Minulý týždeň som sa zúčastnil diskusie v relácii RTVS Večera s Havranom na tému budúcnosti práce (záznam nájdete tu). Rozhodol som sa spísať do blogu moje prípravné poznámky, keďže niektoré myšlienky som nestihol vsunúť do diskusie alebo nedokázal svojou lámavou zahraničnoslováckou slovenčinou dostatočne jasne vysvetliť. Blog mi navyše dáva možnosť ukázať aj nejaké grafy, pre ktoré v televízii nebol priestor. Ide o dôležitú tému, ktorá sa týka nás všetkých.
Charakter technologických zmien
Podľa ekonómov Brynjolfssona an McAffeeho z MIT, žijeme v druhom veku strojov, čo je aj názov ich knihy. Po prvom veku, ktorý sa niesol v znamení parnej a neskôr elektrickej energie, prišli inovácie v oblasti IT a digitálnych technológií, ktoré rozširujú možnosti mentálnej práce podobne ako parné a elektrické stroje rozšírili možnosti fyzickej práce.
Človek si možno povie „počítače tu máme vyše tridsať rokov, internet vyše dvadsať, čo je nové?“ Spomenutí autori argumentujú, že tempo pokroku naberá na rýchlosti. Známy Moorov zákon hovorí, že výpočtová sila digitálnych technológií (napr. rýchlosť spracovania, úložná kapacita, energetická účinnosť, rýchlosť sťahovania) sa zdvojnásobuje zhruba každých 18 mesiacov. Po zhruba 60 rokoch takéhoto rastu sme v štádiu kedy každoročný prírastok je skutočne obrovský.
To umožňuje digitalizáciu čoraz širšieho sortimentu funkcií. Keď som bol na základnej škole, digitálnu som mal akurát kalkulačku. Dnes je do digitálnej podoby zakódované oveľa väčšie množstvo informácií vrátane textov, hudby, obrazu a dát z rôznych druhov senzorov či vysielačov.
Rôzne kombinácie týchto čoraz početnejších a kvalitnejších digitálnych funkcií ponúka obrovské možnosti vo vývoji softvéru, robotiky a umelej inteligencie, ktoré boli iba pre niekoľkými rokmi v kategórii sci-fi. Čoraz väčšiu škálu kognitívnych a motorických úloh vedia digitálne technológie vykonať rovnako dobre ak nie lepšie ako ľudia.
Kľúčovou otázkou pre trh práce je, ako budú tieto nové technológie zakomponované do výrobného procesu. To ovplyvní, ako sa bude vyvíjať zamestnanosť a štruktúra pracovných miest.
Dopady na zamestnanosť
Čo sa týka zamestnanosti, obavy z nových technológií majú dlhú tradíciu siahajúcu až do začiatku priemyselnej revolúcie. Vo všeobecnosti, väčšina technológií zakomponovaných do pracovného prostredia za posledných 200 rokov mala za úlohu ušetriť na ľuďoch a zvýšiť výkon na jedného zamestnanca. Napriek tomu počet pracovných miest vo vyspelých krajinách, odhliadnuc od krátkodobých výkyvov spôsobených ekonomickým cyklom, viac menej držal krok s výrazným prírastkom populácie.
Dôvody sú dva. Po prvé, zatiaľ čo nové technológie nahrádzajú ľudí v niektorých pracovných úkonoch, v iných ich komplementujú. Väčšina džobov zahŕňa širokú škálu úkonov kombinujúc kognitívne a motorické zručnosti, kreativitu a bezduché opakovanie, logické myslenie a intuíciu, sledovanie pravidiel a voľnosť konania. Keď hovoríme o automatizácii hovoríme o náhrade ľudí strojmi v niektorých úkonoch, nie v celých povolaniach. Keď sú niektoré úkony zefektívnené automatizáciou, ekonomická hodnota ostatných stúpa, a s ňou dopyt po pracovnej sile, ktorá ju vykonáva.
Ako príklad možno uviesť prácu bankových úradníkov. Bankomaty ich nahradili v rutinnom spracovávaní hotovosti ale počítače im zároveň umožnili rozšírenie práce so zákazníkmi ako napríklad budovanie vzťahov a predaj širšieho sortimentu bankových služieb.
