Peter Vajda: S morálkou v biznise je to už lepšie

Názov Prvej slovenskej investičnej skupiny veľmi neklame. Začínala už na začiatku 90. rokov v rámci kupónovej privatizácie, no po úspešnom štarte prišiel v polovici dekády vleklý súboj s ministerstvom financií. Boj s úradnou mocou bol nerovný. Súdy však finančníkom uznali, že bol spravodlivý. Skupina síce v podnikaní pokračovala, ale ostala v tieni dravších a mladších konkurentov.

Pôvodom Slovák žijete v Českej republike, podnikáte tu aj tam. Hovoríme so zahraničným alebo domácim investorom?

Neviem dať odpoveď. Práve si s problémami predlžujem papiere na pobyt na Slovensku. Je komplikované v dotazníkoch vyplniť otázky ako „kedy ste prvýkrát vstúpili na územie Slovenska?“. No predsa 7. apríla 1947! Alebo odo mňa chcú nájomnú zmluvu s majiteľom bytu. Sám som majiteľ! Rozdelenie republiky bola katastrofa a dúfam, že Európska únia to dá zasa dokopy. Veľmi sa teším, že hranice budú opäť voľne priechodné.

Občiansky preukaz máte slovenský?

Český. Na Slovensku mám trvalý pobyt.

V čom je Česko zaujímavejšie, že sa hlásite viac k tejto krajine?

Zapríčinil to Vladimír Mečiar v 90. rokoch. Za jeho vlády sa tu nedalo rozumne podnikať a bol na nás vyvíjaný veľký tlak. To bol hlavný dôvod.

Kde je centrála vašej skupiny?

Materská spoločnosť Proxy Finance je v Prahe, ušla pred V. Mečiarom, a Prvá slovenská investičná skupina [PSIS] je jej stopercentná dcéra. Zmenu sme urobili v polovici 90. rokov po útokoch na naše fondy. To bola jediná možnosť, ako pokračovať.

Ste súčasťou tej skupiny podnikateľov, ktorí mohli iba privítať zmeny po voľbách v roku 1998.

Samozrejme.

Napriek tomu ste sa ani potom na Slovensku nezačali angažovať viac. Ostali ste v Čechách...

Na Slovensku sme obchody rozvíjali. Napríklad Ergo poisťovňa bola zapísaná ako 18. v poradí a nedávno bola siedma. Sú to aj noviny. Začali sme so SME, potom išli do regionálnych novín a okolo roku 2000 sa spojili s Verlagsgruppe Passau. Sme tu a máme aj úspechy.

Pred dvoma rokmi ste však plánovali, že budete aktivity v ČR skôr utlmovať a budete prechádzať na Slovensko...

Aktivity sme robili tam, kde sa dalo preniknúť. V ČR sa nám podaril siedmy najväčší penzijný fond, na Slovensku siedma najväčšia poisťovňa. Keby sa nám to podarilo aj naopak, boli by sme pravdepodobne zostali ako samostatná, relatívne silná firma. Poisťovňa Ergo, slovenská lízingová spoločnosť B.O.F. i český penzijný fond ABN Amro boli na svojich trhoch najväčšie inštitúcie nezávislé od veľkých mien, no uvedomovali sme si, že skôr či neskôr sa budeme musieť zblížiť s veľkými korporáciami. Okolo roku 2000 začali veľmi intenzívne prichádzať ponuky, ktorým nebolo možné odolať. Vo väčšine prípadov sme sa dohodli, že minorita nám ostane. To je príklad fondu ABN Amro, kde si nechávame 30 %. Podobne v Ergu si ešte držíme štvrtinu.

Dá sa na týchto trhoch udržať silná nezávislá skupina v klasickom finančníctve?

Nie je to možné. I keď Česká poisťovňa ukazuje, že by sa tu mohla aspoň strednodobo udržať takáto nezávislá skupina. No ani tá ako keby nemala na Slovensku dosť síl udržiavať si svoje postavenie.

Čo chýba v princípe na samostatné prežitie?

