Kde sa cítite lepšie? Teraz ako podnikateľ alebo predtým v ministerskom kresle?

Prichádzal som do politiky z biznisu. Mal som predstavy predovšetkým o orientácii Slovenska, presadení národných záujmov a o profilovaní ekonomického prostredia. Odišiel som z nej po ôsmich rokoch tak minútu po dvanástej. Návrat do biznisu má o to väčší zmysel, že z celospoločenského hľadiska je užitočnejšie, čo robím, ako keby som teraz sedel v parlamente. Je dobré uvoľniť priestor proeurópskym typom politikov, ktorí sú ochotní tomu venovať svoje súkromie, ktorých upokojuje a naplňuje to, čo v politike dosiahnu. Ja som výrobár a s komínom za chrbtom sa cítim lepšie. Mám väčší pocit uspokojenia, ak vidím konkrétne výsledky, a v politike často aj enormné úsilie stroskotalo.

Neľutujete politickú kariéru?

Keby som sa ocitol znova na začiatku roka 1991 a mal tie isté informácie, ako som mal vtedy, určite by som urobil to isté a vstúpil do politiky. Na druhej strane to, čo ma motivovalo do politiky vstúpiť, sa naplnilo. Vystúpil som v správnom čase a venujem sa oblasti, ktorá ma viac napĺňa, a mám pocit, že som užitočnejší.



Je výhodné si urobiť kontakty na politikov a získať tak na lepšie pozície v podnikaní?

Bolo niekoľko priemyselníkov, ktorí vstupovali do politiky. Poznám ich osobne a myslím, že zväčša nevstupovali do politiky, aby si vytvoril kontakty a lepšiu bázu pre budúce podnikanie. Chceli spolupracovať pri profilácii ekonomiky a u mňa to bolo podčiarknuté aj národným cítením. Niektorí biznismeni, čo vstupovali do politiky a očakávali, že sa presadia svojimi názormi a zázemím, odchádzali po niekoľkých rokoch sklamaní.

Napríklad?

Napríklad Karol Konárik mal asi iné predstavy, keď vstupoval do politiky. No tiež zavčasu rozumne vystúpil a venuje sa ďalej podnikaniu. Skôr poslanci, ktorí prišli do parlamentu z iných oblastí ako ekonomiky, si počas poslancovania vytvorili kontakty, opustili parlament a potom sa stali podnikatelia. Ten prípad je častejší, ako keď podnikateľ vstupuje do politiky, aby si zlepšil podmienky.

Nie je vám ľúto príležitostí? Bola kupónová a veľká privatizácia. Vtedy sa rozdávali karty...

Finančný kapitál je dôležitý, ale je dobre ovládať aj technologický kapitál. Hoci mi ušli rozhodujúce príležitosti a Závod SNP možno mohol byť inak sprivatizovaný, veľmi nad tým nerozmýšľam. Skôr mám dobrý pocit, že mám informácie, znalosti. Robil som vo Zväze priemyslu a o každej väčšej fabrike viem aspoň základ. Pôsobenie vo vláde nadhľad a pohľad z iného poschodia tento fakt ešte znásobil. Po odchode som to skapitalizoval. Nie ani tak kontakty na ústavných činiteľov, skôr znalosť systému je užitočná pri odhadovaní, čo je reálne a do čoho ísť.

Nechceli ste sa vrátiť do Závodu SNP, ktorý sa privatizoval pomerne neskoro?

Nie. Videl som svoje pôsobenie skôr nadregionálne. ZSNP je krásna fabrika. Aj teraz mám záujem s niektorými jej časťami spolupracovať. Ale pragmaticky som dospel k názoru, že ak chcem vybudovať niečo moje a nepracovať ako nájomný manažér, tak je moje pôsobenie v Žiari nad Hronom nereálne. Je príliš veľký. Nebol by som tam nikdy spoluvlastník či aspoň dobre rešpektovaný minoritný akcionár.

Aká je vízia Sitna Holdingu?

Chcem vytvoriť privátnu spoločnosť vlastnenú mojou rodinou, ktorá by mala majetkové účasti v troch rozhodujúcich smeroch. Nadviazal som na svoje dávne diskusie s Nórmi pri zakladaní Slovalca. Hovorili, že dobrý stôl má minimálne tri nohy. Veľké Norsk Hydro, roky stabilná firma, vyrába hliník, umelé hnojivá a pestuje lososy. Akokoľvek sa vyvíja trh, jedna oblasť je problematická a dve sú dobré. Ak majú minimálne ceny na hliník, ide dobre hnojivo. Stále to majú v čiernych číslach.

