Ak máte strach investovať do vzdelávania vašich ľudí, preto že ich môžete stratiť, máte ešte druhú možnosť mať hlúpych a nevzdelaných spolupracovníkov, ktorí vás nikdy neopustia.

Podnikatelia a manažéri sa často sťažujú, že namiesto investičných stimulov a podporných programov, by uvítali kvalitne pripravených pracovníkov a každý z nich vie pomerne presne definovať v čom. Súhlasím s nimi, ale nehovoril by som v tomto prípade o vzdelávaní, ale o príprave na prácu alebo pracovnú pozíciu.

Profesori na školách protestujú a hovoria, že potrebujú slobodu na bádanie, výskum a vzdelávanie, ktoré má mať širšie a hlbšie zameranie, ako iba prípravu na zvládnutie určitých metód alebo technológií. Tiež majú pravdu, aj keď väčšina z nich svoje „slobody“ využíva na úplne iné veci ako deklaruje.

Firmy si začínajú organizovať svoje vzdelávacie programy – trochu manažmentu, štipku motivácie, za lyžičku organizácie a remesla, ako prílohu komunikáciu a asertivitu a nezabudnite na inovácie, to teraz letí. Mnohé firemné vzdelávania sa zmenili na wellness, kde sa ľudia viac zabávajú ako učia, alebo na adrenalínové športy, kde sa manažéri rútia na raftoch alebo strieľajú po sebe z paintballových zbraní. Raz ich možno vymenia za skutočné.

Firmy často obviňujú školy z neschopnosti pripraviť študentov na okamžité použitie v praxi. Myslím si, že túto úlohu budú musieť na seba stále viac preberať samotné podniky, pretože školy nie sú schopné rýchlo meniť svoje osnovy a poslanie škôl je širšie, ako iba príprava na profesiu. V Nemecku majú dva typy vysokých škôl – univerzity, ktoré pripravujú študentov viac teoreticky a komplexnejšie a Hochschule (vysoká škola typu FH/HS), ktoré sa zameriavajú na prax. Na univerzitách profesori so svojimi študentmi viac skúmajú, na vysokých školách viac učia a riešia praktické projekty. Už dnes vznikajú Podnikové univerzity, ale aj podnikové stredné školy a učňovské strediská.

Na nedávnej besede o vzdelávaní v Prahe, ktorej som sa zúčastnil, sa námestník ministra pýtal, či je to dobré alebo zlé, že vznikajú podnikové školy. Vznikajú aj podnikateľské univerzity, na ktorých sa podniká a učia sa princípy podnikania. Profesor Milan Zelený na to reagoval poznámkou, že to nie je ani zlé, ani dobré. Jednoducho to je. Ak systém neplní svoju funkciu, začne spontánne vznikať paralelný systém, ktorý si túto funkciu zaistí.  Šéf vývoja firmy TOS Hulín, profesor Jiří Marek, konštatoval že úroveň absolventov technických univerzít je porovnateľná s úrovňou priemyslovákov spred 20 rokov. Majiteľ firmy Fosfa, Ivan Baťka, ho doplnil, že táto úroveň ešte nižšia. Zároveň poznamenal, že pri výberových konaniach do jeho firmy je titul MBA skôr handicapom, ako výhodou.

Vráťme sa však ku vzdelávaniu. Antické vzdelávanie bolo chápané predovšetkým ako proces samovzdelávania a zdokonaľovania človeka, rozvoja tela, intelektu, ducha a duše.  Objavovanie a pestovanie talentu, spoznávanie súvislostí tohto sveta a rozvíjanie autonómnej osobnosti, ktorá odhaľuje zmysel a svoje miesto v živote spoločnosti. My sa dnes pokúšame vytvoriť linku, ktorá bude produkovať ľudské zdroje (alebo stroje?), namiesto vzdelaných ľudských bytostí, pre linky, ktoré produkujú stále viac zbytočných produktov so stále menším počtom „zdrojov.“

Navštívil som nedávno Centrum dizajnu v Bavorsku a jeho šéfka rozprávala o probléme vzdelávania priemyselných dizajnérov, grafikov a architektov. Zaoberajú sa tvarmi, líniami, umeleckým stvárnením objektu, ale nerozumejú technike, materiálom, technológiám a ďalším dôležitým veciam. Umelci nerozumejú technike, technici ľudskému srdcu. Máme lekárov, ktorí sa špecializujú na liečenie orgánov a zabíjajú pritom človeka, podobne ako mnohí manažéri, ktorí berú odmeny za výsledky svojich oddelení, ktoré potápajú firmu. Školy vychovávajú stále viac hlupákov, ktorí vedia rozprávať, rozprávať a rozprávať. Potrebujeme vychovávať viac ľudí, ktorí vedia premeniť informácie na znalosti, popis akcie na akciu, plán na realizáciu. Pri návštevách v podnikoch zisťujem, že znalosti manažmentu niekedy zaostávajú za znalosťami ich podriadených a skrývajú sa za powerpointové prezentácie, koncepcie a vízie.