Nie je to ani tak kapitál ako chýbajúce know-how. Napríklad poisťovacie produkty majú veľké firmy vyčistené do detailov. Generali či Allianz majú obrovské tímy ľudí na výskum produktov, porovnávanie a metodické postupy, ako ich zavádzať. Sú to veľké parné valce. No nie sú také pružné, nevedia nájsť všetky medzery na trhu. Nám sa ich darilo vypĺňať.

Aj B.O.F. skôr či neskôr skončí v rukách niekoho veľkého?

Neviem to jednoznačne povedať.

Chodia ponuky, ktorým sa nedá odolať?

Chodia, ale zatiaľ sme odolali. Ale je možné, že aj v tomto prípade sa to tak skončí. B.O.F. má 3,5 miliardy korún ročného obratu a je financovaná jedenástimi slovenskými bankami. Nepochybujeme o jej úspešnosti, ale otázkou je, či banky nebudú podporovať iba vlastné lízingovky a naopak blokovať ostatné.

Čaká vás spokojný dôchodok alebo bude PSIS budovať niečo nové – napríklad penzijné fondy, reštrukturalizovať podniky?

Sú ešte medzery na trhu. Či budú stále, to neviem. Miestnym finančným skupinám sa zatiaľ darí v oblasti pohľadávok, kde sme aj my trocha úspešní. Aj vyhľadávanie subjektov v zlom zdravotnom stave, ich kapitálové posilnenie a postavenie na nohy je podnikanie typické a vhodné pre domáci finančný kapitál.

Pri kúpe balíka pohľadávok od Slovenskej konsolidačnej ste vlani prekvapujúco vyhrali. Bola vaša ponuka aj záležitosťou akejsi satisfakcie, snahy ukázať sa?

V čistých tendroch je ľahké vyhrať. Dáte najvyššiu ponuku a vyhráte. Nebola v tom psychologická hra. Bol to pragmatický výpočet. Ak neviete o nejakom obchodnom prípade nič, musíte mu dať nulu. Ten, kto má dobrú analýzu, si môže dovoliť navonok viac riskovať. Mali sme asi najlepšiu analýzu a asi sme boli najlepšie pripravení. Podobne pri kupónovej privatizácii sme mali dobrú analýzu ponuky, preto sme v nej najlepšie investovali.

Je správa pohľadávok pre PSIS nový biznis?

V Česku máme firmu, ktorá už niekoľko rokov robí len biznis s pohľadávkami a každý rok má niekoľko desiatok miliónov korún zisku. Tiež sme dávali ponuky na veľké balíky. Tam sme, žiaľ, nevyhrali ani raz, lebo americkí partneri boli opatrnejší. Vo veľkých tendroch sme skončili druhí.

Bude PSIS nútená pri speňažovaní balíka pohľadávok spolupracovať s konkurentmi?

Trh je voľný a peňazí na tomto poli je dosť. Ak príde niekto s ponukou, vyhodnotíme ju. Ak bude pre nás zaujímavá, nemáme žiadne zábrany predať časť pohľadávok niekomu, kto si myslí, že tú časť vie urobiť lepšie.

Existujú záujemcovia o celé balíky?

Áno. Keď vedia, že to lepšie zrealizujú, predáme to za cenu, ktorá aj nám prinesie zisk.

Teraz sa púšťate viac do konkurzného biznisu všeobecne?

Ak je dobrá príležitosť, áno. S pohľadávkami sme zdedili stovky konkurzov. No súdy sú stále najslabším článkom. Nemáte istotu, že ak urobíte dokonalú právnu analýzu, prípad sa skončí podľa očakávania.

V priebehu dlhých rokov ste sa venovali najmä klasickému finančníctvu. Iní sa už skôr venovali pohľadávkam, reštrukturalizáciám, nákupom rizikových aktív...

Venovali sme sa aj reštrukturalizáciám a pohľadávkam, no menej hlasno, a priznávam, v menšej miere. Sme veľmi konzervatívni a toto sú predsa len rizikovejšie operácie.

Čo ste napríklad riešili?

