Sporitelia, ktorí nastúpia do dôchodku v budúcom roku, ešte stále nevedia, ako sa dostanú k svojim úsporám a s akou anuitou môžu počítať. Ministerstvo v pondelok predstavilo ďalšiu inováciu do procesu výberu úspor. Je to zmena, ktorá poteší predovšetkým dedičov. Sporitelia dôchodcovia by mali mať možnosť zaplatiť si za to, že ich dedičia sa dostanú k zvyšku ich úspor - v prípade predčasného úmrtia.
Nejde o podvod
Akosi sa vám táto veta nezdá? Vitajte vo svete anuít. Anuita je doživotná mesačná platba, ktorú sa životná poisťovňa zaviaže sporiteľovi vyplácať, ak jej on zverí celé svoje úspory. Kto má našetrených 10 000 eur, bude dostávať zhruba 50 eur mesačne do konca života. Bez ohľadu na to, či sa v dôchodku dožije 10 rokov, alebo 30. Je zrejmé, že je to zmluva výhodná pre tých, ktorí budú žiť dlho a menej výhodná pre tých, ktorí si v dôchodku moc nepožijú. Nevyhnutnou súčasťou tejto zmluvy je, že sporiteľ príde o možnosť dedenia. Celkom pochopiteľne, však vymenil balík úspor za doživotný prísľub.
Pre väčšinu sporiteľov bola však možnosť dedenia úspor kľúčovým dôvodom pre vstup do II. piliera. Keď už nič, tak aspoň moje deti získajú moje úspory, uvažovali mnohí. A tak ministerstvo prišlo po dohode s poisťovňami s takýmto návrhom. Ak sa vzdáte jedného, dvoch eur zo svojho 50eurového dôchodku, možnosť dedenia zostatku úspor vašim dedičom zachováme, ak zomriete do 7 rokov od podpísania zmluvy. Ak zomriete 10 rokov po, dedičia nedostanú nič, a vy ste platili 10 rokov zbytočne. Nejde o podvod. Je to normálna transakcia na poistnom trhu, kde je prítomné riziko. Niektorí na ňom zarobia, niektorí prerobia, inak by poistný biznis nefungoval.
Nesmie ísť o povinnosť
Pre slovenských sporiteľov sú však podstatné dve otázky. Menej dôležitá je tá, či táto inovácia bude schválená ako možnosť alebo ako povinnosť. Ministerstvu sa páči povinnosť, pretože cena za predĺženie dedenia sa rozdelí medzi viac sporiteľov a každý tak zaplatí menej.
My si myslíme, že to nesmie byť povinnosť, pretože II. pilier nemá byť solidárny, ale zásluhový. Každému podľa jeho úspor. Tí, ktorí očakávajú, že sa to ich dedičom oplatí, by si mali za to priplatiť. Tí s dobrým zdravotným stavom, ktorí nebodaj majú živých rodičov, tým sa to neoplatí a nie je dôvod, aby zo svojho museli znižovať náklady napríklad obéznym fajčiarom.
A teraz tá dôležitejšia otázka: Prečo by mal vlastne človek platiť za to, že zostatok jeho úspor dostanú dedičia? Nezdá sa vám to absurdné? Je to preto, že ministerstvo sporiteľom nechce dovoliť nakladať s úsporami. Až 98 percent sporiteľov, ktorí sa blížia dôchodku, si svoje úspory nebude môcť vybrať inak, ako formou anuity. Kto chce čerpať úspory, musí obetovať dedenie.
Každý má iné problémy
Alternatíva pritom existuje. Spočíva v tom, že sporitelia by museli len časť svojich úspor použiť na nákup anuity a zvyšok by si mohli vyberať programovo, to jest podľa vlastných potrieb. Nutnosť kúpiť si minimálnu anuitu vychádza z politickej požiadavky, aby sporitelia nežiadali o dávky v hmotnej núdzi, aby ich príjem presahoval životné minimum. Zároveň sa tým zabezpečí rozvoj anuitného trhu a dostatok klientov, čo zjednoduší poisťovniam odhadovanie úmrtnosti a zníži jednotkové náklady. To v oboch prípadoch znamená zvýšenie mesačnej anuitnej platby sporiteľov. Zvyšok úspor by si sporitelia mohli vyberať programovo podľa vopred dohodnutého plánu alebo jednorazovo. Niekto potrebuje doplatiť zvyšok hypotéky, inému chýba pár tisíc na vytúžené auto, tretí chce podporiť syna v štúdiu v zahraničí.
Každý dôchodca má iné problémy a potreby, a II. pilier, na rozdiel od prvého, im tú možnosť dáva. Kým prvý pilier núti dôchodcov na financovanie uvedených potrieb šetriť, II. pilier umožňuje skrátiť tento čas. Samozrejme, so zachovaním možnosti dedenia zvyšku úspor. Presne tak, ako to predpokladal zákon v čase, keď sporitelia do II. piliera vstupovali.
Radovan Ďurana
