancom odkladať si významný podiel z výplaty do nízko nákladových akciových fondov – často so 100-percentným príspevkom od zamestnávateľa. Výnosy závisia od trhu, no kto sporí dlhodobo a rozumne, môže si v dôchodku výrazne prilepšiť. Práve tento zvyk zobrať budúcnosť do vlastných rúk je niečo, čo Slovensku bolestne chýba.
Bez zmeny mentality nás však nečaká nič iné než staroba na štátny účet – a ten bude čoraz prázdnejší. Demografia je neúprosná, politici sú zvyčajne krátkozrakí a zázraky sa v penzii nedejú. Dlhodobé investície, zodpovednosť voči sebe a základná finančná gramotnosť by preto mali byť súčasťou našej kultúry rovnako ako hypotéka či spotrebný úver. Len s tým rozdielom, že táto investícia vám raz môže zabezpečiť dôstojné roky bez výčitiek.
No práve tieto výčitky sa u nás nevedú. O generáciách, ktoré si počas aktívneho života nič nenasporili, sa nehovorí kriticky, ale s automatickým rešpektom – „veď oni nám vybudovali krajinu“. To je síce pravda, no neospravedlňuje to nezodpovednosť. Ak niekto 40 rokov pracoval, no nedokázal si odložiť ani malé úspory na starobu, nie je to len vina systému. Je to aj jeho osobné zlyhanie.
Politici aj médiá opakujú mantru o tom, že dôchodcom musíme „zabezpečiť dôstojné dôchodky“. Premiér Robert Fico dokonca vyhlásil, že 13. dôchodok je „nedotknuteľný". No oveľa väčší problém je, že mnohí Slováci sa počas života nikdy vážne nezamysleli nad tým, ako nebyť v starobe finančne závislí od štátu.
Dôchodok nemá byť almužna z verejných zdrojov, ale výsledok dlhodobej osobnej stratégie. Kým sa to nestane spoločenským štandardom, budeme len donekonečna plátať roztrhaný štátny rozpočet a donekonečna opakovať, že „dôchodcov sa predsa netýka žiadna vina“.
Zahodiť dôchodkovú reformu a poprieť ekonomickú realitu len preto, že sa to voličom páči, je politický hazard s dlhodobými následkami. Fiškálny populizmus má krátku životnosť. No dôchodok trvá dlho. O to viac platí, že nezodpovedné rozhodnutia v mladosti (absencia sporenia a investovania) sa v ňom vracajú ako bumerang.