Ktoré sú vaše tri nohy?

Ja by som chcel k strojárstvu a hutníctvu postupne pribaliť podnikanie v cestovnom ruchu a v informačných technológiách. Sú to dosť diverzifikované oblasti s perspektívou. Pri napĺňaní vízie, ktorá prekračuje rámec desiatich rokov, som začal s tým, čo mi je najbližšie – v priemysle. No poskytujeme aj investičné poradenstvo pre zahraničných investorov. Dobre sa nám darí klientov získavať na španielskom trhu, rozbieha sa Taliansko aj juh Francúzska. Netlačíme sa do Nemecka, lebo je to presýtený trh. Stabilné kontrakty máme so Švédskom, nadväzujeme kontakty s Nórskom a Fínskom. Za tri roky sme mali šesť veľkých mandátov.

Poznáme niektorých klientov?

Zastupovali sme Union Fenosu, ktorá mala blízko k víťazstvu v privatizácii 49 percent v Stredoslovenskej energetike. Podľa toho, čo viem o cenách, ich ponuka bola dokonca lepšia ako v prípade víťazného Electricité de France. Pri záverečnom rokovaní však štátny tajomník Ján Sabol chcel, aby podpísali zmluvu, kde by sa zaviazali na výzvu štátu odkúpiť zvyšných 51 percent. Oni to chceli upraviť tak, že sa zaviažu kúpiť dve percentá a budú garantovať, že zvyšok kúpi nejaký finančný investor. Vedeli dať štátu peniaze, len sa nechceli sami viazať k tomu, že kúpia všetko. Štát nesúhlasil, oni urobili poradu. Zdalo sa im to neférové a stiahli sa. Zastupovali sme aj skupinu Eureko pri predaji Slovenskej poisťovne. Stiahli sa z dôvodov, ktoré nesúvisia so Slovenskom, ale mohli byť pre Allianz vážnym konkurentom.

Viac vás vidieť pri konkurzoch...

Poradenstvo je len jedna časť aktivít. Väčšia časť je analýza konkurzov a pohľadávok. Do biznisu s pohľadávkami sa veľmi nepúšťame, skôr je nám bližšia výroba. Analyzovali sme zhruba stovku konkurzov. Vnútorným sitom prešlo možno dvadsať. Po zvážení podmienok sme dávali ponuku asi na desať z nich a zatiaľ uspeli v štyroch.

    Ľudovít Černák (51)
    vyštudoval Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Ašpirantúru absolvoval na Hutníckej fakulte v Košiciach. Bol generálnym riaditeľom Závodu SNP Žiar nad Hronom. V rokoch 1992 – 1993 a 1998 – 1999 pôsobil na poste ministra hospodárstva SR. V období 1993 až 1998 bol poslancom Národnej rady SR. V súčasnosti so synom spoluvlastní Sitno Holding, a.s., Kremnica. Je ženatý, má tri deti.

Dá sa povedať, že v súčasnosti sú konkurzy veľkou príležitosťou, ktorá sa možno tiež nebude opakovať...

Dávno som hovoril, že pri spôsobe, ako u nás bola vedená privatizácia a kupónová privatizácia, predaj konečným vlastníkom bude posledná vlna privatizácia. Z toho pohľadu sú konkurzy šancou, ale na druhej strane to treba tvrdo odpracovať. Nie sme typ investora, ktorý chodí do konkurzov lacno kúpiť a čo najskôr drahšie predať.

Hovorí sa, že draho nakupujete...