Po druhé, aj keď počet zamestnancov v istom odvetní klesne v dôsledku automatizácie niektorých úkonov a reorganizácií pracovných postupov, rast produktivity povedie ku kombinácii rastu miezd zostávajúcich zamestnancov, poklesu cien tovarov pre zákazníkov a rastu zisku firiem aplikujúcich nové technológie. Tieto dodatočné príjmy a úspory z efektívnejšej výroby sú v konečnom dôsledku minuté čo podporuje rast ekonomiky a tvorbu nových pracovných miest.
Treba však dodať, že tento spoločný vývoj produktivity a zamestnanosti nie je nejakým večným železným zákonom. Je možné, že technológie, ktoré sú dnes vo vývoji budú mať iný dopad ako všetky predošlé. Predsa len, dvesto rokov opakujúcich sa predpovedí o konci práce, ktoré sa následne nepotvrdili dávajú dôvod minimálne na zamyslenie. Ja by som zatiaľ nestrácal nádej v schopnosť ekonomiky zabezpečiť v dohľadnej dobe dostatok pracovných príležitostí.
Dopady na štruktúru pracovných miest
Na rozdiel od nezamestnanosti spôsobenej automatizáciou, ktorú zatiaľ v dátach nevidno, ostatných dvadsať rokov je možné pozorovať významnú zmenu vo väčšine vyspelých krajín, vrátane Slovenska, v štruktúre pracovných miest, konkrétne ich polarizáciu.
Nové technológie nahradili ľudí v rutinných úkonoch, ktoré kedysi tvorili základ mnohých povolaní strednej triedy ako je napríklad práca v administratíve či vo výrobe. Rutinné úkony, či už kognitívne ako napríklad jednoduché matematické výpočty v účtovníctve, alebo manuálne ako napríklad montáž v kontrolovanom a nemennom prostredí výrobnej linky, je relatívne jednoduché naprogramovať a automatizovať.
Naopak automatizácia je oveľa zložitejšia v prípade úkonov, pri ktorých prevládajú takzvané tiché znalosti ako napríklad intuícia, kreativita, komplexná komunikácia, a senzomotorické zručnosti. Tieto ľudské zručnosti sú výsledkom evolúcie nie ľudského bádania, vieme ich aplikovať ale oveľa ťažšie sa nám vysvetľujú a vyjadrujú v reči formálnej logiky a preto je zložité ich naprogramovať.
Tieto zručnosti sú obzvlášť dôležité v tých lepšie platených povolaniach, ako napríklad analytická práca alebo manažment, kde nové technológie pôsobia ako silný komplement ľudskej pracovnej sile. To vedie k rýchlemu rastu pracovných miest, produktivity miezd v týchto povolaniach.
Automatizácia je tiež problematická v mnohých horšie platených povolaniach ako je napríklad príprava a podávanie jedál, sociálna starostlivosť, upratovanie či záhradníctvo. Tieto povolania sú len minimálne priamo ovplyvnené technologickými zmenami, ale dopyt po ich práci pozitívne reaguje na rast celkovej produktivity a životnej úrovne. Výsledkom je teda rast pracovných príležitostí na vrchu a spodku rozdelenia povolaní a postupné vyprázdňovanie v strede (Graf 1).
Graf 1: Polarizácia povolaní podľa krajiny
Graf ukazuje zmenu v percentuálnych bodoch v podiele troch zručnostných skupín na celkovej zamestnanosti medzi rokmi 1995 a 2015. Pozitívne stĺpčeky naznačujú nárast podielu na celkovej zamestnanosti, negatívne stĺpčeky naznačujú pokles.
Zdroj: OECD Employment Outlook 2017
Čo čaká Slovensko?
Z krátko až strednodobého hľadiska predstavuje demografický vývoj väčšiu výzvu ako technologické zmeny. Podľa Inštitútu Finančnej Politiky do roku 2025 každý rok ubudne v priemere 15000 ľudí z populácie v pracovnom veku. V najbližšej dobe nás teda zrejme čaká nedostatok rúk a mozgov nie nedostatok príležitostí ich využitia.
