Pred časom som na mojom blogu uverejnil článok s titulom Agónia lekárskej profesie. Ponúkol som v ňom z väčšej časti preklad príhovoru, ktorý odznel v októbri 2008 na zhromaždení Royal College of General Practitioners v britskom Bournemouthe. Vtedajší riaditeľ amerického Institute for Healthcare Improvement Donald Berwick v ňom hovoril o dramatických zmenách, ktoré v priebehu niekoľkých desaťročí profesia lekára prekonala. Niekoľko myšlienok však venoval i veciam súvisiaci s touto profesiou tak úzko, že sa s časom meniť nemali.
Tri atribúty lekárskej profesie
Bezmála všetci lekári sa dnes sťažujú na nedostatočné finančné ohodnotenie a klesajúci rešpekt spoločnosti voči lekárskemu povolaniu. Historicky však táto profesia bola vždy najrešpektovanejšou spomedzi všetkých. Dokonca do tej miery, že významne ovplyvňovala výber zamestnania a už počas štúdia získaval medik istú stigmu, ktorá ho automaticky radila medzi ľudí, spoločensky akosi viac rešpektovaných. Zmienka o štúdiu medicíny bola a stále je pri zoznamovaní alebo predstavovaní medika na verejnosti v istom zmysle dôležitejšia ako jeho meno.
Hoci v anketách o najrešpektovanejších profesiách medicína i naďalej víťazí, prípadne obsadzuje popredné priečky, v reálnom živote sa rešpekt k lekárovi končí za dverami jeho ordinácie. Ako píše Berwick, mimo tohto malého kráľovstva vládnu už úplne iné dynastie. Čo sa teda stalo s lekárskou profesiou, že tak rapídne stráca svoj kredit? Odpoveď si vyžaduje dlhé kritické zamyslenie sa a veľkú dávku sebareflexie.
Ako povedal Don Berwick, povolanie lekára charakterizujú tri atribúty: odbornosť, samokontrola a altruizmus. Ich hodnota je spoločensky natoľko vysoká, že človek, ktorý sám seba chce lekárom nazývať, by ich mal spĺňať. Po stáročia tvorili integrálnu súčasť osobnosti lekára a v časoch, keď si pacienti plne hradili zdravotnú starostlivosť sami, boli absolútnou podmienkou jeho úspechu i jeho životnej úrovne.
Odbornosť
Medicína, tak ako ju poznali naši predkovia, sa v priebehu 20. storočia dramaticky zmenila. Rýchlo postupupujúci vedecko-technický pokrok priniesol obrovské množstvo nových informácií, ktoré lekár s akoukoľvek mozgovou kapacitou nie je a ani nemôže byť schopný absorbovať. Už nemohol viac zostať univerzálnym lekárom, ktorý rozumel všetkému a trúfal si liečiť všetko, chirurgické problémy nevynímajúc. Zachovanie odbornosti lekára si vyžiadalo jeho špecializáciu. Opäť sa vrátim k citátu Dr. Berwicka:” Na svoju prácu už nestačíme, aspoň nie sami.” Stala sa teda jedna nepríjemná vec. Kým lekár v minulosti staval na svojej hrdosti ako príslušník privilegovanej profesie, dnes sa jeho hrdosť obmedzuje na jeho konkrétny odbor. Nie zriedkavo môžeme byť v nemocnicach svedkami vzájomnej nevraživosti a neskrývaného dešpektu príslušníkov jednej špecializácie k príslušníkom špecializácie inej. Akoby ani nepatrili k jednému stavu. Akoby obaja nemali pred menom rovnaký titul. Zlaté ručičky sa automaticky stavajú nad uspávača, kým kardiológ je presvedčený, že jeho špecializácia má podstatne väčší význam než dermatológia akéhosi mastičkára. Prípadne naopak. Je jasné, že väčšina túto skutočnosť poprie, ale je pravda, že s postupujúcou špecializáciou až atomizáciou medicíny sa roztrieštila aj jej jednota. Možno je to nevyhnutný vývoj, ale je to isto i nesmierna obeť, ktorú medicína v záujme zachovania odbornosti musela priniesť. Možno snáď však povedať, že odbornosť si lekári dokázali zachovať.
Samokontrola
Táto charakteristika vychádza z predpokladu odbornosti, ale treba hneď povedať, že samotný predpoklad nezakladá podmienku. Nik mimo hraníc profesie nie je totiž schopný posudzovať kompetentnosť lekára, nemôže zhodnotiť správnosť jeho postupov ani jeho výsledky v kontexte podmienok poskytovania zdravotnej starostlivosti. Dokáže to však kolega s podobnou kvalifikáciou a podobnými skúsenosťami.
Rešpekt k lekárskej profesii vytvoril vo verejnosti dojem, že lekár nechybuje. No ešte predtým určite výsledky lekárskej práce založili predpoklad pre vytvorenie tohto rešpektu. Ak sa niečo nepodarilo, väčšinou za to mohla nízka úroveň poznatkov a istá bezmocnosť lekárov v boji s prirodzeným osudom. O tom, že by lekár mohol pochybiť, sa jednoducho neuvažovalo. Dnes sa situácia zmenila. Množstvo diagnostických a liečebných postupov vytvorilo predpoklad pre rôzne názory na vec a rôzne interpretácie, čo malo za následok pochybnosti o správnosti postupu iného lekára. Do centra pozornosti sa dostala kontrola a ako sa hromadili dôkazy o nesprávnych lekárskych postupoch, klesala dôvera verejnosti v schopnosť samokontroly lekára. Kvalita starostlivosti, ktorú lekár poskytoval, prestala byť bez objektívnej kontroly spoločnosti garantovaná.
