Keď zamestnávateľ z Michaloviec povie, že má problém nájsť ľudí, znie to zvláštne. V tom okrese je 22-percentná nezamestnanosť. Ale aj to je realita pracovného trhu na východnom Slovensku.
„Ak chceme vyrábať kvalitu, musíme robiť so serióznymi ľuďmi. A takých tu už niet,“ hovorí Ján Kerekeš, konateľ michalovskej spoločnosti Kerex.
Vyrába návesy a prívesy pre nákladné autá, výmenné nadstavby pre kombinovanú dopravu a kontajnery. Firma vznikla pred trinástimi rokmi s pár zamestnancami. Dnes ich má stopäťdesiat a potrebuje ďalších.
Jej produkcia je postavená na zváračoch a nájsť ich, aj napriek veľkej nezamestnanosti v okrese, je problém. Podľa J. Kerekeša dobrých už v tomto meste niet. Ani v širšom okolí. Kvôli vyšším zárobkom poodchádzali do zahraničia.
Inzeráty, prostredníctvom ktorých hľadajú britské firmy na Slovensku zamestnancov, lákajú zváračov na šesť až 8,5 libry za hodinu.
Čo je zhruba osemdesiattisíc korún mesačne. Čechom podľa slov J. Kerekeša ešte slovenská firma konkurovať ako-tak môže, ale ponukám z Británie už nie.
Uvedomuje si, že ak by chceli zváračov udržať, aby neodchádzali na ostrovy, museli by im platiť aspoň šesťdesiat percent toho, čo zarobia tam. To by zrejme ostali na Slovensku a nežili ďaleko od rodiny v nie práve ideálnych podmienkach.
No čísla nepustia. Zváračov by to doma udržalo, ale firmu by to položilo. Okrem pracovných možností v zahraničí, ktorým ťažko konkurovať, odlákava michalovským firmám ľudí aj príchod nových investorov.
Unomedical v tempe
Personálne vody v Michalovciach rozčeril 69675>príchod dánskeho výrobcu zdravotníckych potrieb Unomedical. Kým ostatní investori zamestnávajú sto, stopäťdesiat ľudí, táto firma prišla s plánom dať prácu viac ako piatim stovkám.
Dáni sa rozhodli pre Slovensko nielen kvôli lacnej pracovnej sile. Svoje zohrala aj dotácia zo štátneho rozpočtu. Štát podporil výstavbu závodu investičnými stimulmi 136 miliónov korún, čo sú príspevky na vzdelávanie a daňové úľavy.
Dostatok lacnej a kvalitnej pracovnej sily označil prezident Unomedicalu Henrik Brandt pri otvorení závodu v júni tohto roka ako jednu z výhod Michaloviec.
Už teraz firma prekročila hranicu počtu zamestnancov, ktorú mala ako cieľovú. Prijala viac ľudí aj preto, že z plánovaných osemnástich pracovných hodín denne je už dnes dvadsaťštyri.
Do Unomedicalu prešli zamestnanci z viacerých michalovských spoločností. Keď riaditeľ závodu Peder Jorn Kristensen hovorí o prvých výberoch, spomína na nie veľmi šťastnú spoluprácu s personálnymi agentúrami. Začali s nimi robiť pri nábore zamestnancov minulý rok v auguste.
Na začiatku si najali jednu, potom dve, nakoniec štyri, ale nefungovalo to. Agentúry im nenašli viac ako piatich kvalitných ľudí. Pripúšťa, že chyba možno bola, že si najali agentúry z Bratislavy a Košíc, ktoré veľmi nepoznali región. Potom začali inzerovať v tlači. Počas troch týždňov sa o prácu u nich uchádzalo vyše štyritisíc ľudí.