Čo sa týka dopadu nových technológií, nedávna štúdia OECD rozdelila povolania na rôzne druhy pracovných úkonov a skúmala riziko ich automatizácie. Analytikom vyšlo, že 11 percent pracovných pozícií na Slovensku čelí vysokému riziku automatizácie (modré stĺpčeky v grafe 2), čo presnejšie znamená, že viac ako 70 percent úkonov, ktoré tvoria súčasť týchto povolaní bude možné v dobe jedného až dvoch desaťročí automatizovať. Ďalších zhruba 35 percent pracovných pozícií je takých, kde podiel automatizovateľných úkonov predstavuje 50 až 70 percent celku čo znamená, že nové technológie sľubujú značné zmeny v náplni práce (šedé stĺpčeky v grafe 2).
Graf 2: Riziko automatizácie v krajinách OECD
Zdroj: OECD Employment Outlook 2017
Pre objektívne vyhodnotenie týchto výpočtov je potrebné vyzdvihnúť niektoré skutočnosti. Po prvé, výsledky sú založené na posúdeniach expertov ohľadom automatizovateľnosti jednotlivých úkonov novými technológiami, ktoré sú vo vývoji, nie na reálnom využívaní konkrétnych technológií v praxi. Niektoré štúdie ukázali, že experti často preceňujú potenciál nových technológií.
Po druhé, fakt že určitý úkon môže byť z technického hľadiska automatizovateľný ešte neznamená, že automatizácia je z pohľadu firmy ekonomická. Nie je vôbec jasné kedy v jednotlivých pracovných úkonoch príde bod zlomu kedy úžitok z nových technológií prevýši náklady spojené s ich zakomponovaním do výrobného procesu.
Po tretie, pri niektorých automatizovateľných úkonoch existuje silná spoločenská objednávka aby naďalej boli robené ľuďmi, obzvlášť v oblasti služieb. Ako príklad možno uviesť niektoré úkony, ktoré vykonávajú zdravotné sestry.
Po štvrté, využitie nových technológií vo výrobnom procese vždy mešká za technologickými možnosťami, často pre nedostatok kvalifikovaných zamestnancov. Mnoho firiem dlhodobo funguje ďaleko pod technologickou hranicou a nevyužíva možnosti, ktoré existujúce technológie ponúkajú.
Po piate, a na koniec, treba podčiarknuť, že štádia OECD ako aj ďalšie jej podobné, sú zamerané na osud existujúcich pracovných miest a nehovoria nič o tom ako nové technológie ovplyvnia tvorbu nových pozícií a teda celkovú zamestnanosť. Vyššie som spomínal mechanizmy, ktoré v minulosti zabezpečili, že napriek neustálemu rastu produktivity v dôsledku technologických zmien počet pracovných miest dlhodobo rástol.
Ako reagovať na nadchádzajúce technologické zmeny?
Vzhľadom na očakávanie, že technologické zmeny môžu byť v budúcnosti značne rušivé a zrejme prinesú zo sebou určitú dislokáciu na pracovnom trhu sa môže zdať, že by sme sa im mali snažiť nejako vyhnúť. To by bola veľká chyba. Rast produktivity je totiž z dlhodobého hľadiska ďaleko najdôležitejším ťahúňom rastu životnej úrovne.
Faktom je, že technologický pokrok bude napredovať rovnako rýchlo so Slovenskom ako bez neho. Inovácie v robotike a umelej inteligencii v krajinách na popredí technologického pokroku budú činiť našu konkurenčnú výhodu v podobe lacnej, stredne kvalifikovanej pracovnej sily čoraz viac a viac irelevantnú. Ak v budovaní inovatívnej ekonomiky zaspíme náš sen o dobehnutí životnej úrovne západnej Európy sa nikdy nestane realitou.
