Tento článok je súčasťou prémiovému obsahu z týždenníka TREND, no rozhodli sme sa ho sprístupniť pre všetkých čitateľov. Kvalitný obsah sa nedá vytvárať zadarmo. V tomto prípade však redakcia TRENDU uprednostnila verejný záujem.

Pred dvanástimi rokmi, keď už Slovenská republika bola členom Severoatlantickej aliancie i Európskej únie, stalo sa skúmanie postojov a názorov obyvateľstva súčasťou širších medzinárodných výskumov. Sociologička Oľga Gyárfášová, ktorá sa na nich podieľala, si pamätá údiv, aký vyvolali slovenské výsledky u amerického analytika a politika Rona Asmusa. Američan s veľkým začudovaním poznamenal, že Slovensko je „krajina s ostrovnou mentalitou“.

Aj v porovnaní s inými stredoeurópskymi susedmi sme „vynikli“ nielen v provinčnosti, ale aj v zahľadenosti do seba. Postreh, že Slovensko je do seba zahľadené tak, ako obvykle bývajú len svetové veľmoci, potom vyslovili aj viacerí ďalší pozorovatelia. Táto sebafascinácia je o to horšia, že v jej centre sú obvykle málo významné podružnosti.

Čo by mohlo byť

Verejná debata sa tu už desaťročia krúti okolo niekoľkých notoricky obohraných tém. Predovšetkým okolo bežnej politickej premávky bez ohľadu na to, aké plytké a bezvýznamné sú „horúce“ novinky dňa. Namiesto vecných debát o vážnych spoločenských problémoch dominujú personálne spory a stranícke naťahovačky, ktoré majú význam iba pre úzky okruh zúčastnených a verejnosť ich vníma a konzumuje iba ako spolitizovaný bulvár. Jediná zdieľaná idea, ktorá z takého pseudodiskurzu vzniká, je potom šíriaca sa nespokojnosť s každým a so všetkým, prípadne spoločné a všeobecné nadávanie na pomery.

Okrem politického bulváru sa vo verejnej debate vyskytujú aj témy, ktoré sú naozaj závažné, lebo stav, keď politické strany fungujú ako prevodové mechanizmy pre silné a vplyvné záujmové skupiny alebo oligarchov, je patologický a spoločnosť by bola vitálne ohrozená, keby si ho nevšímala. Problém je, že tento stav, ktorý je dobre diagnostikovaný, sa už viac ako desaťročie nemení, čo spôsobuje rastúcu frustráciu a posilňuje presvedčenie, že slovenský štát je a zostane iba štátom štvrtej cenovej skupiny.

Namiesto vecných debát o vážnych spoločenských problémoch dominujú personálne spory

Utvrdzovanie sa v tom, že nič podstatné a ani zásadné sa tu nezmení, spôsobuje, že pohľad zvonku, pohľad zo zahraničia, ktorý vníma, že Slovensko je krajina s veľkým potenciálom, na nás pôsobí niekedy až nezvyčajne. Ľudia, ktorí prídu z iného prostredia, akoby lepšie vnímali, že Slovensko je flexibilná krajina, ktorá sa vie adaptovať na nové podmienky, prejavuje istý dynamizmus a je schopná aj inovatívnosti, takže má kapacity na rýchlejšiu modernizáciu, než akú dosiahla.

Jednou z podmienok toho, aby sa Slovensko stalo krajinou, akou by mohlo byť, je aj spoločenská diskusia, ktorá sa bude týkať zásadnej témy: ako má republika napĺňať svoju štátnu ideu, ako má docieliť, aby sa zvyšoval prínos štátu pre ľudí, ktorí v ňom žijú, i jeho vklad v širšom spoločenstve krajín, v ktorom momentálne je. Inými slovami, tak ako každý štát, aj Slovenská republika potrebuje, aby sa nenechala zahltiť svojimi problémami, ale odpovedala na výzvy, ktoré pred ňou stoja. Hoci momentálna spoločenská atmosféra tomu vonkoncom nezodpovedá, aj naša krátka ponovembrová história je dôkazom, že krajina je oveľa životaschopnejšia a vitálnejšia, než sme obvykle ochotní pripustiť.

Pôda nájdená a stratená

Málokto si ešte pamätá, aké veľké obete si vyžiadala ponovembrová transformácia. Prechod bývalých socialistických krajín zo stavu, ktorému sa hovorilo plánované hospodárstvo, k trhovej ekonomike spôsobil, že ich hrubý domáci produkt (HDP) klesol v priemere o 36 percent. Priemyselná výroba klesla dokonca o 44 percent.

Slovensko nebolo výnimkou. V roku 1991 – po cenovej liberalizácii a po zavedení vnútornej konvertibility meny – sa nominálne mzdy obyvateľstva zvýšili o 17 percent, ale ceny tovarov a služieb vzrástli o 63 percent. Tento pokles reálnych príjmov bol rádovo citeľnejší ako pokles spôsobený finančnou a ekonomickou krízou spred ôsmich rokov.

