Keď som toť nedávno napísal text o mysli Ivana Valentoviča, čitateľ mi poslal mail. Poradil mi, aby som sa snažil byť šarmantný a vyhýbal sa silným slovám, keďže na konci článku som ministra zdravotníctva poslal do horúcich pekiel. Táto rada je relevantná. Beriem si ju v poslednom čase k srdcu pri písaní do papierového TRENDU. Snažím sa vyhýbať emocionálnym výlevom a slovám ako boľševik, aj keď sa tlačia na jazyk, respektíve na klávesnicu (grobian je výnimka, podľa mňa odôvodnená).
Prečo tento úvod? Dnes sa touto radou nebudem riadiť. Naopak. Chcem byť tak sprostý, nahnevaný, neobjektívny a agresívny, ako mi môj cit pre samoreguláciu dovolí. A zároveň poruším nepísané pravidlo politicky korektného novinára, že kritizovať treba politikov, nie ich voličov. Chystám sa uraziť vás, voličov vládnej koalície, najmä SMERU. Dúfam, že niektorí z vás čítajú blogy etrendu.
Takže, prvé, čo chcem povedať, nie je šokujúce. Ako šéfredaktor zarábam plat, o ktorom sa vám, vodcovým ovečkám, môže väčšinou len snívať (pre zvedavých - nebojte sa, nejde o žiadne státisíce mesačne). Manželka má lekáreň, a tiež sa jej nevodí zle. Práve sme sa presťahovali do nového, väčšieho bytu. Starý, jednoizbový, sme predali, teraz si môžeme pohodlne zariadiť nový. A kúpil som si plazmovú televíziu (Pioneer, keby ste chceli vedieť). Manželka má vlastné auto, ja mám služobné (Audi, keby ste chceli vedieť). Týmto všetkým chcem povedať, že vždy, keď sa váš vodca, či jeho verní sluhovia, rozhodnú bojovať proti takzvaným bohatým, osobne sa ma to dotýka.
Na druhej strane, nový byt znamená dvojnásobnú hypotéku a dvojnásobné mesačné náklady. Okrem toho sa manželka chce vrátiť z materskej do práce. Čo znamená platiť pre našu dcérku opatrovateľku, ktorá stojí peniaze, lebo na škôlku je ešte malá. Navyše, ako šéfredaktor musím byť zamestnancom firmy. Teda moje možnosti optimalizovať daňové a odvodové zaťaženie sú mizivé. Nechcem tým nariekať, že sa mám zle, to nie je pravda. Ale chcem týmto povedať, že vždy, keď sa váš vodca a jeho sluhovia rozhodnú bojovať proti takzvaným bohatým, a zoberie mi tých pár tisíc korún ročne, nie je to suma, nad ktorou len tak mávnem rukou.
Ako každého človeka, aj mňa ovplyvňuje politika. Väčšinou latentne, ako pozorovateľa, ktorý je s ňou denne v kontakte a sporadicky zavíta na nejaký úrad, alebo do štátnej nemocnice. Veľa vecí ma rozruší, ale nie je to extra osobné. Po pravici môže vládnuť ľavica, ktorá má o svete inú predstavu. Tak to v politike chodí. Ako človek so záujmom o ekonómiu viem, že bubliny, ktoré váš vodca vymýšľa - novela Zákonníka práce, znárodňovanie v zdravotníctve a podobne - tejto krajine agregátne škodia. No stále to nie je niečo, čo by ma vyrušovalo v súkromnom živote.
Ale človek má bod zlomu. Hranicu tolerancie, po ktorú je ochotný prijímať politiku ako hru s pravidlami neprinášajúcimi vždy výsledky, aké osobne preferuje. Môj bod zlomu - tak sa mi to dnes javí - je návrh na zrušenie stropu pre odvody do Sociálnej poisťovne. Naozaj nechápem, prečo by som mal byť zasa chudobnejší o pár tisíc korún ročne preto, lebo vy sa pred volebnou urnou neunúvate nachvíľu rozmýšľať. Nechápem, prečo mám zarábať menej (a môj zamestnávateľ platiť viac) len preto, aby ste sa doma pred televízorom tešili, ako váš vodca naložil takzvaným bohatým.
Pravda je taká, že ma môže poraziť od jedu, ale veľa s tým neurobím. Mám rád prácu, mesto, kde bývam, máme tu priateľov a rodinu - skrátka ani váš vodca ma neprinúti odísť. Hreje ma aspoň jedna myšlienka - ak sa nič dramatické nestane, ak sa mi bude dariť, budem naďalej zarábať oveľa viac, ako väčšina z vás. Bez ohľadu na to, či tu váš vodca bude ešte ďalších osem rokov. A v konečnom dôsledku na vlastnú politickú slepotu doplatíte viac ako ja.
Takže... Urazil som vás? Dúfam, že áno. Snažil som sa. Aj keď je to slabá odplata. Toto sú len slová na monitore počítača. Vy moju rodinu okrádate o peniaze.