Faktom tiež je, že inštitúcie a politiky, ktoré nám doposiaľ pomáhali prilákať zahraničných investorov nie sú totožné s tými, ktoré potrebujeme pre budovanie inovačnej ekonomiky. Inovácie sú oveľa zložitejšou aktivitou ako montáž a kladú oveľa väčšie nároky na kvalitu, efektívnosť a súčinnosť domácich inštitúcií. Budovanie inovačnej ekonomiky na Slovensku si preto bude vyžadovať komplexné reformy vo viacerých oblastiach hospodárstva.
Čo sa týka trhu práce, snáď najdôležitejšou výzvou bude zabezpečiť dostatočnú ponuku tých ľudských zručností, ktorým nové technológie nekonkurujú ale naopak ich komplementujú a zvyšujú ich produktivitu, hodnotu a tým pádom aj mzdové ohodnotenie. Ide predovšetkým o kognitívne zručnosti ako kreativita, flexibilita, komplexná komunikácia, práca v tíme, iniciatívnosť, schopnosť generovať nové nápady a klásť zaujímavé otázky a kombinovať a vyhodnocovať myšlienky z viacerých oblastí. Dnešný vzdelávací systém založený na prísne delených predmetoch a zameraný na memorovanie učiva, často bez pochopenia nedostatočne rozvíja tieto zručnosti.
Obzvlášť dôležité v digitálnej ekonomike sú zručnosti v oblasti informačných a komunikačných technológií (IKT). Medzinárodný prieskum zručností dospelých (Programme for International Assessment of Adult Competencies, PIAAC), ktorý uskutočnila OECD medzi augustom 2011 a marcom 2012 ukázal, že hoci v gramotnosti a matematike mali dospelí Slováci štatisticky významne lepšie výsledky ako je priemer OECD, horší ako priemer boli práve v IKT zručnostiach. Graf 3 ukazuje, že Slovensko sa zaraďuje na chvost vyspelých krajín, zvlášť medzi mladšími ľuďmi, čo je pre budúcnosť nášho trhu práce alarmujúce poznanie.
Graf 3: Pripravenosť na digitálne pracovné prostredie podľa vekovej skupiny
Graf ukazuje podiel účastníkov v rôznych vekových kategóriách ktorí dosiahli v testoch PIAAC druhú alebo tretiu úroveň zručností v práci s informačnými a komunikačnými technológiami.
Zdroj: OECD Employment Outlook 2017
Treba si tiež uvedomiť, že ľudia spomenuté zručnosti často získavajú mimo formálneho školského systému. Je preto potrebné rozvinúť na Slovensku príležitosti pre vzdelávanie v praxi a celoživotné vzdelávanie. Tu popri štáte hrajú dôležitú úlohu samotní zamestnávatelia a tí by mali byť motivovaný a tlačení k rozšíreniu ponuky kvalitných školiacich programov pre všetky vekové a vzdelanostné skupiny zamestnancov.
V sociálnom systéme by som rád videl zavedenie princípov takzvanej flexicurity. Ako napovedá názov ide a kombináciu flexibility a security alebo sociálnej istoty, konkrétne flexibilného zákonníka práce, štedrého systému poistenia v nezamestnanosti a širokej ponuky aktívnych politík trhu práce.
Flexibilita je dôležitá pre zabezpečenie efektívnej alokácie zdrojov v hospodárstve. Aj u nás máme firmy, ktoré sú vo svojej oblasti blízko svetovej špičky, sú inovatívne a schopné aplikovať najnovšie technológie a výrobne postupy. Mnohé firmy však nedostatočne využívajú najnovšie poznatky. Výrazný posun v produktivite a inovatívnosti ekonomiky je možné dosiahnuť práve odstránením prekážok, ktoré bránia presunu zdrojov zo zaostalých firiem k tým lepším a inovatívnejším. Flexibilný zákonník práce je jedným nástrojom ako dosiahnuť efektívnejšie využívanie ľudských zdrojov.
