V novom blogu zvanom CykloTrendy sa budeme zaoberať prevažne cyklistikou. Natíska sa otázka, prečo práve tu, v priestore vyhradenom pre biznis? Odpoveď je jasná. Vrcholový mediálne známy šport, akým je cyklistika je veľmi úzko prepojený práve s biznisom. Je to forma reklamy, ktorá ponúka veľmi veľa a zároveň cenou a návratnosťou poráža veľkú väčšinu iných foriem.
Ale nielen vrcholový šport je z pohľadu biznisu dôležitý, ale i hobby a rekreačne vykonávaná cyklistika je široko rozšírená medzi všetkými vrstvami obyvateľov, začínajúc od kondičnej prípravy manažérov, ktorí si udržiavajú skvelú kondíciu a pochopili dôležitosť „kalokagatie“, rozvoja nielen ducha, ale i tela, či tetuškami prepravujúcimi sa na bicykli po dedine končiac. Cyklistika ako taká je najmasovejší šport, z času na čas sa jej venuje alebo venoval takmer každý v tomto štáte.
V úvodnom blogu som sa chcel naplno oprieť o nový fenomén – Saganomániu, ktorá na Slovensku vypukla počas Tour de France, no vo svete je v plnom rozpuku už viac mesiacov, či dokonca roky. Darmo, je to slovenskou mentalitou, že my si kvality svojich velikánov začneme vážiť a vôbec všímať až potom, ako ich už dávno obdivuje svet a tíško závidí.
Šofér bez zranenia, cyklista na mieste zraneniam podľahol
No do tohto skvelého cyklistického divadla na Tour de France a rovnako aj po ňom v réžii nášho „Tourminátora“ prišla jedna veľmi smutná udalosť, ktorá zasiahla do sŕdc mnohých cyklistov, aktívnych profesionálov, pamätníkov, či športujúcej verejnosti. Na cyklistickom tréningu prišiel o život cyklista telom i dušou, viacnásobný Majster Československa v dráhovej cyklistike, dlhoročný funkcionár oddielov v Čechách i na Slovensku, či reprezentačný tréner cyklistov, rovnako tak aj funkcionár Slovenského zväzu cyklistiky Mojmír Lacko. Jeho smrť vo veku 66 rokov bola doslova šokom pre všetkých, ktorý ho poznali, a bolo ich mnoho. Pri neprehľadnej zákrute smerom na Banskú Štiavnicu pred obcou Kozelník šofér neprispôsobil rýchlosť a vyletel do protismeru, kde sa zrazil čelne s „Mojom“. Následky boli katastrofálne.
Smutné je, že medializácia prípadu sa neudiala takmer žiadna, nikto si nedal ani len tú námahu zistiť, kto vlastne cyklista bol. Suché konštatovanie, 66 ročný podnikateľ. Polícia vydala krátke stanovisko, život beží ďalej, nič sa nedeje. Je zarážajúce, že keď skončí smrťou zrážka španielskeho priemerného cyklistu na tréningu, či ktoréhokoľvek iného športovca, informujú o tom všetky naše médiá, keď zomrie slovenská a československá cyklistická legenda, neinformujeme o tom ani my, nie to ešte Španieli. Preto ani neprekvapí, že brnenské rádio túto smutnú správu prinieslo do éteru niekoľkokrát, kým slovenské médiá nezareagovali vôbec, asi čakali, kým to zverejnia zahraničné agentúry, aby mohli prevziať túto informáciu.
Je potrebné ľudom otvoriť oči, ukázať im realitu
Iste mnohí šoféri zafrflú, že ako to tí cyklisti jazdia, no je načase sa zamyslieť. Mojmír bol skvelým cyklistom, v cyklistických kruhoch bol legendou, na jeho pohrebe sa zišli mnohé slávne cyklistické osobnosti nielen zo Slovenska, ale i z Čiech, odjakživa učil svojich zverencov, ako sa majú správať na cestách, šiel príkladom. Pri zrážke s autom, ktoré vyletelo vo výrazne prekročenej rýchlosti do protismeru zo zákruty, nemal žiadnu šancu.