Situáciu ešte zhoršovalo to, že privatizácia podnikov sa v bývalom Česko-Slovensku začala ako privatizácia kupónová, ktorú spustil a zrealizoval Václav Klaus. A tiež to, že pokračovala ako privatizácia stranícka, ktorej už v samostatnej republike šéfoval Vladimír Mečiar. Prospech z takejto privatizácie mali investičné spoločnosti, ktoré ovládli akcie veľkých podnikov a vytiahli z nich krátkodobý zisk.

Ani mečiarovská „kapitálotvorná vrstva“ sa nestarala o prosperitu svojich podnikov, ale o svoju vlastnú. Ekonóm Zsolt Bindics preto skonštatoval, že „v začiatočnej fáze transformácie boli paralyzované všetky rozvojové možnosti hospodárskeho rastu“. Napriek tomu – aj vďaka skutočnosti, že od roku 1998 už Slovensku nevládli garnitúry V. Mečiara – došlo v relatívne krátkom čase k obratu.

O 12 percent ročne rástla produktivita nášho priemyslu počas rokov 2001 až 2010

Od roku 2001 do roku 2010 mala Slovenská republika najvyšší ekonomický rast spomedzi 27 členských štátov Európskej únie. Priemysel dokázal zvyšovať svoju produktivitu o takmer 12 percent ročne. Po období konsolidácie, ktoré trvalo počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu, prišlo obdobie nielen prudkého, ale aj udržateľného rastu, ktorý trval počas jeho druhej vlády až do polovice funkčného obdobia prvej vlády Roberta Fica.

Ako napísal ekonóm Zsolt Gál, „ekonomika rástla hlavne vďaka investíciám, exportu a následnému rastu domácej spotreby“, takže išlo o zdravý ekonomický rast, ktorý ukončil až nástup hospodárskej krízy. Pretože sa dovtedy štátny dlh znížil z 50 percent na 30, nezamestnanosť klesla z takmer dvadsiatich percent na polovicu a deficit štátneho rozpočtu i inflácia sa dostali pod kontrolu, Slovensku to umožnilo, aby sa v roku 2009 stalo ďalšou krajinou eurozóny. Bolo to obdobie najväčšej slovenskej „success story“, bol to príbeh úspechu, ktorý zahraniční experti ocenili tak, že Slovenská republika je štát, ktorý napokon „našiel svoju pôdu pod nohami“.

Aj závažné štátnopolitické rozhodnutia sa v tomto období prijímali neobvykle konsenzuálne. V apríli 2003 hlasovalo za pristúpenie krajiny k Severoatlantickej zmluve 124 poslancov zo 136 prítomných – proti bolo iba 11 poslancov Komunistickej strany Slovenska (KSS) a nehlasoval jeden poslanec Smeru. Do kampane pred referendom o pristúpení Slovenska k Európskej únii sa v lete 2003 zapojili predstavitelia takmer všetkých relevantných politických strán na Slovensku.

Takýto konsenzus bol v ďalšom období veľmi zriedkavý, ako keby sa potreba konsenzu na Slovensku definitívne vyčerpala vstupom do NATO a EÚ. Pritom pred krajinou stoja ďalšie výzvy, ktoré sa dajú zvládnuť iba širšou spoločenskou dohodou a spoločným úsilím.

Smerovanie štátu je vec verejná

Zdroj: Maňo Štrauch

Tri výzvy pre krajinu

Ekonóm Vladimír Baláž skonštatoval, že počas uplynulých dvoch desaťročí viacnárodné spoločnosti premenili Slovensko na takzvanú pobočkovú ekonomiku. Vykonávajú sa tu pracovne náročné operácie, ale iba s nízkou pridanou hodnotou. Aktivity s vysokou pridanou hodnotou sa vykonávajú v sídlach multinacionálnych spoločností.

Pobočková ekonomika Slovensku umožnila, aby sa dostalo do klubu bohatých. Neznamená to, že nemáme chudobu, ale že je to chudoba európskeho typu – chudobný je ten, kto má príjem okolo 300 eur mesačne. Nie je to absolútna chudoba, keď niekto musí vyžiť z eura na deň. Problém je, že pobočková ekonomika 

Čítajte ďalej s predplatným TRENDU

Odomknite článok cez SMS za 1,90 € týždenne s automatickou obnovou.

Poslať SMS

Predplaťte si TREND za najvýhodnejšiu cenu už od 1 € / týždeň

  • Plný prístup k prémiovým článkom a archívu
  • Prémiový prístup na weby Mediálne, TRENDreality a ENJOY
  • Menej reklamy na TREND.sk
Objednať predplatné

Máte už predplatné? Prihláste sa