Riešili sme Drôtovňu [spolu s Pentou]. Jedna finančná skupina tam nechala dlh pol miliardy korún. Pôvodne celkom obstojná firma sa preto zo dňa na deň dostala pred bankrot. Podarilo sa to vyriešiť. Ozdravili sme deväť obchodných domov Prior, ktoré takmer zbankrotovali. Tie sme finančne rekonštruovali v spolupráci s Tatra bankou. Dnes je to výborná firma, dlhy nepodstatné, 40 miliónov korún zisku. V ČR sme realizovali viac podobných prípadov.

Ste už súdne vyrovnaní so štátom za zablokovanie vašich fondov v polovici 90. rokov?

Vyhrali sme na Najvyššom súde SR sedem rozhodnutí proti štátu, respektíve vtedajšiemu ministerstvu financií. Morálne sme vyhrali všetko, čo sa dalo. Po finančnej stránke sme získali aj nejaké náhrady škody. Teraz sa ministerstvo financií odvolalo, podľa mňa formálne, proti vyplateniu škody.

Bráni sa ministerstvo financií vyplatiť veľkú sumu?

Bráni sa voči náhrade ako takej. O sume je predčasné hovoriť. Nie je až taká veľká. Boli sme relatívne milosrdní.

Ako ste vyčíslili požadovanú sumu?

Bolo to zložité. Poverili sme tým rôzne inštitúcie, znalcov.

Čo pre vaše podnikanie znamenal vtedajší úder?

Vtedajšiemu štátnemu tajomníkovi ministerstva financií Jozefovi Magulovi sa podarilo zničiť najväčšiu investičnú spoločnosť. V roku 1995 sme spravovali v podielových korunových fondoch 1,7 miliardy korún, čo bolo viac, ako mala od súkromných fyzických osôb väčšina bánk okrem troch najväčších. Peniaze malo u nás 45-tisíc klientov. Práve na tých zaútočil J. Magula. Bolo to čisto politické rozhodnutie. Všetky jeho útoky boli zamerané voči klientom a až nepriamo voči nám. Pre nás z toho vyplynulo, že sa v oblasti investičných fondov nedá na Slovensku podnikať. Lebo s klientmi sa nedá pracovať, ak je riziko, že úradník môže kedykoľvek zaútočiť.

Ako sa to dotklo podielnikov?

Dostali späť 96 % vkladu. Napriek stratám, ktoré vznikli tým, že J. Magula znemožnil na dlhé mesiace spravovať majetok.

Podielnikov ste vyplácali s núteným správcom – Harvardskou investičnou spoločnosťou. Ako sa s nimi spolupracovalo?

Keďže J. Magula už dávno nie je na ministerstve financií, môžem povedať, že s harvardmi sme sa dohodli a rozhodovali spoločne.

Aký bol vplyv na činnosť samej finančnej skupiny, na jej energiu?

Začali sme záchranárske práce. Potom sme sa presťahovali do Česka, kde sme rozbehli penzijný fond, a tu sme potichu rozbehli poisťovňu Ergo.

Vznik poisťovne ministerstvu financií neprekážal? Veď museli vedieť, že za Ergom stojí práve vaša skupina.

V prvej etape zrejme veľmi nevedeli. Nedávali sme žiadnych našich ľudí do orgánov. Urobili sme to rýchlo. Pobočky poisťovne sme vytvorili z pobočiek investičnej spoločnosti.

Nelákalo vás skúsiť niečo podobné s bankou?

Boli sme v blízkosti dvoch bánk, ktoré nedopadli veľmi dobre. Všade sme mali pár percent, tak sme na tom aj trochu stratili. Dnes vidíme jasne, že žiadna tradičná slovenská či česká banka nemohla vydržať. Všetkým musel k prežitiu pomôcť štát. Pri zmene ekonomických podmienok ak začínajú padať podniky, všetky problémy sa schovajú do bankového sektora.

Bol to aj prípad IPB? Boli ste v jej dozornej rade...

