„Vždy som túžila pracovať ako Lekári bez hraníc a môj sen sa mi splnil“. Keď mi toto hovorila moja známa gynekologička z bratislavskej nemocnice v Ružinove, chvíľu som váhala, či naozaj nevycestovala do ďalekej Afriky.
Nevycestovala, to len opisovala podmienky, v akých rodia mamičky v jednej z troch pôrodníc v hlavnom meste Slovenska. „Mamička, raz-dva-tri, potlačte a šup dole zo stola. Ďalšia!“ V troch boxoch sa takto za deň vystrieda aj 14 žien. Mamičky často predtým a potom trávia čas na lôžkach, ktoré pre nedostatok miesta umiestňujú na chodbe. Ďalšia známa mi dokonca povedala, že keď prišla do pôrodnice, privítali ju s otázkou: „A karimatku máte?“
Mám tri deti. Čiže na pôrodnej sále som strávila „nejednou hezkou chvilku“. Našťastie to bolo naposledy pred tromi rokmi, keď ešte okrem pôrodnice na Kramároch, v Petržalke a v Ružinove fungovala aj tá u Kocha. A kedysi aj na Šulekovej, Zochovej, v Podunajských Biskupiciach či v Malackách... Všetky ich postupne zatvorili. Kompetentní totiž rozhodli, že keďže sa rodí málo detí, tieto pôrodnice sú zbytočné. Ako sa však ukazuje, zbytočné nie sú pôrodnice, ale skôr úradníci, ktorí ich zatvorili. Počet pôrodov v bratislavskom kraji totiž neklesá. A namiesto toho, aby sa budúcim mamičkám v neľahkých okamihoch (viem, o čom hovorím) vytvárali aspoň trochu dôstojné podmienky, sú stádovito naháňané do malého počtu pôrodných boxov a rýchlych pôrodov.
„Takto nejako si predstavujem, že to funguje v Ugande,“ hovorila mi moja známa pôrodníčka. „A teraz si pripadám, ako by som tam naozaj bola. Pozitívne na tom je aspoň to, že maláriu tu snáď nechytím.“ Naozaj musíme klesnúť pod úroveň afrických krajín, aby sa niekto prebral a zasiahol?
Autorka je matka troch detí a podpredsedníčka KDH.