Zároveň je však potrebné pracujúcich ľudí chrániť pred negatívnymi dopadmi spojenými s vyšším pohybom na trhu práce a umožniť im lepšie reagovať na meniace sa požiadavky dynamickej ekonomiky. K tomuto cieľu prispievajú zostávajúce dva články flexicurity. Poistenie v nezamestnanosti, ktoré nahradí značnú časť predošlého príjmu a zahrnie väčšinu ľudí prichádzajúcich do evidencie uchádzačov o zamestnanie je potrebné pre vytvorenie priestoru pre hľadanie nového uplatnenia a pokiaľ možno najproduktívnejšie párovanie uchádzačov a voľných pracovných miest. Aktívne politiky trhu práce, hlavne rekvalifikačné školenia a podpora mobility, zvyšujú pravdepodobnosť, že ľudia, ktorých zo zamestnania vytlačili roboty budú úspešný v prechode do iného odvetvia, povolania, či regiónu.
Ako zabezpečiť príjem bežných ľudí v prípade, že roboty ich pripravia o prácu?
Aby bolo jasné, túto otázku zatiaľ považujem za hypotetickú. Neočakávam, že masová nezamestnanosť a život bez práce je budúcnosť, ktorá nás v dohľadnej dobe čaká. Ale ako myšlienkový experiment je to zaujímavá otázka, a možno niekedy bude aktuálna.
Predstavme si teda, že roboty a umelá inteligencia nás nahradia vo viac menej celej škále úkonov spojených s výrobou tovarov a poskytovaním služieb a sú mnohonásobne produktívnejšie ako ľudský pracovníci. Odolajme však Hollywoodskym sci-fi scenárom a zostaňme pri predstave, že nové technológie zostanú bezduchými strojmi (fyzickým kapitálom) v službách ich majiteľov, nie umelými uvedomelými bytosťami s vlastnými záujmami. Aké by to malo následky?
V prvom rade by to výrazne zmenšilo problém, ktorý je vôbec základom ekonómie ako vedy, konkrétne problém všeobecného nedostatku. Nové technológie sľubujú prekonanie obmedzení ľudskej sily a, čo je dôležitejšie, ľudskej inteligencie a majú potenciál zabezpečiť oveľa väčší objem tovarov a služieb a zároveň výrazne znížiť dopad produkcie a spotreby na životné prostredie.
Vo svete hojnosti by už základným problémom nebolo ako z mála napiecť čo najväčší koláč ale ako ten veľký koláč napečený robotmi spravodlivo rozdeliť medzi ľudí.
Keďže vlastníctvo nových technológií by zrejme bolo vysoko koncentrované v rukách potomkov dnešných inovátorov a väčšina ľudí by nebola schopná zabezpečiť si obživu vlastnou prácou bolo by nutné pristúpiť k prerozdeleniu buď vlastníctva produktívneho kapitálu alebo príjmov z neho.
Je dôležité poznamenať, že rozhodovanie ohľadom miery prerozdelenia by pravdepodobne v tejto hypotetickej situácii podliehalo inej dynamike ako je tomu dnes. V trhovom kapitalizme je štartovacou pozíciou rozdelenie príjmov, ktoré vzíde z trhovej súťaže. Toto rozdelenie je potom upravené daňovým a sociálnym systémom, ktorých úlohou je zabezpečiť určitý minimálny životný štandard a podvihnúť tých, ktorý by vo voľnom trhu zostali v chudobe.
Tento systém má dve charakteristiky, ktoré obmedzujú mieru prerozdeľovania. Po prvé, aspoň čo sa týka sociálnych transferov, väčšina ľudí sú čistými prispievateľmi a príjemcovia sú v menšine. Z demokratického procesu teda zväčša vzíde iba obmedzená miera prerozdeľovania. Po druhé, tento výsledok je umocnený logikou ekonomickej efektivity kde panujú obavy, že príliš štedrá sociálna podpora motivuje ľudí k vyhýbaniu sa práci.
V robotizovanom kapitalizme sú obe tieto charakteristiky postavené na hlavu. Bez príjmu z práce sú jediným zdrojom daňových príjmov buď majetky alebo príjmy vlastníkov kapitálu. Tí tvoria menšinu v spoločnosti a dá sa teda očakávať, že z demokratického rozhodovania by vzišla oveľa vyššia miera prerozdeľovania ako je tomu dnes. Toto by v skutočnosti bolo v záujme všetkých aj kapitalistov, keďže dostatočný príjem pre bežných ľudí je predpokladom pre dopyt po produkcii robotov. Navyše obavy ohľadom účinkov sociálnych transferov na motiváciu pracovať by samozrejme už neboli opodstatnené.
