Sledovanie priamych prenosov zo zasadnutí Národnej rady Slovenskej republiky nám často prináša len jedno poznanie: veľa poslancov nie je hodných zastupovať občanov a ani trochu pri tom nezáleží na tom, či sú z koaličného alebo z vládneho tábora; v tomto prípade je rozhodujúca (ne)kultúra a sociálna (ne)inteligencia.

Keby na schôdzi neodznelo toľko úbohostí, dalo by sa povedať, že to bolo vlastne komorné stretnutie súťažiacich v rečnení.

Rozprava však bola podľa očakávania prehliadkou účelových, populistických hašterení sa oboch táborov. Či už to bol opäť vulgárny Matovič (OĽaNO), ktorý si od Jozefa Mikloška (KDH) vyslúžil za svoj vulgarizmus aj slovné zaucho, ale naopak od poslanca Beblavého (Sieť) pochvalu, až po poslanca Blahu (Smer – SD), ktorý má očividne problém s krotením emócií a vecnou debatou.

Poslanci na čele s Lipšicom a Matovičom si predvolali špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, ktorý vedie vyšetrovanie v kauze Gorila. Tí istí poslanci veľmi dobre vedia, že špeciálny prokurátor zo zákona nemôže parlament informovať o „živej“ kauze. A vedia tiež to, že partnerom parlamentom na debatu je generálny prokurátor, nie špeciálny prokurátor. To však pánom poslancom neprekážalo, lebo oni potrebovali Kováčika len na pritiahnutie pozornosti médií, aby opäť mohli predviesť po stýkrát svoju nedôstojnú šou.

Daniela Lipšica celý pondelok „ťažila“ jedna otázka. Prečo špeciálny prokurátor Kováčik nevypočul korunného svedka z Gorily, Petra Hulúbka.

Daniel Lipšic je právnik a veľmi dobre vie, že Peter Holúbek nie je žiadny korunný svedok. Jednak naša právna úprava tento pojem nepozná v zmysle Lipšicových vyhlásení, a jednak Holúbek tak dôležitú úlohu v tejto kauze zrejme nehrá. Už len preto nie, lebo ako analytik tajnej služby nemá možnosť posúdiť, či po rečiach v odpočúvanom byte aj došlo k spáchaniu reálnych trestných činov. Ale v médiách to znie super – korunný svedok Gorily.

Holúbek síce upozornil na podozrivé aktivity v jeho susedstve, ďalej však mal s kauzou Gorila spoločné len to, že poskytol byt na odpočúvanie a neskôr sa podieľal na analyzovaní niektorých informačných výstupov. Operatívnu činnosť ako analytik v tomto prípade však nevykonával. A k trestným činom predsa nedochádzalo v byte na Vazovovej, maximálne tak k príprave trestného činu, ale či bol dokonaný pán Holúbek nemá čo vedieť. A to je cieľom vyšetrovania.

Sám Peter Holúbek na otázku, či by ku Gorile vedel povedať niečo zásadné, odpovedal: „Sú tam isté skutočnosti, ktoré nie sú všeobecne známe, ale do akej miery by to bolo zásadné, to musí povedať vyšetrovateľ, prokurátor alebo sudca.“

Poslanec Blaha v jednom zo svojich plamenných výlevov povedal, že do kauzy nesmie byť politicky zasahované, pretože by celé vyšetrovanie mohlo byť napadnuté na Európskom súde pre ľudské práva a podľa judikatúry tohto súdneho dvora je zrejmé, že procesy, do ktorých vstúpila politika, vyhráva navrhovateľ s veľmi vysokým odškodným. Kauzu Gorila dokonca veľmi pozorne sleduje aj OECD a dovolím si povedať, že to je vyšší level dozoru ako Lipšic s Matovičom.

Nespočetne veľa krát v parlamente odznelo, ako nevyšetrenie tejto kauzy traumatizuje Slovensko. Nuž, čo je na tom pravdy ukazujú parlamentné voľby už desať rokov. Nič. Slováci si stále aktérov Gorily volia do parlamentu, takže zrejme to až také horúce nebude.

