Úlohou likvidácie je mimosúdne a definitívne ukončiť život firmy. O jej úspešný a rýchly priebeh majú záujem najmä jej vlastníci.
Výška na nich pripadajúceho likvidačného zostatku však často pre rôzne formu naťahovania celého procesu utrpí. Dĺžka likvidácie nie je časovo obmedzená, likvidátor dostáva odmenu po celý čas. Jej výšku určujú majitelia likvidovanej spoločnosti alebo súd.
Neúčinná sankcia
Poškodenými môžu byť aj v takýchto prípadoch predovšetkým minoritní vlastníci akciových spoločností. V praxi sa často stáva, že likvidácia trvá aj niekoľko rokov, pričom valné zhromaždenie akciovej spoločnosti sa po celý tento čas nezíde.
Akcionári tak nemajú možnosť dostať sa k informáciám o fungovaní spoločnosti. Raz za rok má „riadne“ fungujúca akciová spoločnosť povinnosť zvolať valné zhromaždenie.
Na ňom majú akcionári možnosť pýtať na všetko, čo súvisí s predmetom rokovania a predstavenstvo je povinné im odpovedať „úplne a pravdivo“. Buď priamo na mieste, alebo písomne do 30 dní.
Jedinou sankciou za nezvolanie valného zhromaždenia je likvidácia spoločnosti. V prípade akcioviek v likvidácii to však pochopiteľne nie je účinná sankcia.
Valné zhromaždenia likvidovaných spoločností sa tak obmedzujú len na záverečné, ktoré rozhodujú o rozdelení likvidačného zostatku alebo vystúpení spoločnosti z likvidácie.
Náhrada škody
Ak sa teda valné zhromaždenie nestretlo už niekoľko rokov, akcionár sa na súde môže domáhať prípadnej náhrady škody. „Musel by ale zdokladovať, aká škoda mu vznikla tým, že sa nezvolalo valné zhromaždenie,“ hovorí komerčný právnik Miroslav Ondrej.
Podľa jeho slov to však môže byť takéto dokazovanie problematické, pretože ak je spoločnosť v likvidácii, väčšinou sa s jej akciami na burze neobchoduje. Ak sa aj obchoduje nie je ich hodnota vysoká.
Podľa slov L. Žitňanskej by spoločnosť mala počas likvidácie fungovať „ako za života“. Päťpercentný akcionár tak napríklad môže požiadať predstavenstvo o zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia.
Aj to však môže byť problém. Podľa slov L. Žitňanskej je na Slovensku všeobecne problém „zorganizovať“ malých rozdrobených akcionárov, nielen spoločností v likvidácií.
„Na rozdiel napríklad od Spojených štátov u nás nie je tradícia spájania sa drobných akcionárov pre dosiahnutie spoločných záujmov,“ uvažuje L. Žitňanská.
Likvidácia ex offo a „dobrovoľná“
„Dobrovoľná“ likvidácia sa koná, ak o tom rozhodnú akcionári alebo orgán spoločnosti. V takomto prípade je rozhodnutie o zrušení spoločnosti a jej vstupe do likvidácie možné kedykoľvek rozhodnutím valného zhromaždenia zrušiť.
Funkcia likvidátora by tak zanikla a štatutárnemu orgánu sa obnoví pôsobnosť v plnom rozsahu. Zvrátiť proces likvidácie sa dá zvrátiť len kým nedôjde k rozdeľovaniu likvidačného zostatku.
Spoločnosť, ktorá do likvidácie vstúpila rozhodnutím súdu, však z nej už nemôže dobrovoľne „vystúpiť“. Práve likvidácia ex offo má slúžiť ako sankcia na spoločnosti, ktoré porušili určité zákonné ustanovenia.
Zodpovednosť ako štatutár
Vstupom do likvidácie prechádza na likvidátora pôsobnosť štatutárneho orgánu konať v mene spoločnosti navonok. Ak má spoločnosť viacero likvidátorov má túto pôsobnosť každý z nich.
Ak nevymenuje likvidátora súd, vykonáva túto funkciu zásadne štatutárny orgán spoločnosti, ak spoločenská zmluva, alebo stanovy spoločnosti neurčujú inak. Súd vymenuje likvidátora, keď sám ruší spoločnosť, alebo ak ho táto sama neustanoví bez zbytočného odkladu.
Do mesiaca od ustanovenia likvidátora je spoločnosť povinná podať registrovému súdu návrh na zápis do obchodného registra. Ak túto povinnosť nesplní, môže tento súd likvidátorovi podľa Občianskeho súdneho poriadku uložiť pokutu až do výšky sto tisíc korún.
Likvidátor za svoju činnosť zodpovedá podľa Obchodného zákonníka ako štatutárny orgán. Svoju činnosť totiž likvidátor vykonáva ako mandatár a na posudzovanie jeho zodpovednosti sa primerane použijú ustanovenia o mandátnej zmluve. „Medzi spoločnosťou a mandatárom ide o obchodnoprávny vzťah a aj jeho odmena je tak chápaná,“ vysvetľuje M. Ondrej.
Odmenu likvidátora schvaľuje valné zhromaždenie, teda orgán, ktorý ho do funkcie vymenoval. Z majetku spoločnosti sa odmena likvidátora hradí aj v prípade, ak likvidátora vymenoval súd.
Spoločnosť sa s likvidátorom má dohodnúť o jej výške. Ak k dohode nedôjde, rozhodne o výške odmeny súd.
„V poslednej novele problematika likvidácie nebola ešte doriešená do dôsledkov,“ hovorí L. Žitňanská. Na mysli má hlavne úpravu zrušenia spoločnosti ex offo, teda súdom.
„Bude potrebné súdom uľahčiť proces určenia odmeny likvidátora z likvidačného zostatku, keďže v tom trochu tápajú,“ upresňuje L. Žitňanská.
Likvidátor versus predstavenstvo
Likvidátor má v mene firmy robiť len úkony smerujúce k likvidácii teda plní jej záväzky, uplatňuje pohľadávky, prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť v konaniach na súde, či uzaviera zmiery. V ostatných veciach si ponecháva svoju pôsobnosť predstavenstvo.
Jeho funkcia teda nezaniká a podľa L. Žitňanskej preto nie je správne, ak so zápisom likvidátora niektoré registrové súdy vymazávajú predstavenstvo z obchodného registra. M. Ondrej vysvetľuje, že likvidátor koná len „navonok“, no pôsobnosť predstavenstva jeho ustanovením nezaniká a ďalej v rámci vnútornej štruktúry spoločnosti trvá.
„Ak napríklad akcionár žiada o zvolanie valného zhromaždenia, svoju žiadosť adresuje predstavenstvu, nie likvidátorovi,“ dodáva M. Ondrej.
Z paragrafu 68 odsek 5 Obchodného zákonníka vyplýva, že v určitej situácii môže štatutárny orgán aj plne vykonávať pôsobnosť likvidátora, napríklad ak funkcia likvidátora zanikne a nový nie je ešte vymenovaný.
Sporné pohľadávky
Právnik M. Ondrej hovorí, že spoločníkom nemožno preddavkovo poskytnúť likvidačný zostatok skôr, ako sú uspokojené pohľadávky všetkých známych veriteľov. V prípade „sporných pohľadávok“ je potrebné poskytnúť „dostatočné zabezpečenie“.
V konečnom dôsledku o tom, čo sa za také považuje, rozhodne súd. Štátna tajomníčka L. Žitňanská tvrdí, že ak je sporná nejaká pohľadávka, likvidačný zostatok rozdeliť možno, no iba v prípade, že sa takáto pohľadávka dostatočne zabezpečí.