Univerzálny základný príjem
Daňové príjmy by v tomto systéme mohli financovať univerzálny základný príjem, ktorého výška by vzhľadom na výkon robotov a nižšie zábrany prerozdeľovaniu pravdepodobne dokázala zabezpečiť veľmi slušný životný štandard pre všetkých.
Výška základného príjmu môže byť v princípe rozdielna naprieč populáciou, na základe dohodnutých kritérií. Avšak, bez trhového mechanizmu v oblasti miezd, ktorý určuje kto dostane viac a kto menej, existuje v demokracii silný argument aplikovať rovnaký štandard v rozdelení základného príjmu ako používame pri rozdelení volebného práva, konkrétne rovnaký príjem pre každého.
Majitelia kapitálu by samozrejme naďalej poberali aj trhový príjem zo zisku svojich automatizovaných výrobných liniek a ten by im mal zabezpečiť dostatočnú finančnú motiváciu investovať, inovovať a riskovať. Individuálny príjem by navyše čiastočne závisel od celej histórie osobných rozhodnutí, napríklad ohľadom miery a formy šetrenia. Stále by preto existoval priestor na určité príjmové nerovnosti, ale pravdepodobne oveľa nižšie ako je tomu dnes.
Určitým rizikom v tomto systéme by predstavovala kapitálová mobilita. Kapitalisti by mali silnú motiváciu umiestniť svoje automatizované fabriky v krajinách s najnižšou mierou daňového zaťaženia. To by mohlo viesť k súťaži medzi štátmi o investície a tlačeniu daňových sadzieb nadol. Odpoveďou na toto riziko by bola daňová harmonizácia naprieč krajinami. V globálnom meradle by ju zrejme bolo ťažké dosiahnuť ale v rámci Európskej Únie ide podľa mňa o realistický cieľ. V každom prípade argumenty, že nízke dane stimulujú tvorbu pracovných miest a rast životnej úrovne by úplne stratili svoj význam.
Riziku odchodu výroby mimo hraníc EÚ by bolo možné čeliť uvalením obchodných taríf na dovoz z krajín s nízkymi daňami. Svet, v ktorom cena ľudskej práce už nie je zdrojom konkurenčnej výhody by navyše mal oveľa menšiu potrebu pre globálny obchod ako je tomu dnes a Európsky spotrebitelia by neutrpeli väčšiu ujmu obmedzením dovozu z tretích krajín.
Predpokladom pre fungovanie tohto systému je dostatok kapitálového bohatstva v danom štáte, z príjmu ktorého je možno prerozdeľovať. Toto podčiarkuje prečo je tak dôležité budovať inovatívnu ekonomiku na Slovensku. Ak naše firmy nebudú schopné v plnej miere využiť najnovšie technológie a aspoň niektoré z nich aj konkurovať svetovej špičke, je možné, že automatizovaná produkcia bude umiestnená v krajinách s lepším inštitucionálnym zázemím a my nebudeme mať z čoho prerozdeľovať.
Ako by vyzeral život bez práce?
V spoločnosti je pomerne rozšírená myšlienka, že práca šľachtí človeka a tým pádom, že bez práce nám hrozí morálny úpadok. Podľa tohto názoru človek potrebuje pocit vlastného príspevku k spoločnému dobru, ktorý ponúka práca, pre zmysel vlastného života a voju dôstojnosť.
Podľa mňa tento vzťah je prehnaný. Už dnes je mnoho džobov, ktorých sociálny prínos je diskutabilný. Navyše nezabúdajme, že dlhé stáročia v našej spoločnosti žili ľudia, ktorí nikdy nepracovali a vo všeobecnosti neprepadávali depresii a svoju dôstojnosť až nadradenosť stavali práve na slobode od potreby špiniť si ruky robotou. Volali sa aristokracia. Samozrejme to boli iné časy, ale to iba potvrdzuje, že vzťah medzi prácou a ľudskou dôstojnosťou je sociálnou konštrukciou, nie akýmsi podstatným prvkom ľudskej psychológie.
