V súčasnosti má takmer každá firma určité množstvo malých nevymožených pohľadávok, ktoré však celkovo môžu predstavovať značnú sumu. Len máloktorá z nich sa systematicky stará o ich efektívne vymáhanie.

Mnohé dokonca na vymáhanie pohľadávok pod určitou hodnotou rezignujú. Pritom platí, že rýchlosť na začiatku vymáhania pohľadávky je kľúčová, ak má byť vymáhanie úspešné.

Obvykle sa veriteľ rozhodne svoje pohľadávky vymáhať najprv mimosúdnou cestou a po jej neúspechu prikročí k súdnemu vymáhaniu. Prvou a najbežnejšou formou uplatnenia práva veriteľa je zasielanie rôznych upomienok, ktoré dlžníka upozorňujú na jeho povinnosť splniť svoj záväzok.

Účinnosť tohto prostriedku je založená na vytvorení psychického nátlaku na dlžníka hrozbou ďalších sankcií ako zmluvná pokuta, ukončenie spolupráce či súdne konanie.

Upomienky sú v praxi len málo účinné, pretože veriteľove urgencie väčšinou nevyvolávajú dostatočný nátlak svojou neurčitosťou, nesystematickou povahou a často aj nekompetentnosťou. Napriek tomu by nemali v procese vymáhania pohľadávok chýbať.

Ak sa veriteľ sám nechce vymáhaním zaoberať, môže pohľadávku prenechať špecializovanej firme. Tá používa celý rad postupov, ktoré sú postavené práve na razantnosti následku a systematickosti postupu.

Dlžníci, ktorí sa plateniu svojho záväzku snažia určitou pasivitou vyhnúť, v konečnom dôsledku v mnohých prípadoch predsa len zaplatia, pretože si uvedomujú, že hrozby uvedené v urgenciách alebo telefonátoch sa plnia. Paradoxné je, že väčšinou najatá firma používa také nástroje, ktoré mal k dispozícií už aj veriteľ.

Spoločnosti zaoberajúce sa vymáhaním pohľadávok si za svoje služby účtujú určité percento (v rozmedzí od sedem do 30 percent) zo skutočne vymožených súm v závislosti od doby po splatnosti pohľadávky. Treba však upozorniť, že nie vždy tieto spoločnosti postupujú naozaj eticky, a preto existuje riziko ohrozenia dobrého mena veriteľa.

Ďalší spôsob je vymáhanie súdnou cestou vrátane možnosti podať návrh na vydanie platobného rozkazu. Rýchlosť konania o vydanie platobného rozkazu spočíva v tom, že ak dlžník nepodá do 15 dní od doručenia proti platobnému rozkazu odpor, má platobný rozkaz účinky právoplatného rozsudku a stáva sa exekučným titulom.

V prípade, že dlžníkov majetok nestačí na úhradu pohľadávky a súd zastaví výkon rozhodnutia, je uznesenie súdu o zastavení výkonu rozhodnutia dokladom o nemožnosti vymôcť pohľadávku a oprávňuje veriteľa na daňový odpis pohľadávky. Aj v tomto prípade však môže dlžník vyvolať štandardné (a teda zdĺhavé) súdne konanie tak, že proti platobnému rozkazu podá odpor alebo sa vyhne doručeniu platobného rozkazu do vlastných rúk.

Súdne vymáhanie je však nevyhnutné uvážiť najmä z hľadiska likvidity vymáhanej pohľadávky a finančnej situácie dlžníka, pretože súdny spor môže znamenať pre veriteľa určité investície – do súdneho sporu, plus navyše náklady na súdne poplatky.

Alternatívou súdneho vymáhania pohľadávok je rozhodcovské konanie, ktoré je rýchlejšie a menej formálne ako súdne konanie. Podmienkou je však existencia platnej rozhodcovskej zmluvy (alebo rozhodcovskej doložky) medzi veriteľom a dlžníkom, ktorá obsahuje dohody zmluvných strán, že ich spory súvisiace so zmluvou budú riešené rozhodcom alebo rozhodcami.

Výhodou rozhodcovského konania je rýchlosť následného postupu, lebo rozhodcovský nález, proti ktorému už nie je možné podať odvolanie, je okamžite vykonateľným konečným rozhodnutím. Možno ho použiť aj ako exekučný titul.

Jedna z posledných možností veriteľa je postúpenie pohľadávok spoločnosti zaoberajúcej sa vymáhaním malých pohľadávok. Výhoda tohto spôsobu je okamžitá návratnosť, avšak pri veľmi nízkej cene, za ktorú sa tieto pohľadávky odkupujú. Veriteľovi pri predaji pohľadávok odpadá neistota ďalšieho investovania do vymáhania.