Víkendové sovy
Veľký záujem o prácu u nich nespôsobila podľa P. J. Kristensena len tamojšia vysoká nezamestnanosť, ale aj podmienky, ktoré firma ponúkala. Mnohí zamestnanci, ktorí prišli do Unomedicalu napríklad z odevného závodu Zekon či z keramiky Kerko, si platovo veľmi nepolepšili. Robotníci ostali na úrovni osem- či deväťtisíc korún. Rozhodlo zrejme, že pracujú v teple, v novom závode, kde je čisto a majú obedy zadarmo.
V dánskej spoločnosti sa robí na päť zmien. Najväčší záujem je o tie víkendové. Nestriedajú sa v klasickom zmenovom kolotoči. Uchádzači si zvolili zmenu. Dennú, nočnú či nočné víkendové. A tak robia stále. P. J. Kristensen tvrdí, že je to vec životného štýlu.
Niektorým ľuďom to vyhovuje, iní sú už teraz, pár mesiacov po spustení výroby, nespokojní.
Zamestnankyňa pracujúca iba víkendové nočné môže v pracovných dňoch robiť na dohodu hoci u bývalého zamestnávateľa. V Unomedicali zarobí mesačne niečo vyše osemtisíc, ale odrobí si len dve dvanástky cez víkend.
A celý týždeň si môže privyrábať inde. Nie každému to takto vyhovuje. Zmenový stereotyp sa niektorým zunoval. TREND hovoril s pracovníkom, ktorý robí iba v noci. Na začiatku bol spokojný, no teraz s tým má problém. Prišiel na to, že nevie tomuto obrátenému kolobehu prispôsobiť súkromný život.
Riaditeľ P. J. Kristensen uznáva, že zvládať systém zmien nie je ľahké. Ale opakuje, že každý si na začiatku vybral. Podľa toho ho zaradili a vyškolili. Teraz si môže zmenu vymeniť, ak na to má vážny dôvod. Z prevádzkových dôvodov ich však firma podľa neho nemôže meniť podľa toho, kedy to komu vyhovuje. Navyše nové zaškoľovanie by ju stálo ďalšie peniaze.
Čisté kádre
Pri sprevádzaní reportérky TRENDU závodom sršal P. J. Kristensen hrdosťou. Od spŕch, cez šatne až po výrobné haly vysvetľoval, čo sa kde robí. V čistote a dodržiavaní hygieny nenájde Unomedical v Michalovciach konkurenciu. Kým sa zamestnanci dostanú do haly, kde sa vyrábajú katétre či vaky, musia sa prezliecť.
Potom prejdú do ďalšej miestnosti, kde majú v označenej poličke obuv, do ktorej sa treba prezuť. Dnu môžu vstúpiť až v bielych prezuvkách. Okrem toho musia mať plášť, pokrývku hlavy a umyté ruky.
Steny sú z polovice sklenené, každý každého vidí. Aj administratíva sedí v jednej veľkej otvorenej miestnosti, riaditeľ má miesto na jej konci, pri jednom zo stolov. Na prvý pohľad by nikto nespoznal, že to je šéfovské pracovisko. „Tak sa cítia ako tím, kde je každý dôležitý, a všetci spolu sa podieľajú na výsledku,“ hovorí.
Prechádzajúc okolo muža sediaceho na rebríku a pozorujúceho pohyb okolo šéf firmy takmer ospravedlňujúco vysvetľuje, že tento človek do nej nepatrí. Je z cudzej firmy, prišiel iba niečo opraviť.
Podľa P. J. Kristensena sa Unomedicalu v Michalovciach darí. Výroba sa bude rozširovať. Ich príchod na Slovensko pritiahne ďalšie firmy, aj keď nie všetky priamo do tohto mesta. Talianska spoločnosť Ebster už získala stavebné povolenie, a tak by už koncom roka mala finalizovať produkciu Unomedicalu. Bude sterilizovať jeho výrobky.
Parky a firmy
Na priemyselný park si Michalovce museli počkať. Prvý investor, ktorý do mesta prišiel, bola firma Michatek, ktorá je dcérska spoločnosť nemeckej firmy Gronbach. Na východe Slovenska začala pred vyše rokom s výrobou komponentov do bielej techniky. Priemyselný park sa nerodil ľahko.