Aká bola reakcia lekárov na túto zmenu? Hysterická obrana. Lekár začal považovať kontrolu verejnosti za neprípustný zásah do svojej autonómie. Za mnohé stáročia si totiž natoľko zvykol na nespochybniteľnosť svojich rozhodnutí a svojho konania, že akékoľvek hodnotenie svojej práce odmieta. V tomto bode je teda záver taký, že samokontrolu si jednotliví lekári dokázali udržať len podmienečne a kontrole verejnosti, ktorá má ako klient na to právo, sa tvrdo bránia. Zriedkavé výnimky i v tomto prípade potvrdzujú takmer univerzálne platné pravidlo.
Altruizmus
Podľa Wikipedie je altruizmus „mravný princíp spočívajúci na nezištnej službe iným ľuďom, v ochote obetovať pre ich dobro i osobné záujmy“. I v iných slovníkoch je altruizmus spájaný s pojmom nezištnosť. Medicína sa práve vďaka altruizmu ľudí, ktorí jej zasvätili život, zvykne považovať za najhumánnejšie povolanie. Verejnosť dokonca tieto kvality od lekárov a zdravotných sestier implicitne vyžaduje. Znovu možno vychádzať z fylogenézy medicíny. Povolanie lekára si mladí ľudia odjakživa volili s predsavzatím pomáhať ľuďom. Žiadny nižší ideál či zištný záujem totiž nestál za náročné štúdium či perspektívu nikdy sa nekončiacej zodpovednosti za zdravie a život zverených pacientov.
Princíp altruizmu sa tiahne i naprieč Hippokraovou prísahou, čo je dôvodom, prečo ju verejnosť tak s obľubou používa ako apel na zdravotníkov, s ktorých nezištnosťou má, bohužiaľ, čoraz častejšie problém. Ako však hovorí definícia, altruizmus je osobnostná charakteristika. Nie je to právna norma, ktorá by bola podmienkou k vykonávaniu zdravotníckej profesie. A toto je práve dôvod, pre ktorý môže dôjsť i k takým udalostiam, k akým dochádza v tomto čase. Opustiť pacienta, v niektorých prípadoch i kriticky chorého a ohrozeného na živote, z dôvodu presadenia si svojich požiadaviek, svedčí o absencii altruizmu u viacerých príslušníkov lekárskej profesie. Isteže, v opozícii k morálnej zásade stojí právo lekára na primerané ohodnotenie a boj týchto dvoch princípov je nerovný. Hippokratova prísaha totiž nie je žiadny právny dokument a prisahať pri Apolónovi, Aeskulapovi, Hygiei a Panacei je dnes už len hrdosťou napĺňajúca tradícia. Spondeo ac polliceor k ničomu nezaväzuje. A hoci o tom, čo je primerané ohodnotenie, možno dlho debatovať, ide na druhej strane predsa len o právo zakotvené v zákone.
Lekár alebo medicínsky remeselník?
Ak má teda povolanie lekára charakterizovať táto triáda, je odôvodnené pochybovať, či každého, kto kedy vykonával a vykonáva lekárske povolanie, možno nazývať lekárom. Znie to iste kategoricky. Bez ohľadu na to, či majú byť práve tieto zásady súčasťou osobnosti každého lekára, ich postulovanie je veľký prínosom. Pravdepodobne sa nájdu ľudia, ktorí z nejakého dôvodu takúto charakteristiku povolania lekára spochybnia. Bez ohľadu na ich motívy by však aspoň niekoľko otázok malo byť dôvodom na hlboké zamyslenie. Čo pacient vlastne od lekára očakáva? Je to len samotná podmienka vysokej odbornosti, ktorú pravdepodobne väčšina lekárov spĺňa? Alebo je dobrým lekárom ten, kto dokáže sám kriticky hodnotiť svoju prácu a jej výsledky a nepovažuje svoje konanie za rezistentné voči omylom? Patrí ešte nezištnosť medzi najvnútornejšie kvality lekára, alebo už pomoc pacientovi stojí len na schopnosti a miere jeho vďaky?
Akékoľvek budú odpovede na tieto otázky, prístup verejnosti k lekárskej profesii svedčí dosť jasne o jej očakávaniach. Výnimočnému odborníkovi do určitej miery odpustí aj takzvaný božský komplex a pri všeobecne rozšírenej skúsenosti s korupciou mu zjavne prizná aj nadštandardné finančné ohodnotenie. No vo všeobecnosti pacient od svojho lekára vyžaduje celú triádu osobnostných kvalít. Samotná odbornosť a koncentrácia na úroveň vlastného výkonu odvádza lekára od primárneho cieľa jeho snahy a tým je spokojnosť pacienta. Ak k odbornosti nepridá sebareflexiu a ľudský prístup, spokojnosť pacienta dosiahne len s veľkou námahou. A nespokojný pacient námahu a nasadenie lekára nie je schopný ani ochotný oceniť. V tom spočíva odpoveď prečo sa lekár cíti byť nedocenený.
Dosiahnutie spokojnosti pacientov je preto najdôležitejším cieľom i riešením pocitu spoločenského nedocenenia lekárov. To si však vyžaduje predovšetkým splnenie kvalít, ktoré od svojich lekárov verejnosť očakáva a ktorých absenciu dáva tak jednoznačne najavo. Až potom táto skrytá vojna, ktorá miestami prerastá i v otvorený boj, skončí.
MUDr. Branislav Sepeši, radiačný onkológ a predseda OZ Fórum nezávislých názorov (www.fnn.sk,www.facebook.com/chcemelepsiefungujuce zdravotnictvo) . V súčasnosti pracuje na Onkologickej klinike SZU v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici.