My vidíme našu pridanú hodnotu v tom, že vieme podniky stabilizovať, revitalizovať a majetkovoprávne vyčistiť. V tom je hlavná pridaná hodnota, v nej je rozdiel medzi cenou, za ktorú kupujeme a ponúkame. Zatiaľ sme kupovali veľmi primerane. Sme strednodobý investor, vieme získať zdroje na rok až tri. Vtedy nie je príliš veľká výhra lacno kúpiť. Mal som skúsenosti z firmy, ktorú sme kupovali v siedmom kole, išli sme na nízku cenu a uspeli sme. Mali by sme profit, ak by sme niekomu ihneď predávali. Pri zaraďovaní tohto majetku do účtovníctva, pri odpisovej politike, pri ekonomickom výhľade na dlhšie obdobie sme narážali na problém, že sme to lacno kúpili. Aj banka ako garanciu vzala len to, za čo sme to kúpili, a nie reálnu hodnotu. Myslím, že korektná cena je taká, na ktorej vieme zarobiť, ak korektne odvedieme svoju prácu. A je to cena, pri ktorej vo vzťahu k veriteľom netreba lobizmus a špeciálne praktiky. Ak sa pozerám na kremnickú Elku, Kovohuty Krompachy, Pasinvest v Partizánskom alebo Stredoslovenské strojárne Vyhne, ponúkame primeranú cenu.

Elka bola prvá. Tam asi nešlo o to rozprúdiť veľký biznis...

Je to, ako hovoríte. S kremnickým primátorom som išiel diskutovať o škole v prírode rozostavanej pod Krahulami. Za starého režimu sa tam preinvestovalo asi sto miliónov korún – veľký pozemok, štyri budovy, bazén a stojí to desať rokov prázdne. Mal som Francúza, ktorý bol investor v cestovnom ruchu. Keď sme to išli pozrieť, prechádzali sme okolo smutného Prometu, dnešnej Elky. Dvaja vrátnici, pes a areál zafúkaný snehom a primátor mi hovorí, tohto je veľká škoda...

Nakoniec sa podarila Elka a nepodaril sa cestovný ruch...

Škola sa už asi nebude dať revitalizovať, aj keď je tam zakopaných veľa peňazí.

Najnovšie vás lákajú strojárne v Detve a to je čo väčšie...

Údaje o Detve sme zbierali niekoľko mesiacov. Je to príliš veľká fabrika na to, aby sme ju mohli risknúť sami. Hľadali spoluinvestorov, finančného na obdobie troch až piatich rokov. Poskladali sme konzorcium, ktoré je myslím neopakovateľné – s finančným investorom Odienom a švajčiarskym partnerom, ktorý sa dal chápať čiastočne ako finančný, ale aj ako strategický partner, lebo má v skupine výrobu mobilných zdvíhacích zariadení. Podali sme korektnú ponuku.

Hovorili ste, že pri férovej cene netreba špeciálne praktiky. V Detve to veritelia nechápu alebo nechcú?

Objavujú sa názory, že v prvom kole bolo treba ísť s ponukou na úrovni znaleckého posudku. Keby to bolo v inzeráte napísané, prvé kolo vynecháme. Vynechávali by sme ich dovtedy, kým by nedošlo na najvyššiu ponuku. Veriteľský výbor pritom odsúhlasil text inzerátu a až teraz to spochybňuje jeden z veriteľov, Slovenská konsolidačná. V konkurze PPS Detva Holdingu sa najprv predávali akcie dcérskej PPS TSN Detva a následne Detvy. Dali sme solídnu ponuku na TSN, veriteľský výbor ju prijal a podpísali sme kúpnu zmluvu. Tí istí veritelia o niekoľko dní opakovane vystupujú v médiách a hovoria, že predbežné opatrenie zakazuje nakladanie s majetkom. Pri akciách TSN im to neprekážalo. Netlačíme sa do Detvy silou mocou. Od kúpy akcií TSN sme už odstúpili.

O čo ide štátnym veriteľom?

Neviem, a nebudem po tom pátrať. Je podľa mňa úplne netypické, aby veriteľ Slovenská konsolidačná, ktorého zástupca hlasoval za inzerát, za predaj časti podniku, nakoniec predaj neodporúča a zaväzuje svojho zástupcu hlasovať proti. A čo je nadpráca, toto stanovisko posiela všetkým rozhodujúcim veriteľom, dokonca ministrovi Ľudovítovi Kaníkovi. V tom stanovisku píše, že tí, ktorí budú hlasovať za predaj, sa vystavia trestnoprávnej zodpovednosti.

No je fakt, že na majetok holdingu si robí nárok ďalší konkurzný správca pôvodných PPS Detva...

Je to ale obvyklé. V Krompachoch sme mali dva konkurzy: Vitrum kontra staré Kovohuty, v Partizánskom vedie takýto spor Cebo Holding s Pasinvestom. Ani jednému sudcovi to neprekážalo v predaji. Má majetok speňažovať, keď má hodnotu. Výťažok je v depozite, kým súdy nerozhodnú, kto to bude deliť. Je to logické. A neprekážalo to ani veriteľom, a nikto na nich nepodáva trestné oznámenie.

