Z veľmoci právneho štátu k chaosu jedného muža. Trump mení USA na daňového despota

Ešte donedávna platilo, že ak ste rokovali s USA, mohli ste sa spoľahnúť na podpisy, dohody a pravidlá. Spojené štáty boli garantom poriadku a systém, ktorý pomáhali vytvárať, odrážal ich vlastné hodnoty – najmä úctu k právu. To všetko je podľa nositeľa Nobelovej ceny Paula Krugmana preč. V rozhovore s Martinom Wolfom z Financial Times hovorí o tom, ako Spojené štáty pod vedením Donalda Trumpa opustili svoju rolu predvídateľného globálneho aktéra.

„Dohody sa stali len akýmisi návrhmi,“ hovorí v aktuálnom rozhovore P. Krugman. Spojené štáty dnes podľa neho jednoducho predstierajú, že niektoré zmluvy nikdy neexistovali. Namiesto vypovedania zmlúv alebo snahy o ich revíziu sa ich prestali držať úplne. M. Wolf to označuje za správanie despota. K. Krugman pritakáva: „Aj stredovekí králi mali isté obmedzenia. Dnes však máme situáciu, v ktorej jeden človek robí, čo ho práve napadne.“

Príkladom je obchodná politika. Trumpova administratíva zaviedla clo na dovoz ocele a hliníka – vrátane importu z Kanady – s odôvodnením, že ide o otázku národnej bezpečnosti. „Ak niekto považuje Kanadu za bezpečnostnú hrozbu, je to skôr dôkazom, ako hlboko je vláda skorumpovaná,“ podotýka K. Krugman sarkasticky. Takýto svojvoľný prístup však vytvára pre podnikateľov zásadný problém: ako plánovať investície, keď netušíte, aké pravidlá budú platiť o mesiac?

Nositeľ Nobelovej ceny pripomína historickú paralelu: v 30. rokoch 20. storočia prijal americký Kongres zákon Smoot–Hawley, ktorý dramaticky zvýšil clá. Mnohí historici veria, že to ešte zhoršilo Veľkú hospodársku krízu. Rozdiel je však v tom, že vtedy aspoň panovala zhoda, že clá ostanú v platnosti niekoľko rokov. Dnes? Nikto nevie, čo príde zajtra.

Z toho vyplýva aj kľúčová otázka: má zmysel dnes stavať v USA novú oceliareň? P. Krugman odpovedá diplomaticky: „Iba ak by ste mali istotu, že clá tu ostanú dlhodobo. Ak sa však vráti zdravý rozum, bude to veľká chyba. Firmy preto zrejme zvolia vyčkávaciu stratégiu.“

M. Wolf pritom pripomína, že USA boli kedysi vzorom transparentnosti – prezident mal byť človekom, ktorý nevyužíva svoj úrad na obohatenie a otvorene komunikuje svoje majetkové pomery. Dnes sú však podľa neho tieto štandardy preč. A čo je horšie – nikomu to zjavne neprekáža.

P. Krugman v tejto súvislosti hovorí o „prezidentstve na predaj“ a prirovnáva dnešnú Ameriku k rozvojovým krajinám, kde sa bohatstvo nezakladá na inováciách či produktivite, ale na blízkosti k moci. Výsledkom je spoločnosť, kde sa darí nie tým, ktorí vytvárajú hodnotu, ale tým, ktorí najlepšie uplácajú. D. Trump môže pokojne opäť kandidovať a vyhrať voľby, hoci ako prvý exprezident v dejinách čelí federálnemu trestnému rozsudku. A čoraz viac Američanov sa tvári, že na tom vlastne nič nie je.