Neviditeľná ruka trhu je asi najznámejší ekonomický frazeologizmus. V praktickej rovine ho však poráža klam rozbitého okna. Ide o klasický ekonomický omyl, ktorý ilustruje rozdiel medzi viditeľnými a neviditeľnými dôsledkami ekonomickej činnosti. Napríklad chlapec rozbije okno a ľudia si povedia, že aspoň bude mať sklenár prácu. Francúzsky ekonóm Frédéric Bastiat však kontruje: „Áno, ale otec teraz nemôže kúpiť topánky, knihu alebo niečo iné – a to nevidíme.“
Neporozumenie klamu rozbitého okna je najväčšou neresťou politikov. Mnohí prezentujú realizované výdavky ako spoločensky prospešné, aj keď viac škodia, ako pomáhajú. Napríklad môže sa zdať, že ruská vojenská mašinéria podporuje ekonomický rast. V skutočnosti sa však namiesto áut vyrábajú zbrane. Podobný princíp platí na Slovensku, keď dotácie z rozpočtu na dôchodky berú z rozpočtov na školstvo či infraštruktúru. Imúnna nie je ani Európska únia, kde podpora zelených investícií znižuje výdavky na efektívnejšie
riešenia.
Priemyselný prelud
Klam rozbitého okna je možné vidieť kdekoľvek, no skutočná ekonomická tragédia nastáva, keď sa stane nosnou hospodárskou politikou. Donald Trump sa rozhodol, že zastaví úpadok domáceho priemyslu tak, že donúti americké aj zahraničné firmy investovať v USA. Z ekonomického pohľadu ide o prelud z viacerých dôvodov, ktoré v nedávnom vydaní osvetlil Economist.
Rozmach priemyslu úzko súvisí s politikou industrializácie – s prechodom od agrárnej spoločnosti na priemyselnú. Krivka zamestnanosti v priemysle má však tvar obráteného U, ukazujú dáta z celého sveta. S príchodom ľudí z vidieka do miest sa zamestnanosť v priemysle rýchlo zvýši, no následne, keď ľudia zbohatnú, začne opäť klesať. Ľudia nepotrebujú toľko priemyselných statkov a výdavky v čoraz väčšej miere smerujú na služby.
Hovorí o tom aj Engelov zákon. S rastúcim príjmom domácnosti klesá podiel výdavkov na potraviny na celkových výdavkoch, aj keď absolútna suma za potraviny môže rásť, písal nemecký ekonóm Ernst Engel. Kým v chudobných krajinách ľudia dajú na potraviny polovicu príjmu, v rozvinutých krajinách je to iba pätina. Podobný trend platí pre priemyselné statky. Napríklad v Spojených štátoch v roku 1950 domácnosti vynakladali až 60 percent spotreby na priemyselné výrobky, v súčasnosti je to polovica.
Zmena spotrebného správania nie je zďaleka jediný dôvod. Druhým je rast produktivity. Nové technológie zvyšujú výstup na pracovníka, čo znižuje cenu výrobku, ziskové marže, no zároveň dopyt po pracovnej sile. Podľa prieskumu Ball State University pokles priemyselných pracovných pozícií medzi rokmi 2000 a 2010 takmer výhradne spôsobil rast produktivity, pričom import tovaru zo zahraničia ho ovplyvnil iba marginálne.
Strata zamestnanosti v priemysle je prirodzená a nedá sa jej vyhnúť. Napríklad v Spojených štátoch v roku 1950 pracoval v priemysle každý tretí Američan, v súčasnosti je to každý dvanásty. Napriek tomu sa vyrába viac. Globálna štatistika hovorí, že od roku 2013 sa stratilo v priemysle šesť percent pracovnej sily, no hodnota výstupu vzrástla o päť percent. Zamestnanosť v priemysle upadá a snaha zvrátiť ju je chybná politika. Platí to pre Ameriku, Čínu aj Slovensko.
Čínsko-slovenský šok
Slovensko je priemyselnou veľmocou, hoci v kontexte globálneho vývoja pojem veľmoc stráca na význame. V Európe je len jedna krajina, kde väčšia časť zamestnancov pracuje v priemysle, a to je Česko. Jeho priemyselná škála je však omnoho širšia a menej zraniteľná. Prejavilo sa to aj po zavedení amerických ciel, ktoré zo všetkých európskych krajín zasiahli najviac Slovensko pre jeho prílišnú angažovanosť v automotive. Aktuálne je v krajine zamestnaný každý tretí pracovník v priemysle – ide o stav, ktorý v USA nastal pred 70 rokmi. Je takmer isté, že na konci storočia bude v slovenskom priemysle pracovať menej ako každý desiaty zamestnanec. Dôvodov je mnoho, no tým hlavým je robotizácia a automatizácia podporená nielen rastom životnej úrovne, ale aj demografickými trendmi.
Čína je krajina, ktorej hrozí podobný demografický vývoj ako Slovensku. Na konci storočia môže mať až o tretinu obyvateľov menej, podobne Slovensko. Peking sa však na túto zmenu pripravuje, čoho živým príkladom je nemecká fabrika Audi v severnej Číne. Plne automatizovná linka s 800 robotmi zvára karosérie či montuje kolesá – v každej zmene pracuje viac robotov ako ľudí. Napriek tomu, že Čína zaplavuje svet autami a iným priemyselným tovarom, celková zamestnanosť v priemysle medzi rokmi 2019 a 2023 klesla o viac ako tri milióny zamestnancov. Čína robotizuje raketovým tempom a v oblastiach, kde robotizácia nie je možná alebo efektívna, sa výroba presúva do okolitých krajín ako Vietnam, Bangladéš či Malajzia.