V čom je potom konkurz v Detve iný oproti príkladom, ktoré spomínate?

Veritelia v PPS Detva aj PPS Detva Holdingu sú prakticky identickí. Akurát v konkurze holdingu, v ktorom sa majetok predáva, sú prihlásení aj zamestnanci. Paradoxne netypický je tento konkurz aj v tom, že dve tretiny pohľadávok majú kvázi štátne inštitúcie. Ja nie som inštitúcia a aj súkromní veritelia chcú získať pre seba čo najviac. No predpokladal by som, že Sociálna poisťovňa, Národný úrad práce či Slovenská konsolidačná budú v svojom stanovisku zohľadňovať aj to, že sme ponúkali nielen korektnú cenu, ale aj dobrý podnikateľský zámer. Mali sme za sebou diskusie s kooperantmi, predbežné dohody. Ak to veritelia preštudovali a nepodporili, asi majú iné predstavy.

Pretrváva váš záujem o strojárne?

Keď bude Najvyšší súd SR o Detve rozhodovať mesiace, možno roky, jej hodnota padne na nulu. Budeme držať ponuku možno do konca júna, ale už teraz premýšľame. Detva stráca mesačne pár miliónov korún. Už teraz je hodnota majetku strojární o 20 mil. Sk nižšia ako v čase, keď sme robili analýzu. Stráca pozície na trhu, kooperačný potenciál.

Ako minister ste mali v rezorte DMD Holding. Ten už dlho upadá, nechcete dnes skladať vlastný malý strojársky holding? Máte strojárne vo Vyhniach, zaujímate sa o Detvu aj Vývoj Martin...

To je vízia dobre poskladaného zoskupenia, ktoré by malo šancu dlhodobo pôsobiť a konkurovať. V Detve by som bol hlboko menšinový akcionár, ale Vyhne, Martin a Detva mohli byť dobré a životaschopné zoskupenie. Kombinácií je však viac.

Sypúci sa DMD Holding vám ponúka naozaj rôzne kombinácie. Na majetok strojární v Dubnici sa nebudete pozerať? Je tam konkurznou správkyňou Danica Bírošová, s ktorou ste už úspešne spolupracovali...

V tomto regióne zatiaľ nemám zámer investovať ani partnera, ktorý by tam mal záujem spolupôsobiť. Bude dôležité, ako sa práce ujme nové vedenie DMD Holdingu. Či sa bude snažiť umelo udržať zoskupenie a postupne to spadne do konkurzu alebo nájdu investorov. DMD je neprivatizovateľná štruktúra, treba hľadať investorov do konkrétnych spoločností. V Dubnici už vyčistili niektoré vzťahy. Porovnávať pozostalosť po strojárňach v Martine a v Dubnici je ako porovnávať spálenisko so stredne udržiavanou záhradou. V Martine lietajú vrany pomedzi porozbíjané okná. V Dubnici sú konkurzy, zložité majetkovoprávne vzťahy a pretláčajú sa tam niektoré lokálne podnikateľské skupiny. No dokázali pritiahnuť Sauer, areál žije, sú tam menšie spoločnosti s nádejou na budúcnosť. Beží konkurz v dubnickej ZTS aj v ZTS plus, je tam spleť súdnych sporov. Správca ZTS môže brániť predaju majetku, D. Bírošová zasa bude mať v pluske záujem predávať rýchlo. Poznám ju z Kovohút a ako najväčší veritelia a neskôr kupujúci sme ju odporúčali za správkyňu aj do Pasinvestu. Odporúčali sme ju namiesto inej správkyne preto, že predávala rýchlo, nehľadá vedľajšie cesty, nerokuje o postranných veciach.

Ako sa pozeráte na čistotu konkurzov? Ponúkal vám niekto vedenie konkurzu na kľúč vo váš prospech?

V konkurzoch som narážal zväčša na správcov, ktorí sa snažili správať profesionálne a chceli predať. Priznám sa, že to môže byť daň môjho predchádzajúceho politického pôsobenia. Keď osobne rokujem ja, partner sa niekedy ináč správa, ako keby tam boli iní ľudia. Ale je aj prípad, keď sme do konkurzu radšej nešli, lebo ponuku kúpiť majetok cez off-shore spoločnosť s poznámkou, že nemáme sa zaujímať, za čo tu kúpi konkurzná skupina, sme nechceli prijať.