Malo to niekoľko aspektov. V ČR dostala Komerční banka 60 miliárd Kč, Česká sporiteľňa 40 mld. Kč a prežili. IPB nedostala nič a padla. Problém bol aj v tom, že vedenie banky nemohlo mať prehľad, čo sa deje v regionálnych pobočkách. Lokálny manažment, ak má problémy, ich obyčajne kryje. Ak firma nesplácala úver, dali jej ďalší alebo požičali odberateľovi. Je to možno pre banku strata pár miliónov korún, ale ak je takých prípadov tisíc, tak sa to už nedá nahradiť.

Štát však nakoniec za IPB aj tak platil...

Štát zvolil najhoršie možné riešenie. Mimoriadne zlé.

Do bankovníctva už nepôjdete?

Prakticky len veľké globálne firmy môžu byť úspešné na našich trhoch.

Nie je morálka dôvod, prečo mali Slováci v 90. rokoch veľké problémy nielen v bankovníctve?

Sú to viaceré veci, ktoré sa nezvládli. Zlá morálka bankových úradníkov bola len jedna z nich. Zdedili sme manažérsku elitu, ktorá nevedela predávať, nevyznala sa vo financiách. Vedela iba vyrábať. Takzvaná elita neprešla školením. Školenie sa nedalo urobiť tak, že niekde vezmete desaťtisíce manažérov. Školenie trvalo desať rokov a stálo miliardy. Jedna vec je nízka morálka, druhá nevzdelanosť a neschopnosť vidieť ekonomické súvislosti. To platilo pre celú ekonomiku. Podniky padali a na nich rástli nové, no banky šli s padajúcimi.

Ako je to s morálkou v biznise dnes?

Najhoršiu ranu morálke dala vláda V. Mečiara. Bolo to korupčné a protekčné obdobie. Poviem príklad: Uchádzali sme sa o firmu v súťaži. Ponúkali sme 15 miliónov korún. Súťaž po podaní záväzných ponúk bola zrušená bez udania dôvodu. O tri mesiace ju kúpila nejaká skupina za dva milióny korún a prišla nám ju ponúknuť za desať.

Kúpili ste?

Urobili sme nejaký obchod, ktorý s tým súvisel, ale tej firmy sme sa bezprostredne nedotkli.

A situácia v súčasnosti?

Je podstatne lepšia.

Ako vnímate napríklad ľudí, ktorí riadia Fond národného majetku dnes?

Situácia je dramaticky iná. Dnes sa môže hovoriť prípadne o jednotlivostiach, hoci v ostatnom čase som nič zlé nepočul.

Nehovoríte to preto, lebo vládnu tí, ktorí sú vám názorovo a srdcom bližší?

Rozdiel je zreteľný. Dnes sa nerozdáva predurčeným majiteľom za vopred dohodnuté ceny, ako sa rozpredali stovky a stovky podnikov predtým.

Aj vám sa niečo ušlo?

Nie. Nedotýkali sme sa týchto vecí.

Budete už počas celej podnikateľskej kariéry všetko porovnávať s érou V. Mečiara?

Dúfajme, že je to všetko za nami. Slovensko väčšinu nedostatkov dobehlo. Zmenami v roku 1998 sa to podarilo dobehnúť v politike, v morálke i čistote podnikania.

Dá sa tu Česko a Slovensko nejako porovnať?

Dnes je Slovensko o niečo lepšie. Celý čas to pritom bolo opačne.

Zdieľate eufóriu zahraničných investorov, ktorí prichádzajú na Slovensko?

Zdieľam. Je tu vláda mladých a schopných ľudí. Môžete sa pozrieť na veľmi slabo vzdelaných kolegov v českej vláde a ten rozdiel je vidieť.

Hovoríte, že sú schopní napriek tomu, že vám zatiaľ ministerstvo financií odmieta vyplatiť odškodné?

Sme trpezliví. Nech to riešia právnici.

Vstupovali ste do denníka SME za pomerne kritických okolností. Vtedy ste v tom videli biznis alebo to bola filantropia?

Entuziazmus...

Podnikateľský?