Čínskym šokom ekonómovia nazvali proces, keď Čína vstupom do Svetovej obchodnej organizácie radikálne zvýšila svoje priemyselné kapacity a značnú časť výroby pretiahla zo Západu domov. Tento proces sa teraz replikuje, keď juhovýchodná Ázia, hladná po výrobe, preberá časť čínskej produkcie.
Podobný šok zasahuje Slovensko, ktorému industrializácia po vstupe do Európskej únie výrazne pomohla v rozvoji. No v súčasnosti už aj domáce priemyselné firmy čoraz viac investujú v krajinách s nižšími nákladmi. Aj keď mnohí sa sťažujú na vysoké ceny energií, dôvodov na pokles priemyselnej výroby na Slovensku je omnoho viac. Dokumentuje to aj slovenská priemyselná produkcia meraná podielom na HDP, ktorá už dávno dosiahla svoj vrchol. Kým pred 20 rokmi tvorila takmer tretinu HDP, dnes tvorí menej ako štvrtinu.
Zelená lúka zhnedla
Priemysel stratil svoj lesk pre USA a stráca ho aj pre Čínu a Slovensko. Následky neostanú nepovšimnuté. Americký prezident sa snaží o renesanciu výroby devastačnou politikou – zvýšením zamestnanosti v priemysle. Ako by však kontroval F. Bastiat, tá bude musieť odniekiaľ prísť a ohrozí pracovné miesta inde. Najmä v službách, ktoré sú čoraz lepšie platené a už dávno prekonali mzdy a produktivitu v priemysle. Príchod umelej inteligencie tento trend ešte urýchli.
Snaha podporiť výrobné pracovné miesta v priemysle nemá dlhodobú ekonomickú logiku. Mnoho čínskych tovární nastúpilo na trend znižovania počtu zamestnancov každý rok o desať percent. Konkurovať čínskym robotom slovenskými mzdami a odvodmi nemá perspektívu. Budúca pracovná sila v priemysle nie je o ľuďoch za pásom, je o technikoch a inžinieroch, ktorí budú nastavovať procesy, kontrolovať ich a inovovať. Vysokoškolské technické vzdelanie je budúcnosťou priemyslu. Kto nemá titul, čelí zhoršenej atraktivite.
Nič na tom nezmenia ani vládne dotácie, ktoré majú snahu zachrániť úpadok zamestnanosti v priemysle a pritiahnuť nové investície. Slovenská vláda rozdáva priemerne sto miliónov eur ročne vo forme daňových úľav, aby prilákala novú výrobu. Ide však o čoraz menej perspektívnu činnosť, ktorá aktuálne stojí takmer 60-tisíc eur na jedno pracovné miesto. Len pred časom to bola polovica.
Vláda musí rozdávať čoraz viac, aby udržala niečo, čo sa udržať nedá. Naopak, ak má byť Slovensko pre investorov atraktívne, pracovný trh musí ponúkať dostatočné množstvo vysokovzdelaných pracovníkov. Pri nich už nepôjde o náklady, ale o pridanú hodnotu, ktorá má ako jediná potenciál posunúť Slovensko na vyššie priečky v rebríčku životnej úrovne.
V realite však nastáva pravý opak. Investície do dôchodkov vytláčajú investície do školstva, a tým exponenciálnym tempom redukujú perspektívu krajiny. A to zďaleka nie je jediný problém aktuálnej hospodárskej politiky vlády. V nedávnom prieskume Európskej investičnej banky týkajúcom sa prekážok v investovaní v každom z dopytovaných parametrov skončilo Slovensko horšie ako priemer EÚ. Najväčšia diskrepancia sa prejavila v parametroch dostupnosť kvalifikovaného personálu a regulácia trhu práce. Prieskum jasnou rečou hovorí, prečo investori Slovensko obchádzajú. Pripomína to už aj národná banka.
Hlavný ekonóm Národnej banky Slovenska Michal Horváth v nedávnom komentári výstižne píše, že slovenské zelené lúky už investorov nelákajú. Pre investorov sú lúky za hranicami zelenšie. Súkromné zahraničné investície sú za poslednú dekádu v porovnaní s krajinami V4 ledva polovičné. Dominujú v nich investície existujúcich firiem, ktoré u nás zarobené peniaze čoraz viac smerujú iba do obnovy opotrebovaných strojov či budov alebo do investícií zameraných na šetrenie nákladov vrátane zníženia počtu pracovníkov. Investície na zelenej lúke, ktorých príkladom je príchod nového výrobcu automobilov na východ Slovenska, sú už len ojedinelé. Zahraničné firmy v posledných piatich rokoch do založenia alebo rozvoja podniku u nás vložili rádovo iba sto miliónov eur ročne. Ide o patetickú sumu.
Je jedno, koľko strategických dokumentov a vízií vláda prijme. Tie sa len založia do šuplíka. Slovensko potrebuje začať rýchlo pracovať na tvorbe novej pracovnej sily zameranej na služby, ak má mať svetu v budúcnosti čo ponúknuť. Ide však o sofistikované služby s vysokou pridanou hodnotou, ako sú učitelia, konzultanti či manažéri. Bez bohatej zásoby takýchto talentov nebude možné zachrániť ani postavenie slovenského priemyslu.
Viac o priemysle budeme hovoriť na konferencii Priemysel & Logistika 2025. Rezervujte si miesta už teraz.
Tému sme rozoberali aj v rozhovore, ktorý si je možné pozrieť aj na Youtube.