Ako sa vám podniká v Partizánskom? Tam Pasinvest po niekoľkých konkurzoch stavia na pozostatkoch niekdajšieho ZDA Partizánske...

V celom areáli Pasinvestu, hoci v ňom predtým bolo veľa skupín s protichodnými záujmami, bude pôsobiť niekoľko desiatok spolupracujúcich spoločností. Na území bývalého ZDA, kde kedysi pracovalo dvanásťtisíc ľudí, ich už toľko nikdy robiť nebude. Ale odhadujem, že už teraz tam v asi štyridsiatich spoločnostiach robí šesť- až sedemtisíc ľudí. My to čistíme, robíme nové geodetické plány, každý dostáva svoj pozemok, budovy, právo prístupových ciest, vecné bremeno na prístup k sieťam. Kúpili sme to v novembri, ešte stále čistíme záväzky a pohľadávky, riešime rozpracovanú výroba a zásoby. Ale už to smeruje k tomu, že vzťahy budú jasné a transparentné. Mesto si urobilo odbornú komisiu a zvažuje opätovne pripojenie veľkej časti mesta na našu tepláreň. My prevádzkujeme kotly pod tretinu výkonu, a to je neekonomické. Ale keby sme vystúpili na vyššie zaťaženie, vedeli by sme mestu ponúknuť lacnejšie kúrenie. Napriek tomu, že si postavili slušnú plynovú kotolňu.

Jedna z vašich spoločností sa volá Karakas... To už je projekt v cestovnom ruchu?

Ako skupina investorov sme kupovali pohľadávku, s ktorou sme sa stali najväčším a zároveň oddeleným veriteľom konkurzu v Partizánskom.

Pohľadávku ste kupovali od Penty Group?

Kúpili sme pohľadávku, ktorú Penta Group kúpila v balíku aktív od Slovenskej konsolidačnej. A narýchlo sme potrebovali novú čistú spoločnosť. Tak sme kúpili hotovú firmu od právnej kancelárie a nebolo času meniť názov.

Ako sa vám darí v ďalšom, skôr poradenskom projekte? Riešite ešte pre Slovenskú sporiteľňu (SLSP) problémy po bývalej Priemyselnej banke (PB)?

To je projekt, ktorý radím medzi naše servisné činnosti. Nechcem analyzovať minulosť, či mohla Priemyselná banka prežiť, či nemohla... Po riešení, ktoré podporilo viac ako deväťdesiatpäť percent akcionárov, sa činnosť banky právne čisto uzatvára za cenu, ktorú tvorí menej ako desatina ohlasovaných nákladov. Projekt je vo finálnej fáze. My sme sa na ňom podieľali spoluprácou, ktorá sa týkala komunikácie s drobnými akcionármi.

Sitno Holding dostal mandát na to, aby vykúpil pre banku akcie Priemyselnej banky od súkromných vlastníkov. Sporiteľňa ponúkla kompenzáciu, ktorú drobní akcionári privítali. Tí sa s akciami už v podstate rozlúčili, nakoniec dostávali slušnú cenu. Sústredili sme akcie od 68 akcionárov. Vtedy sa nevedelo, ako rozhodne súd v sporoch týkajúcich sa prevzatia Priemyselnej banky. Myšlienka spočívala vo vykúpení akcií, aby sa tak SLSP stala stopercentným akcionárom. Ak by súd rozhodol, že musia odškodniť akcionárov PB, tak by SLSP odškodnila sama seba. Medzitým súd rozhodol v jej prospech, ale tak sa im podarilo to korektne dotiahnuť.

Na slovenské pomery máte silné kooperatívne schopnosti. Kam až sa dá rozvetvovať Sitno Holding? Neznamenajú noví partneri a nové podniky aj zložité vzťahy a riadenie?