O pár dní neskôr, na cyklistickom tréningu zrazil autobus cyklistov v Brne. Jednoducho prešiel po bicykli, cyklista len svojou šikovnosťou odskočil. Málokto sediaci v kajute svojho auta sa zamyslí, aký bezbranný je v premávke cyklista. Iste, mnohí majú kopec názorov, kto mal čo a kedy urobiť. No je čas sa zamyslieť a situáciu riešiť. Možno pomôže to, keď Peťo Sagan pri najbližšom interview prehlási, že sa bojí ísť na tréning na Slovensku. Niekomu sa to zdá prehnané, no je to tak. V porovnaní s inými krajinami, sme v ohľaduplnosti vodičov voči iným autám, či cyklistom v úplnom suteréne.
Teda ľudia zomierajú. Zomierajú za volantom, zomierajú v sedle bicykla. Úžasné opatrenia Ministerstva vnútra, tabuľky ktorého jasne ukazujú zníženie nehodovosti, tie cyklistov neriešia vôbec. Polícia sa zameriava na meranie rýchlosti v obci, poprípade na diaľnici, cestné kontroly a meranie alkoholu. Samozrejmosťou sú tvrdé pokuty. Pokutovanie však nerieši podstatu. Podstata je presvedčiť ľudí, aby jazdili zodpovedne a bezpečne, preto, že to chcú a uvedomujú si riziká, nie preto, že sa boja trestov za priestupky. Veľmi by som doporučil komukoľvek, dopravnými policajtami počnúc, aby strávili nejaký čas v doprave, či už v meste, alebo mimo mesta na bicykli. S tým, že policajt by mohol fungovať aj ako agent-provokatér, a na frekventovanej ceste na oboch koncoch monitorovanej policajnou hliadkou by jazdil hore, dole na bicykli a hlásil vysielačkou vozidlá, ktoré vytláčajú z cesty, predbiehajú aj keď ide oproti cyklista, filmoval na kameru umiestnenú napr. v okuliaroch a hlásil hliadkam na konci úseku. Po pár minútach by to možno zo strachu aj vzdal, alebo by požiadal o špeciálny rizikový príplatok. Doporučujem to vrele všetkým. Len vtedy by si všetci uvedomili, aké nebezpečenstvo číha na ceste pre cyklistu.
Odistený samopal by takmer nikto na pleci nosiť nechcel
Auto je zbraň, neustále odistená zbraň. Zvláštne však je, že keby sme niekomu chceli dať na krk odistený samopal, aby s ním chodil po ulici, je takmer isté, že minimálne polovica by to odmietla zo strachu, že nedopatrením môže niekoho zraniť, či dokonca usmrtiť. No ak sa opýtame ľudí, či sa neboja šoférovať auto, nebojí sa takmer nikto, aj napriek tomu, že denne na cestách umierajú ľudia, v drvivej väčšine ľahkovážnosťou vodičov.
Ukážme im krv a smrť
Ako zo situácie von? Možno by len stačilo v rámci programov verejnoprávnej televízie zaraďovať medzi jednotlivé programy krátky miniprogram, ako jazdiť v premávke s názornou ukážkou, ako to vyzerá, keď sa urobí chyba. Ukázať ľuďom pravdu, odtrhnuté ruky, nohy, krvavé hlavy, zranenia a smrť na cestách bez obalu. Takéto masírovanie mozgu by možno ľuďmi pohlo viac, ako pokuty, či nákup miliónových zariadení na meranie rýchlosti. No podobné zábery zaradí do svojho programu maximálne bulvárna televízia a aj to s upozornením „len pre silnejšie žalúdky“.
Potom si naozaj všetci mladí účastníci premávky myslia, že je to len počítačová hra, po zrážke nám odčíta nejaký ten život, dobijeme energiu a pokračujeme v hre ďalej. No realita je úplne iná. Jedna chyba môže stáť desiatky životov. Predchádzajme im a poukazujme na ne, ukážme to ľuďom, denne v televízii, je to iba realita. Surovo a bez obalu, ako spieva Julo Satinský: „Život nie je promenáda, vie byť trpký, vie byť zlý, život nie je promenáda, to si nemysli“. Som si istý, že to zníži nehodovosť veľmi výrazne, oveľa viac, ako iné obštrukcie a zákazy, a možno že sa Peťo Sagan nebude báť dať syna, ak nejakého bude mať, na cyklistickú dráhu, ako sa nedávno vyjadril. V neposlednom rade ušetríme financie nás, nás všetkých daňových poplatníkov na financovanie zásahov, liečbu pacientov, poisťovne budú môcť znížiť havarijné, či zákonné poistky a my, cyklisti, ktorí športujú na výkonnostnej úrovni, alebo len pre radosť sa nebudeme báť vyjsť na cesty.