Dúfali sme, že to nebude stratové a že to nebude filantropia v zmysle ekonomickom. Bol to entuziazmus v rámci morálnom. Bolo nemožné, aby sa schopná redakcia dostala pod taký obrovský politický tlak. Dali sme redakcii ponuku, že sme ochotní to zafinancovať, ak aspoň tri štvrtiny ľudí prejdú do nových novín. Nesľubovali sme žiadne zvýšenie platu. Nepovažovali sme za správne dať do toho viac, než aby to bolo na nule. Prihlásilo sa 90 % redaktorov, tak sme založili nový denník. Od schôdze s ľuďmi z redakcie trvalo desať dní, kým vyšlo SME. Ihneď zo schôdze som išiel do papierní Větrník zaistiť papier, kolegovia zabezpečili lízing na techniku, mesto prenajalo priestory...

Odkedy je to viac biznis a menej entuziazmus?

Denník bol uznávaný a náklad vo vlnách, pod rôznymi politickými vplyvmi, stále rástol a rastie. Po čase, keď už boli noviny veľké, silné, boli aj ziskové. Trvalo to štyri-päť rokov.

Za vlaňajšok Petit Press zaregistroval čistý zisk vyše 40 miliónov korún. Je to dobrá rentabilita?

Je už uspokojivá. Slovensko je malá krajina. Noviny sa nedajú exportovať. Sme tým limitovaní všetci v tejto brandži.

Ako si delíte podiel s Nemcami vo vydavateľstve?

Pol na pol. Musíme rozhodovať spoločne.

Volajú vám politici či ľudia z podnikateľskej brandže, keď sú rozčúlení, čo sa píše v novinách?

Volajú, volajú... No ťažko sa im vysvetľuje, že do novín nemôžeme zasahovať. Že redaktori sú autonómne osobnosti. Politici musia rátať s tým, že ak sa dajú na politiku, sú vystavení väčšej verejnej kontrole. Horšie je to s podnikateľmi, ak sa o nich píše napríklad v súvislosti s podporou nejaké politickej strany, čo im môže poškodiť biznis.

Nepreložíte materskú firmu na Slovensko, keď sa tu zlepšili dane?

Akcionári sú tak na polovicu Slováci a Česi alebo v Česku bývajúci Slováci. Aj firmy máme na polovicu v ČR a SR. Vedú sa o tom diskusie.

Ešte vyčkávate?

Keby nebolo slovenského zníženia daní a jednotnej DPH 19 %, nik by českú vládu neprinútil k daňovým zmenám. Dnes zišli z 31 na 28 %. No je schválený zákon, že sa pôjde na 26 a neskôr na 24 %. Teraz k 1. máju Česi dostanú 19-percentnú DPH. Nezdá sa vám na tom čísle niečo podobné? Tlak Slovenska bol neuveriteľný a socialisti v ČR sa museli podriadiť. Ale ak rozdiel v daniach bude povedzme iba päť percent, tak už ten tlak nebude taký veľký.

Majetok privatizačných fondov PSIS prešiel sčasti na Privátny holding, ktorý už patrí celý priamo skupine. Malí akcionári ostali v Majetkovom holdingu. Ktorý holding je vám bližší?

Mal by byť bližší Privátny holding. Ten sme už zlúčili priamo s PSIS. Predtým sme všetok majetok podelili férovo na rovnú polovicu. Ďalej postupujeme rovnako. Vždy skupujeme všetko, čo ľudia, malí akcionári cez burzu ponúknu. Urobili sme za tie roky veľa verejných ponúk na odkúpenie ich akcií a zasa ich urobíme. No stále sú akcionári, ktorí sa o spoločnosť zaujímajú a nechcú akcie predať.

V čom budete podnikať, keď sa konkurzy skončia, Slovenská konsolidačná zanikne, dôchodkové penzijné fondy budú ovládať veľké koncerny, poisťovne podobne, do bankovníctva cesta zarúbaná...?

Budem sa venovať obrazom a viniciam. Jednu stredne malú vinicu na Morave už mám. No vážne, reštrukturalizačný biznis tu je ešte na dlhé roky. Obyčajne robíme len to, čo vieme – financie. Preto môžeme skúsiť firmy iba ozdraviť a dať tomu, kto ich hlavnú činnosť bude vedieť riadiť dlhodobo.