Dá sa rásť, ale narazí to na mantinely. Jeden mantinel bude schopnosť skupiny expandovať a zároveň ešte pracovať kvalitne. Do veľkej miery tiež rast limituje schopnosť odfinancovať to, ale personálne súvislosti a ľudia sú nad tým. Je dôležité, či dôverujete ľuďom, či hľadajú riešenia, ako ich načrtnete, či nerobia pre seba. V Elke som napríklad dal dôveru tridsaťpäťročnému generálnemu riaditeľovi a niekedy mu hovorím, že lepšie stráži moje peniaze ako ja sám. Aktivity máme veľmi široké. Niečo sa vydarí, niečo nie. Treba vedieť vyhrať aj prehrať. Budem rád, ak sa skupina bude rozširovať. V kancelárii je nás osem. Sú to projektoví manažéri. Celkovo spolu s dcérskymi spoločnosťami zamestnávame priamo do tisíc ľudí a ďalších tisíctristo vo Vulkáne v Partizánskom.

Bilančná suma vám rastie, ale stále so základným imaním jeden milión korún. Asi to financovať z cudzích zdrojov nebude ľahké...

Samozrejme, mám predstavu postupnej kryštalizácie a časom budem musieť prijať finančného investora. Preto čím viac bude aktivít a kontraktov, hoci s cudzími zdrojmi, ich hodnota vzrastie. Určite si ponecháme kontrolu, ale budeme musieť pustiť finančného investora, aby sme vedeli zaplatiť svoje dlhodobé záväzky.

Koľko máte cudzích zdrojov?

Tu v Sitne ich máme do 60 miliónov korún. Jeden úver z komerčnej banky, polovicu financujeme cez zmenky na dlhšie obdobie. A musím uvažovať, že príde doba splatnosti. Máme nejakú tvorba vlastných zdrojov, keďže sme v zisku každý rok. V konsolidovaných číslach máme z cudzích zdrojov okolo pol miliardy korún.

Vzťah so Sláviou Capital sa s vami mediálne niesol v čase odchodu z ministerského kresla. Spolupracujete s ňou naďalej? Aký je váš vzťah? Vzdialení ste si neboli...

Netajil som sa tým, že tých chlapcov poznám. Oni začali pred desiatimi rokmi, naša spolupráca s nimi sa začala pri Kovohutách v Krompachoch, čo bol tretí projekt Sitna. Na začiatku podnikania som hovoril s mnohými, aj so slávistami. No každý máme vlastné predstavy a vlastnú firmu, my máme svoj segment, oni svoj. Správame sa normálne konkurenčne. Teraz máme projekt, ktorý sme vyfúkli Slávii, ale aj ďalším. Každý ma teda svoj biznis, ale sú prví, ktorých oslovujeme. Vieme dohodnúť lepšie podmienky. Máme zjednodušené procedúry. Presviedčať banku znamená hŕbu dokumentov, my poznáme ich schvaľovací proces, aké treba výpočty, čo očakávajú, aké výnosy. So Sláviou sa správame ako dve nezávislé podnikateľské subjekty. Buď my oslovujeme ich a oni zabezpečujú financovanie, alebo oni oslovujú nás a robíme posudky, zisťujeme pozadie, prerokujeme a zistíme, či je to priechodné alebo nie.

Hovoríte, že ste obehali na začiatku podnikania viacerých. Mali ste dvere otvorené?

Koho navštíviť prvého a koho na recepcii neobísť, som si vyskúšal na vlastnej koži už ako riaditeľ ZSNP. Navštevoval som ľudí, lebo za osem rokov, čo som bol mimo biznisu, sa tento niekam pohol. Podnikateľské prostredie, keď som doň vstupoval v roku 2000, už nebolo to, ktoré som opúšťal v 1992. Prišli noví ľudia, noví bankári, nové možnosti, nové financovanie, iné zahraničné vzťahy. Musel som sa zorientovať v prostredí a zistiť, kde je šanca na trhu. Mnohí sa čudujú, že podnikám tam, kde sa podniká najťažšie, a nie napríklad s pohľadávkami. Tam sa dá síce zarobiť viac a vedel by som to obslúžiť, ale nebudem sa pretekať so silnými skupinami. Išiel som do segmentu, kde som cítil, že je voľný priestor.

Priemyselné podniky kupujete v chudobných krajoch. To je zámer?

To je rozmer, ktorý má láka. Pochodil som tieto kraje a fabriky a cítim k nim záväzok z minulosti. No mladí vo firme ma vždy včas upozornia, že nie sme sociálny ústav ani vláda. Musíme skúmať, čo zaplatíme a čo sa nám vráti.

Foto -  Miro Nôta