Dilema záchodovej dosky: Ako ju rieši ekonóm

Muži, ak chcete nazlostiť ženu alebo partnerku, ktorá s vami (zatiaľ) býva v spoločnej domácnosti, stačí sa zamerať na najefektívnejšie faktory: pohodíte ponožky v byte, necháte špinavý drez so špongiou namočenou v mastnej vode a na toalete necháte zdvihnutú záchodovú dosku.

V domácnosti zrejme nenájdete vynález, ktorý by bol predmetom toľkých sporov v partnerskom živote, akým je práve doska na toalete. Skúsme na chvíľu absentovať od partnerskej etikety a hygienického faktora. Pozrel sa na túto dilemu z pohľadu ekonómie.

Tá je vedou o ľudskom správaní sa, aby sme uspokojili svoje potreby vo svete, v ktorom existujú obmedzené zdroje. Zdrojom môže byť, ak to pritiahnem za vlasy, napríklad čas alebo energia na dvíhanie respektíve sklápanie dosky do správnej polohy.

Aká je ale tá „správna“ poloha záchodovej dosky, aby obaja partneri optimalizovali svoje úsilie podľa striktných pravidiel ekonómie? Na túto životne dôležitú otázku ekonómovia napísali pár zaujímavých štúdií, v ktorých sa nebáli vyzbrojiť matematickými vzorcami.

Varianta egoizmu

Prvým odvážlivcom bol ekonóm z Michigan State University Jay Pil Choi. Cez strašidelné a pre bežného návštevníka toalety nezrozumiteľné vzorce vypočítal, že najefektívnejšie riešenie je nechať dosku v polohe, v akej bola návštevníkom používaná. Inými slovami zachovať sa ako egoista a nemíňať energiu na zmenu polohy dosky.

Vychádzal zo základnej premisy, že optimum sa dosiahne vtedy, keď počet pohybov dosky bude minimálny. V prípade oboch striktných pravidiel (doska vždy hore alebo vždy dole) by musel muž alebo žena meniť polohu dosky pri jednej návšteve wecka dvakrát: napríklad muž v domácnosti, v ktorej sa uplatňuje pravidlo „doska hore“ by musel urobiť dva pohyby - dvihnúť ju, úkon na toalete a následne opäť sklopiť dosku. 

Sebeckým variantom si náklady na zmenu polohy dosky rozdelia partneri približne fifty-fifty.

Jeho zmýšľanie má logiku, pretože nie je vylúčené, že chlap príde na toaletu dvakrát po sebe a použitím princípu egoizmu nemusí meniť polohu, pretože počas predošlej návštevy nechal dosku vo vertikálnej polohe.

V neprospech zaužívanej etikety v spoločnosti (doska vždy dole) zohráva úlohu aj tento fakt: Aj keď žena musí občas dosku skladať po mužovi dole, jej celková vykonaná práca je štatisticky menšia ako u muža. V prípade ženy ide totiž pri jednej návšteve o menej ako jeden úkon (jedno sklopenie dole, hore ju nikdy nedávajú). Muži navyše chodievajú na toaletu aj čítať knihy, odpisovať na maily s telefónom v ruke alebo si len tak oddychnuť. To znamená, že dosku nechávajú dole, čím ženám uľahčujú prácu.  

Stratégia počítania si návštev

Ľudskejší charakter tohto problému priniesol v štúdii ekonóm Richard Harter. Ten sa vyhol zložitej matematike. Vystačil si s pár jednoduchými vzorcami a predpokladom, že muž chodieva každú tretiu návštevu na wecko „si posedieť“. Vymyslel model, v ktorom sa snažil náklady na zmenu polohy dosky spravodlivo rozdeliť medzi obe pohlavia. 

Ponúkol trošku pochybný vzorec: f = (2p-1)/p, kde parameter p znamená počet zmien polôh dosky.

Keďže podľa jeho predpokladov muž chodieva na wecko každú tretiu návštevu na veľkú potrebu, zmení polohu dosky len u 66 percentách návštev. To znamená, že p = 2/3. Dosadením do vzorca bude výsledok f = 0,5. Čo to znamená?

Optimálne riešenie pre rovnaké rozdelenie nákladov medzi muža a ženu je, aby po prvom vykonaní malej potreby dal muž dosku dole, ale pri každom druhom ju môže nechať hore.

Ekonóm zrejme podkutý praktickými radami zároveň v štúdii odporúča, aby muž nechával dosku dole večer, pretože v opačnom prípade môže žena zažiť nemilé „prekvapenie uprostred noci“ a sadnúť si na misu bez dosky a zraniť sa.  

Stratégia dosky vždy dole

Svoj pohľad venoval na túto problematiku aj ekonóm pakistanského pôvodu žijúci v USA Hammad Siddiqi. Ten v analýze použil teóriu hier a potešil ženské pokolenie, keď vyhlásil, že doska na toalete by mala byť stále dole. „Bolo preukázané, že sociálna norma, pri ktorej by mala byť doska dole, je v dokonalej rovnováhe (ekvilibriu),“ napísal v analýze. 

Predošlé dve teórie, ktoré sme opísali vyššie, behaviorálny ekonóm kritizuje z absencie dodatočných nákladov, ktoré znáša podľa neho predovšetkým muž. Ak žena totiž zistí, že je doska hore, začne na partnera kričať. Ticho v domácnosti prináša podľa neho oveľa vyššie náklady ako námaha pohnúť doskou nadol.

Navyše poloha dosky v horizontálnej polohe je estetickejšia pre puntičkárov, počas nočných výletov na toaletu ide predsa len o bezpečnejšie riešenie a v konečnom dôsledkuje aj hygienickejšie, keďže dosku nie je nutné pri neúspešnom mierení utierať. 

Model privátu s viacerými ľuďmi

Ako bonus ponúkam štúdiu, ktorú napísal Martin A. Andresen. Ten sa zameral na byty, v ktorých žije viac nájomníkov, ktorí používajú to isté WC. 

Vychádzal z predpokladov:

• žena používa WC vždy so sklopenou doskou
• muž hýbe s doskou na WC podľa aktuálnej potreby (pri malej potrebe ju dvíha)
• obe pohlavia chodia na toaletu po osemkrát denne (1x na veľkú potrebu, 7x na malú)

Autor vymyslel parameter Toilet Seat Ratio (TSR), na základe ktorého by sa mali riadiť všetci nájomníci. Ten sa vypočíta ako podiel dvoch zložiek:

TSR = počet návštev mužov na toalete za účelom malej potreby/počet celkových návštev na toalete aj u mužov aj u žien. 

• Pokiaľ je TSR > 0,5 tak by mali nájomníci nechať dosku na záchode hore
• Pokiaľ je TSR menej ako 0,5 tak by mali nájomníci nechať dosku na záchode dole
• Pokiaľ je TSR = 0,5 tak je poloha dosky irelevantná

V nasledujúcej tabuľke sú výsledky: 

Z nasledujúcich výsledkov vyplýva, že pokiaľ je na priváte rovnovážne zastúpenie mužov aj žien, matematický model hovorí, že doska by sa mala sklápať nadol.