• Do konca roku 2003 sa podľa zákona o správe daní nemohli postupovať daňové pohľadávky, t.j. nemohli sa predávať daňové dlhy. Od roku 2004 sa vraj môžu predávať. Komu, ako a podľa akej dikcie ktorého paragrafu zákona? Môže firma odkúpiť daňový dlh inej firmy od daňového úradu? Bude to postupovanie len na štátne firmy alebo aj na privátne firmy?

Podľa poslednej novely zákona o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, ktorá bola schválená začiatkom decembra minulého roku, je od začiatku tohto roka možné aplikovať aj novozavedený inštitút „postúpenia daňovej pohľadávky“ zo strany správcu dane – daňového a colného úradu na tretie osoby.



Môžu nimi však byť výlučne právnické osoby so stopercentnou majetkovou účasťou štátu. Bližšie k uvedenému odporúčam preštudovať si najmä ustanovenie § 65b z.č.511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.



Súčasťou nového modelu práce s vybranými daňovými pohľadávkami bude aj ich postúpenie na vybrané, presne špecifikované tretie osoby. To však iba v niektorých prípadoch. Ide napríklad o postúpenie daňových pohľadávok k firmám, ktoré sú v konkurze.

V konkurzoch je totiž v porovnaní s doterajšou technológiou práce daňových úradov do konca roku 2003 predpoklad efektívnejšieho postupu tretej osoby v obhajovaní záujmu štátu vo vymáhaní daňových nedoplatkov.



Opatrenie spomenutej novely teda rozhodne nemá generálny charakter a už vôbec nie je určené na akýsi obchod s daňovými dlhmi medzi jednotlivými privátnymi firmami.



  • Je pravda, že ak dlhujem daňovému úradu nedoplatok niekoľko stotisíc korún za dve moje obchodné spoločnosti – eseročky, môže ma daňový úrad zverejniť ako daňového dlžníka? Je samozrejmé, že si to neprajem. Ak sa to moja banka alebo obchodní partneri dozvedia, môžu ma z trhu rýchlo vylúčiť? Neporušuje takýmto zverejňovaním daňový úrad daňové tajomstvo o podnikateľoch? Ak nie, koľkokrát do roka môže daňový úrad zverejniť také údaje?

Posledná novela zákona o správe daní v tejto veci zaznamenala rad zmien. Presné údaje k meritu vášho problému obsahuje najmä ustanovenie § 23b zákona č.511/1992 Zb. v znení poslednej novely z 3. decembra 2003, ktorá je účinná od 1. januára 2004.



Daňový úrad v druhom polroku bežného roka má nielen právo (fakultatívne), ale naopak povinnosť (obligatórne) zo zákona vypracovať zoznam daňových dlžníkov. Samozrejme, za podmienok presne špecifikovaných v už citovanej právnej norme.



Základom je limit na zverejnenie daňového nedoplatku. U fyzickej osoby je to 500-tis. Sk a u právnickej osoby 5 mil. Sk. Daňové a colné riaditeľstvo ako správca dane má v tomto smere silnejšie kompetencie ako obec ako správca dane.



Účelom verejného praniera daňových dlžníkov stanoveného zákonom je pomáhať znížiť a čistiť daňové nedoplatky daňových subjektov k štátu a súčasne pozitívne preventívne vplývať na formovanie pozitívneho daňového povedomia, v ktorom slušný občan i podnikateľ dane štátu platia. Dôležité je aj informovať trh o tom, kto je daňovým dlžníkom a kto ním nie je.



Je racionálne i pragmatické transparentne informovať všetky daňové subjekty z radov občanov i podnikateľov o tom, že štát rozlišuje medzi tým, kto si plní daňové povinnosti, a tým, kto si ich neplní. Dokonca si myslím, že je nevyhnutné celý tento mechanizmus ešte viac rokov precizovať, ale základ nemeniť a daňových dlžníkov zverejňovať.



Autor je námestník generálnej riaditeľky Daňového riaditeľstva SR.