Som klient VÚB banky a všeobecne som s jej službami spokojný. Jediné, čo potrebujem denne je internet banking (ktorý má výborný), pobočku navštevujem tak raz za pol roka, čerpám hypotekárny úver a občasný produktový spam mi neprekáža. Patrím k ľuďom, ktorých poplatky netrápia. Som lenivý, aby som si pre sto korún mesačne robil prieskum ponuky u konkurencie (toľko stojí káva a grepový džús v Auparku).
Ako novinár nemôžem prehliadnuť úspechy, ktoré banka dosiahla po privatizácii. Výbornú finančnú kondíciu, dravú politiku. VÚB urobila skvelý obchod kúpou splátkových systémov Triangel - Quatro a dobrý biznis ju zrejme čaká aj po nedávnej kúpe lízingovej firmy B.O.F. Profesionálne mi imponuje šéf banky Tomas Spurny, pretože je zaujímavý, tvrdý a kontroverzný manažér. Rozumej: nie je nudný. Napriek tomu z VÚB odídem hneď ako splatím úver.
Keď som pred nejakými piatimi rokmi skončil s Ľudovou bankou, bolo to preto, lebo ma urazili. Nepovažujem sa síce za počítačového experta, ale trúfam si zvládnuť bežné aplikácie, viem napáliť cédečko, zostrihať na počítači video, prečítať si mail, používať kancelársky softvér, inštalovať programy a čo-to pomeniť v nastaveniach. Ale nedokázal som spojazdniť internet banking od Ľudovej banky. Postupoval som podľa návodu, urobil som sto zmien v nastaveniach Explorera, aj takto nefungovalo. Neviem, aký internet banking má Ľudová banka dnes. Odvtedy som sa u nich neukázal.
Aj s terajšou bankou skončím, lebo ma urazili. Presnejšie: raz ma ignorovali a raz ma oklamali.
Prípad prvý: ignorovanie
Asi pred dvoma rokmi som chcel skrátiť lehotu splácania hypotekárneho úveru. Priniesol som potrebné doklady, vyplnil formuláre a odovzdal žiadosť. Do dnešného dňa som nedostal odpoveď, ani ma nikto nekontaktoval. Medzičasom som zmenil plány, takže mi to neprekáža a banku som neurgoval. Ale urazený som dodnes.
Prípad druhý: oklamanie
Jedného dňa som prišiel do pobočky pre cestovné poistenie. Pracovníčka banky bola mladá, pekná a milá. Kým sa ma nespýtala, či som neuvažoval o životnej poistke. Automaticky som odpovedal, že poistku mám a jediné, čo potrebujem je cestovné poistenie. Nedala sa odradiť, tak som sa pripravoval, že poviem osemkrát nie a bude pokoj. Lenže povedala osudnú vetu: „Ale odborníci hovoria, že človek by mal mať aspoň dve, tri životné poistky." Vtedy ma takpovediac profesionálne začalo zaujímať, kde sa to skončí.
Nepamätám si presne, čo to bol za produkt, štvrťročne tri tisícky a v podstate nešlo o poistku, ale o dlhodobé sporenie. Odrecitovala naučené frázy, začali sme vypĺňať formulár. Zaujalo ju, že som novinár, v snahe vyslať posledný varový signál som jej nahovoril, že sa zaoberám bankovníctvom a poisťovníctvom. Nepochopila. Tu je záver dialógu, ako si ho pamätám:
Pracovníčka banky: „Stačí, keď mi to podpíšete. My vás potom kontaktujeme a budete mať dva [pozn.: alebo tri? Už sa nepamätám] mesiace, aby ste sa rozhodli, či poistku chcete."
Ja: „Ale ja nechcem životnú poistku"
P.B.: „Toto je formulár pre naše interné potreby, aby som mala záznam, že som sa s vami rozprávala"
Ja: „Dobre"
Koniec príbehu je jasný. Nešlo o formulár, ale súhlas s uzavretím životnej poistky. Čo sa potvrdilo, keď mi z účtu stiahli tri tisícky a prišiel ďakovný list a papiere od sesterskej poisťovne Generali. Dva (či tri) mesiace na rozhodnutie znamenali, že mám právo vypovedať zmluvu bez poplatkov. Hneď som to urobil, peniaze mi vrátili poštou. Urazený som dodnes.
Doplnené: reakcia generálneho riaditeľa VÚB banky Tomasa Spurneho je tu