Kauza Gorila je prípad, ktorý sa musí vyšetriť, a musia ho vyšetriť orgány činné v trestnom konaní.

A preto je potrebné pánom poslancom pripomenúť paragraf 10 odsek 1 Trestného poriadku, že orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt. Bodka. Nie poslanci, nie politici. Alebo na seba vzťahujú odsek 8 toho istého paragrafu, kde sa policajtom rozumie aj „veliteľ námornej lode v konaní o trestných činoch spáchaných na tejto lodi“? V tomto prípade potápajúcej sa lodi?

Nechcem sa zastávať špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, ale reagoval veľmi správne, keď vyzval všetkých poslancov, ktorí tam viedli plamenné reči, aby postupovali v súlade so zákonom a ak majú vedomosti o kauze Gorila, ktoré by mohli pomôcť vyšetrovaniu, nech ich oznámia. Samozrejme ostalo ticho.

Kováčik mal pravdu aj vtedy, keď vyzval poslancov, aby naňho podali sťažnosť generálnemu prokurátorovi, ak majú pocit, že v kauze nekoná, pretože nemá žiaden iný právny nástroj, ako sa brániť voči týmto politickým manipuláciám. Preto vyzval poslancov, aby svoje reči premenili na činy. Ale o činy nejde. Pred médiami treba mať len reči a mávať štósom papierov, označiť ich za takú či onakú výpoveď, uznesenie a tak ďalej.

V rámci budovania právneho štátu by sa Slovensko malo vyvarovať politickým procesom. Najmä poslanci Lipšic a Matovič z Gorily niečo veľmi podobné robia. Parlament nie je súdna moc a ak si právo súdiť prisvojuje, nie sme ďaleko od postmoderných jakobínov a (samozrejme pomyselných) gilotín.

Ak majú opoziční poslanci nejaké informácie týkajúce sa kauzy Gorila, prečo s nimi nejdú za špeciálnym prokurátorom? Prečo si ho predvolávajú do parlamentu a tam ho zauškujú, že urobil len 650 procesných úkonov a že nevypočul Holúbka? A zauškuje ho človek, ktorý má právne vzdelanie a veľmi dobre z vlastnej skúsenosti vie, čo prináša politické zasahovanie do trestného konania. Vďaka Lipšicovým tlačovkám a „skvelým korunným svedkom“ je Mello napríklad oslobodený už takmer spod každej obžaloby. Lipšicov fantastický svedok totiž celý čas klamal. Toto sa má stať aj v Gorile?

Viem si predstaviť, že pokušenie prinášať médiám striekajúcu krv je veľké, ale týmto zasahovaním do vyšetrovania sa rúcajú aj tie posledné krehké steny právneho štátu, ktorý sa tu aj so zakopnutiami snažíme 25 rokov budovať.

My tu základy spravodlivosti denne podkopávame tým, že sami na základe informácií z médií a od politikov určujeme, kto je vinný a kto nie. Kto môže občas porušiť zákon a kto by mal byť odsúdený, aj keď nevieme úplne presne, či ho porušil a ako ho porušil. Vrchol všetkého je, že Igor Matovič v parlamente vytiahne kauzu Fisher a rozčuľuje sa, že rodina, ktorá dala úplatok, je postavená na roveň doktora, ktorý ten úplatok zobral. Áno, ich vina je z hľadiska práva rovnaká a potrestané majú byť obe strany. To je totiž právny štát, že zákony platia pre všetkých rovnako.

To, že je Slovensko deprimované a má pocit, že pre oligarchov tie zákony neplatia, nie je chybou ani zákona, ani súdov. Je to chyba politikov, ktorí nenechajú robiť vyšetrovateľov a prokurátorov svoju robotu, všetko zneužívajú na svoju chorú propagandu. A je aj chybou generálneho prokurátora, že práca prokuratúry je mnoho krát odfláknutá a súdy obžalovaného oslobodia, lebo inak nemôžu. A kým v nás politici budú neustále prebúdzať dojem, že sa máme vzbúriť a zobrať spravodlivosť do vlastných rúk, dovtedy tu bude hrozba anarchie a v anarchii sa k vláde dostávajú tí, ktorí sú pre spoločnosť najnebezpečnejší.