Štartovné peniaze doň muselo dať mesto, pretože vtedajšie vedenie ministerstva hospodárstva žiadosť o podporu neschválilo. Ako vysvetľuje primátor mesta Jozef Bobík, až nedávno im štát odklepol finančnú podporu. Tento rok v máji získali regionálnu pomoc 51 miliónov korún. Z nich sa bude financovať výstavba ďalšieho parku.
V tom prvom sídli okrem Michateku aj taliansky výrobca elektromerov Trancerie Emiliane. Ten spolupracuje s BSH Drives and Pumps a Yazaki Wiring Technologies, ktoré vyrábajú len pár desiatok metrov od priemyselného parku, v staršej priemyselnej časti mesta. Na priľahlých pozemkoch je plánovaná výstavba druhého parku.
O nových investorov, ktorí by sa v ňom usídlili, zrejme nebude núdza. Primátor potvrdil, že rokujú s tromi novými firmami, ich príchod je reálny. Bližšie ich konkretizovať nechcel, ale potvrdil, že budú z oblasti strojárskeho a elektrotechnického priemyslu.
- Čo našli Dáni v Michalovciach
Lacné nebesá. Tridsať kilometrov, ktoré delia Michalovce od ukrajinskej hranice, dáva možnosť u východných susedov výhodne nakúpiť, prípadne aj zarobiť. Kolóny na Ukrajinu i z nej tvoria prevažne ľudia z blízkeho okolia. Chodia za hranice po benzín a cigarety. Liter benzínu tam stojí okolo dvadsaťštyri korún. Podobne je to aj s tabakom. Dovezené cigarety sa predávajú po 35 korún. Oplatí sa aj alkohol. Napriek nedôvere mnohých ľudí ku kvalite ukrajinského alkoholu si vodka či bylinný likér Sedem nebies vždy nájdu svoju cieľovú skupinu.
Chrámy spotreby. Obchvat, ktorý voľakedy Michalovce ohraničoval, je teraz zastavaný z oboch strán. Na bývalých poliach vyrástol priemyselný park a hypermarkety. Billa, ktorá tam prišla ako prvá, sa síce vzdala, zato je tam Tesco, Hypernova, Lidl i Kaufland. Na štyridsaťtisícové mesto je ich dosť. Keď sa domácich spýtate, ako sa môže toľko obchodov uživiť, pokrútia hlavami. V každom si kúpia to, čo je výhodné. Cestou z práce sa zastavia aj v dvoch, troch. Majú ich po ceste. Len Kaufland mohol byť podľa nich inde, za obeť mu padol starý komín už neexistujúceho pivovaru Starý prameň.
Spokojní pútnici. V meste si nemožno nevšimnúť autá s volantmi na pravej strane a britskými poznávacími značkami. Patria Rómom, ktorí pred rokmi odišli do Veľkej Británie. Za kanálom ich kúpili za výhodné ceny a doviezli na Slovensko. Stačí pol roka práce na ostrovoch a už si môžete dovoliť ojazdené auto. Ople, Mercedesy, BMW. Päťročný Oplík vyjde čosi vyše dvadsaťtisíc. Prihlásiť na polícii síce majitelia tieto autá nemôžu, ale jazdiť na nich im nikto nezabráni.
Budúcnosť v oblakoch. Investori, ktorí prišli do metropoly Zemplína, čoskoro pohnú dopravou v okrese. Pribudnúť by malo letecké spojenie. Spoločnosť Michatek chce neďaleko mesta vybudovať letisko. Vyhliadla si malé letisko pri obci Senné, na ktorom doteraz pristávali práškovacie lietadlá. Blízkosť prírodnej rezervácie Senianske rybníky, ktorá je jedna z najvýznamnejších ornitologických lokalít v strednej Európe, burcuje ochranárov. Michatek má pre prípad tvrdého odporu vybraté oblasti v katastroch iných obcí v okrese.
Foto – Ivan Fleischer
