Inštitút informatiky a štatistiky (Infostat) najnovšie predikuje, že slovenská ročná inflácia začiatkom budúceho roka poklesne na 0,2 percenta. Taký nízky rast cien meraný národným indexom nebol nikdy v histórii SR. Štatistici zhodnotili, že sa nedá vylúčiť ani pokles cenovej hladiny - teda deflácia.
Hrozí preto takzvaná deflačná špirála, kde spotrebitelia odkladajú svoje nákupy (keďže ceny v budúcnosti by mali byť nižšie), čo znižuje tržby firiem, ktoré musia následne viac šetriť, čo ďalej znižuje celkový dopyt? Nehrozí.
Graf: Ročný rast slovenských cien v %
Zdroj: Štatistický úrad SR, prepočet TREND
Prvý z argumentov, prečo by ani záporný rast spotrebiteľských cien nevyvolal hospodársku recesiu je fakt, že sme už jedno také obdobie zažili. Takzvaná jadrová inflácia (očistená o regulované ceny), deflátor HDP (rast cien v celej ekonomike, teda nie len spotrebiteľských) i rast cien meraný európskym harmonizovaným indexom dosiahli záporné hodnoty v roku 2009 (viď graf vyššie). Keďže však ide o medziročnú zmenu indexu cien, tieto záporné hodnoty boli dosiahnuté až po prepade ekonomiky v prvom štvrťroku toho roka. Teda, vo chvíli, keď bol zaznamenaný prvý medziročný pokles cien meraný harmonizovaným indexom (za október, teda v novembri 2009), ekonomika už svoj prepad korigovala - neprepadávala sa v špirále ďalej. Obdobie deflácie pred viac ako štyrmi rokmi teda ľudí nepresvedčilo, že nákupy treba odkladať, lebo "ceny klesajú". Ľudia ich vtedy odkladali preto, lebo nevedeli, ako sa bude hospodárska kríza ďalej vyvíjať (či náhodou neprídu o prácu a p.).
Druhým argumentom, prečo prípadná deflácia nespôsobí hospodársky otras je ten, že ľudia sa rozhodujú na hrane. Rozdiel medzi rastom a poklesom cien priemerného spotrebiteľského koša o 0,5 percenta je jeden percentuálny bod, rovnako ako medzi rastom 2,5 a 1,5 percentom. Pre rozhodovanie ľudí neexistuje "magická nula", pri ktorej svoje správanie zrazu zásadne zmenia. Menia ho kontinuálne - tak, ako sa vyvíjajú ich očakávania ohľadom budúcnosti.
S očakávaniami budúcej inflácie súvisí môj tretí argument. Keďže Európska centrálna banka cieľuje dvojpercentnú infláciu, čo sa jej v priemere za niekoľko rokov (strednodobý cieľ) pomerne dobre darí, tieto očakávania sú na spomínanej dvojpercentnej úrovni pomerne dobre ukotvené. Aj keď v poslednom období vykázali mierny pokles (ECB by preto pre ich stabilizáciu mohla v súčasnosti robiť viac).
Posledným ale nie najmenej dôležitým argumentom môže byť to, že spotrebiteľské ceny netvoria jeden celok - tak, ako ani spotrebitelia. Už v súčasnosti medziročne klesajú ceny v doprave, či v kategórii vybavenia domácností. To však neznamená, že ľudia vo veľkom odkladajú svoje cesty, či nákup nábytku, pretože neskôr môžu byť ešte lacnejšie. Dlhodobo klesajú ceny elektroniky; tento sektor to však za tie roky nijako nepoložilo.
Väčší problém ako pre ekonomiku tvorí nízky rast cien pre vládu. Znižuje deflátor HDP, čo škrtí rast ekonomiky v bežných cenách. Na HDP v bežných cenách sú pritom naviazané európske i národné kritériá pre výšku deficitu a dlhu.