Čo robí život dobrým, hodnotným a dôstojným je otázka, ktorá filozofov zamestnáva dlhé stáročia. Mne sa páči odpoveď amerického filozofa Ronalda Dworkina, inšpirovaný Aristotelesom. Podľa Dwokrina dobrý život obnáša zručný výkon pri prekonávaní výziev, ktoré si človek určí. Každý by mal mať slobodu určiť si svoje životné ciele ale samozrejme človek nie je ostrov a každý z nás je v tomto rozhodovaní ovplyvnený svojou situáciou vrátane kultúry v ktorej žije.
Sociálne zmeny so sebou prinášajú nové vzorce vhodných cieľov a výziev. Dnes veľa ľudí definuje úspech v zamestnaní ako jeden z hlavných životných cieľov. Koniec práce však nijak neobmedzuje obrovské množstvo iných výziev, ktoré by si ľudia mohli osvojiť. Niekto by sa dal na šport alebo umenie, iný by trávil viac času s rodinou, veľa ľudí by isto uspokojilo svoju potrebu prispieť k spoločnosti dobrovoľnícku činnosťou.
Určite je pravda, že by sa našlo nemálo takých, ktorí by sa oddali hraniu videohier alebo pozeraniu telenoviel. Tak ako je tomu dnes, nie každý by bol rovnako úspešný v určovaní svojho cieľa a rovnako zručný pri jeho sledovaní. O tom je osobná zodpovednosť. Tvrdenie, že masy nevedia čo so sebou a potrebujú prácu pre štruktúrovanie svojich životov však zaváňa nechutným paternalizmom.
Dopad na kvalitu demokracie
Vo svete v ktorom ľudia majú oveľa viac možností tráviť čas ináč ako prácou je prirodzene viac priestoru pre politickú a občiansku angažovanosť. Či by ten priestor bol aj využitý je samozrejme otázne. Ja by som očakával nárast angažovanosti už len z toho dôvodu, že základný príjem by bol určovaný demokratickým procesom a nie voľným trhom.
Ďalším prínosom by bol fakt, že vzdelávací systém by bol oslobodený od požiadaviek trhu práce a mohol by sa sústrediť výlučne na požiadavky demokracie a zásobu informovaných a premýšľavých občanov schopných kultivovanej vzájomnej komunikácie a argumentácie. Do určitej miery by sme sa teda mohli navrátiť k niektorým aspektom staro Gréckej koncepcie občianstva s obrovskou etickou výhodou, že prácu by za nás nerobili ľudskí otroci ale bezduché inteligentné stroje.
Čo sa týka dopadu nových technológií na demokratický proces, nie som expert na túto tému a nedovolím si adresovať ju v celej komplexnosti. V mojej bubline však často vidím obavy ohľadom dopadov sociálnych sietí na kvalitu verejnej diskusie. Správy a informácie sú dostupnejšie ako kedykoľvek pred tým ale rovnako je to s hoaxami a dezinformáciami. Obyčajný človek iba ťažko rozoznáva zrno od pliev a niektorí dokonca vedome a bez hanby konzumujú plevy a alternatívne fakty a zrno považujú za fake news.
Spomenuté zmeny v prioritách vzdelávacieho systému by mohli zmierniť tento problém. Navyše do riešení bude možné zapojiť nové technológie. Viem si predstaviť, že pod tlakom verejnosti budú v dohľadnej dobe vyvinuté algoritmy, ktoré budú schopné s úplnou presnosťou a bez potreby ľudských zásahov kontrolovať pravdivosť informácií a identifikovať hate speech a takéto príspevky blokovať pred tým ako sa vôbec objavia na sieti, prípadne autorovi naznačiť problematické miesta a navrhnúť opravu. Takéto riešenie samozrejme otvára otázky ohľadom slobody prejavu a cenzúry, ktorými sa treba zaoberať. Chcel som len naznačiť, že nové technológie môžu byť našimi spojencami v odstraňovaní problémov, ku ktorým samé prispeli.
