Svet sa hrá s ohňom. Prečo postoje ku klíme nabrali radikálny rozmer

Nie je to tak dávno, čo postoje mnohých vlád formovala veda. Politika postavená na dôkazoch bola nosným pilierom rozhodovania vo veľkom počte krajín. Tento spôsob realizácie politiky však s príchodom covidu začal upadať a na výslnie sa čoraz častejšie dostávajú nepodložené a často chybné tézy. Platí to od zdravotníckych tém cez ekonomiku až po klimatické zmeny.

Americký prezident Donald Trump je najvýznamnejším predstaviteľom tohto rastúceho trendu. Hoci svet aktuálne formujú jeho názory na clá, dlhodobejší efekt môže mať jeho klimatická, lepšie povedané, antiklimatická politika.

Snahou nového prezidenta je zrušiť tak veľa nariadení Joea Bidena, ako sa len dá, a zároveň zvýšiť ťažbu a využívanie fosílnych palív na maximum. Na jednej strane ide o racionálny pohľad. Klimatický prechod je totiž extrémne drahý, čo spomaľuje ekonomický rast a škodí najmä priemyslu. Krajiny, ktoré ho realizujú najrazantnejšie (očividným príkladom je Nemecko), trpia deindustrializáciou. No ak má ekonomika rásť, náklady na klimatickú transformáciu musia byť čo najnižšie.

V súčasnosti tak vzniká silné napätie medzi zástancami klimatickej zmeny, ktorí vnímajú potrebu rýchleho znižovania emisií skleníkových plynov, a odporcami tejto politiky, uvedomujúcimi si vysoké náklady s ním spojené. Obidve strany sú si však vedomé obrovských nákladov. Jedna strana ich chce platiť za každú cenu a druhá sa im chce vyhnúť buď úplne, alebo ich odložiť do ďalekej budúcnosti.

Problém je, že peňazí na klimatickú zmenu je málo. Nie je lepší príklad ako Európska únia, ktorej najväčšie krajiny si na plecia nabrali značný dlh. Pomocou neho reagovali na finančnú a covidovú krízu a teraz musia platiť čoraz väčšie náklady na sociálny štát, ktorý svojim obyvateľom sľúbili. K tomu sa pridávajú vyššie výdavky na obranu a tlmenie následkov inflácie. Je prirodzené, že v takejto situácii európski politici náklady na klimatickú transformáciu hodili na plecia firiem a obyvateľov bloku.

V ťaživej situácii nízkeho ekonomického rastu sú však následky politické. Vznikol silný všeobecný odpor proti politike Zelenej dohody, a to najmä v chudobnejších a priemyselnejších krajinách a regiónoch. Takmer každá politická strana označovaná za populistickú ju chce zmierniť, ak nie úplne zrušiť. Tento tlak sa postupne prenáša aj na politický mainstream. Po radikálnej zmene americkej klimatickej politiky sa podobné obraty začínajú diať v ostatných krajinách, čoho príkladom je Argentína, Rusko či Nový Zéland. Podobné smerovanie čaká ďalšie európske štáty, posilnené priateľstvom s D. Trumpom.

Do 10. februára mali krajiny pred plánovaným klimatickým samitom COP30 v Brazílii poslať Organizácii Spojených národov aktualizované plány na zníženie emisií. Až 170 štátov to nespravilo a ešte aj tie, ktoré ich poslali, plány zmiernili. Ide o ďalší z náznakov, že klimatická agenda stráca na aktuálnosti. Tým stratí aj na ráznosti. Jej akútnosť však nebola nikdy vyššia, tvrdia vedci.