Ďalší problém vidím v špecializácii. Ľudské telo nie je lego z uší, nosa, kostí, svalov a vnútorných orgánov a podnik nie je stavebnica z logistiky, obchodu, marketingu, vývoja, administratívy alebo výrobných strojov. To my ľudia sme si vytvorili fragmentovaný svet, aby sme mohli lepšie skúmať jeho jednotlivé prvky. A pri ich skúmaní sa zavŕtame do niektorej špecializovanej časti tak hlboko, že prestaneme chápať fungovanie celku. Človek dokázal vyvinúť úžasné technológie – počítače a stroje, ktoré v mnohom nahrádzajú jeho prácu. Na druhej strane akoby sme tohto tvorcu súčasnej techniky trochu podceňovali. Urobili sme z neho špecialistu a presne sme mu definovali hranice. Pre prežitie je dôležitá integrácia, celistvosť a nie fragmentácia a izolovanosť. Budeme teda potrebovať viac multifunkčných pracovníkov, ktorí vedia prepájať odbory a rozumejú celku. Jeden z najväčším polyhistorov, Leonardo Da Vinci, povedal: „Buďte si vedomí, že všetko súvisí so všetkým, aby ste mohli uvádzať svoje diela do súladu s prírodou. G. Altschuller, geniálny ruský vedec, inovátor a vizionár, povedal pár dní pred svojou smrťou v roku 1998: „Ak ľudia dokážu vytvoriť silnú teóriu, ktorá dovolí porozumieť technickej explózii, budú žiť v bláznivom, ale vzrušujúcom a zaujímavom svete.

Skratkovité vyučovanie jednoduchých módnych metód budeme musieť nahradiť návratom k systémovému prístupu. Urobte si prehľad literatúry o technických inováciách a manažmente a nenájdete medzi autormi žiadne prepojenie. Dalo by sa niekedy hovoriť o aj intelektuálnom inceste. Ľudské poznanie vždy nachádzalo zovšeobecnenie v prácach filozofov. Kde sú ich práce v našom vzdelávaní dnes? A nielen filozofia, ale aj logika, matematika, psychológia vo vzdelávaní manažérov, technikov a podnikateľov? Dávame úroveň kvality vzdelávania stále nižšie a nazývame to flexibilitou alebo reformou. Máme ilúziu, že počítače a internet nám prinášajú informačnú a znalostnú spoločnosť a v skutočnosti je to spoločnosť dezinformačná a nevedomá, ako vo svojej knihe Teória nevzdelanosti píše Konrad Paul Liessmann. Tento autor ďalej uvádza: „...reformátori vzdelanosti všetkého druhu majú nenávisť k tradičnému pojatiu vzdelanosti. Je im očividne tŕňom v oku, že by ľudia mohli získať vzdelanie neúčelové, súvislé, obsahovo ukotvené v tradíciách veľkých kultúr, ktoré by ich nielen formovalo, ale umožnilo by im aj nezávislosť na diktáte doby a módnych vlnách. Vzdelaní ľudia by totiž boli všetko iné ako bezproblémovo fungujúce, flexibilné, mobilné a tímovo zviazané klony, aké by mnohí radi videli ako výsledné produkty vzdelávacieho procesu.“

Ľudia, ktorým chýba skutočné vzdelanie, potrebujú pomoc a hľadajú ju často u poradcov. Lenže mnohí poradcovia vzdelanie a znalosti tiež nemajú, akurát svoju neznalosť vedia lepšie maskovať. Pripomínajú niekedy šamanov poskakujúcich okolo horúceho ohňa a pokrikujúcich módne manažérske heslá.

Predstavte si vinára, ktorý má znalosť pestovania hrozna, jeho zberu v správnom čase, jeho spracovania na víno a jeho ošetrovania a skladovania. Poznám mnohých vinárov, ktorí majú aj ucelený filozofický pohľad na víno a svet okolo nás. Tento vinár si pozve konzultanta, aby mu poradil ako byť úspešnejší. Jeho rady ho pravdepodobne privedú k tomu, aby prestal pestovať hrozno a začal ho nakupovať (veď je to neproduktívna práca a veľké riziko). V ďalšej fáze „manažmentu zmien“ vinár prestane nakupovať hrozno, ale hotovú šťavu a napokon sa z neho stane obchodník, ktorý kúpi fľaše, uloží ich do pivnice a za pár rokov predá so ziskom. Výsledkom je absolútna strata znalostí a dlhodobej konkurenčnej schopnosti. Nepripomína to vývoj v mnohých firmách a v našej „znalostnej“ spoločnosti?

Tak ako sa vo firme nemôžeme venovať iba krátkodobému úspechu, ani vzdelávanie nemôže byť orientované na krátkodobé ciele. Aj preto sú potrebné univerzity, ktoré sú „nepružné“ a výskumné inštitúcie, ktoré robia základný výskum. Aj v podniku aj v spoločnosti sú dôležitejšie tie veci, ktoré by sa meniť nemali, ako tie, čo sa meniť musia. Je to pevné jadro, ktoré spoločnosť drží pohromade – hodnoty, všeobecné vzdelanie, nezávislá bádanie a spoznávanie sveta. Týmto nechcem obhajovať tie akademické pracoviská, ktoré už desaťročia ani poriadne nevzdelávajú ani neskúmajú a oháňajú sa ideálmi akademických slobôd.

Málokto vie, že ponuku stať sa prvým rektorom Harvardskej univerzity dostal Jan Amos Komenský. Odmietol ju, pretože Harvard vtedy ešte nebol Harvardom. Škoda. Komenský sa pred takmer polstoročím zamýšľal nad snahami hľadať nové formy vzdelávania takto: „...hľadá sa spôsob, podľa ktorého by tí ktorí učia, učili menej, tí však, ktorí sa učia, naučili by sa viac, spôsob, podľa ktorého by v školách bolo menej hluku, nechuti a márnej práce, avšak viac pokoja, radosti a pevného výsledku...“„...Učitelia sa snažia väčšinou namiesto semien siať rastliny a namiesto sadeníc sadiť stromy, keď namiesto základných právd pchajú do hláv svojich žiakov zmiešaniny rôznych názorov...“

Zamyslime sa teda, čo chceme učiť naše deti v školách a našich spolupracovníkov v podnikoch, aby vzdelávanie neviedlo k ich ohlúpnutiu a aby sme ľudské bytosti nedegradovali iba na ľudské zdroje.