Na ukrajinskom Chopku rastú luxusné hotely

Dvadsaťosemročný Viktor si za cestu zo zakarpatského podhorského turistického mestečka Jasina do neďalekého horského strediska Drahobrat a späť pýta 60 eur. Návštevníkom spoza ukrajinských hraníc najskôr prebehne hlavou, že ich chce poriadne ošklbať. Lenže už chvíľu po tom, čo ruskou terénnou dodávkou určenou pre najextrémnejšie sibírske terény vyrazia na ani nie 20-kilometrovú cestu, zmenia názor. Vezú sa po niečom, čo sa nedá nazvať cestou. Dier, výmoľov, hlbokých korýt vyhĺbených vodou je totiž oveľa viac než aspoň trochu rovných častí. Cesta, široká nanajvýš tri-štyri metre, navyše vedie väčšinou veľmi prudkým stúpaním. Z jednej strany sú skaly a na druhej kaňon horskej rieky.

Okolitú krajinu, hoci sa nachádza v jednej z najvyšších a najkrajších častí ukrajinských Karpát, hostia príliš nevnímajú, všetku pozornosť smerujú k tomu, aby si na nejakom ďalšom výmoli nezlomili stavec po ďalšom údere o nie príliš vysoký strop dodávky. Ruská terénna dodávka reve, väčšinou ide na jednotku, auto hádže zo strany na stranu, poskakuje a zapadá do hlbokých dier, z ktorých sa potom driape s vypätím všetkých síl nahor. Ale ide. Občas krokom, ale ide. Je neuveriteľné, že je to jediná cesta na Drahobrat. „Jediná, tadiaľto musí každý, kto tam chce dôjsť,“ hovorí Viktor a dodáva: „V zime sa tu jazdí oveľa lepšie. Je tu meter-dva snehu a všetky výmole zapadnú.“

Po polhodine „jazdy“ sa na chvíľu stojí pri jedných z niekoľkých tamojších vodopádov. Parkujú tam štvorkolky, obrovské terénne automobily a niekoľko motokrosárov. Po ďalšej polhodine sa návštevníci po ceste, ktorá je o niečo lepšia, dostanú pod Drahobrat, týčiaci sa 1 763 metrov nad morom. Horská lúka, pasúce sa kravy zvonia zvoncami, cez údolie je výhľad na viac ako dvojtisícovú najvyššiu ukrajinskú horu Hoverlu a celú panorámu najvýchodnejšieho konca karpatských hôr. Čistá krása.

Hotely, lanovky, bazény

Na druhej strane, na ktorej leží rovnomenné lyžiarske stredisko, to už zase taká idyla nie je. Okrem novopostavených hotelov, z ktorých niektoré vyzerajú, akoby ich teleportovali z Rakúskych Álp vzdialených tisíc kilometrov, je tam rozmanitá, po svahu s vlekmi a lanovkami pohádzaná zmes rôznorodých stavieb a hotelov. Mnohé z nich sú v štádiu pokročilej rozostavanosti. Časť z nich znesie alpské meradlo, časť však nie. A pár ďalších stavieb oblasť jednoznačne hyzdí a čaká na likvidáciu.

Aj na stavbách, kde viditeľne stačí dokončiť málo a môže sa kolaudovať, je však mŕtvo. V nedávno otvorenom bufete na hornej stanici lanovky vo výške skoro 1 600 metrov, čo približne zodpovedá vrcholu zjazdovky Luková na severnej strane Chopku, mohutný bradatý štyridsiatnik hovorí: „Je nejaký problém s káblom, čo sem privádza elektrinu. Takže kým to opravia, na stavbách sa väčšinou nerobí. Celý Drahobrat ide na
generátory.“

Ďalším všeobecným problémom je to, že zohnať robotníkov na stavbu je dnes na Ukrajine naozaj ťažké. „Mnoho ľudí je na fronte a v armáde, veľa utieklo do Európy,“ vysvetľuje ďalší z vodičov. Turistom pritom napadne otázka, prečo on a niekoľko ďalších jeho kolegov na fronte nie sú. Odpovede sa však nedočkajú.