Postaviť a nestarať sa. Vedecké parky za pol miliardy eur chátrajú

Rok 2013 mal byť pre slovenskú vedu prelomový. Aspoň tak to sľuboval vtedajší minister školstva Dušan Čaplovič. Jeho rezort v tom roku odklepol financie z eurofondov na výstavbu úplne novej vedeckej infraštruktúry. Onedlho vyrástlo trinásť vedeckých parkov a výskumných centier za 430 miliónov eur. Išlo o krásne a moderné budovy, väčšinou v tesnej blízkosti materských univerzít alebo Slovenskej akadémie vied, s množstvom laboratórií a s technológiami, ktoré by v tom čase mohli bez problémov konkurovať minimálne zvyšku Európy.

Od ich dokončenia ubehlo takmer päť rokov a dnes sú poloprázdne, bez peňazí či dlhodobej vízie a ich špičkové prístroje chátrajú. Len preto, že po ich dokončení nenašiel štát na ich prevádzku ani euro. Stali sa len smutnou ukážkou nášho nezáujmu o vedu.

V susednej Českej republike vznikla približne v tom istom čase podobná infraštruktúra výskumných centier a parkov. Po jej dokončení spustil český rezort školstva grantový program financovaný zo štátneho rozpočtu, ktorý výskumným centrám pomohol postaviť sa na nohy. Výsledkom je, že česká vedecká infraštruktúra je dnes v neporovnateľne lepšej kondícii a je schopná fungovať aj bez ďalších účelových dotácií.

Toto sú dva podobné príbehy o výstavbe vedeckých parkov a výskumných centier s rozdielnym koncom.

Museli prepúšťať

Výstavba univerzitných vedeckých parkov a výskumných centier na Slovensku mala vyriešiť dva vlečúce sa problémy: zmazať technologický dlh veľkých výskumných inštitúcií a naštartovať spoluprácu s firmami. Dovtedy, ako píše Miroslav Balog z SAV v knihe o vedeckých parkoch, tu skoro žiadna spolupráca neexistovala. Slovensko bolo zároveň jeden z posledných štátov EÚ, ktorý žiadne univerzitné vedecké parky a centrá nemal. 

Výzvy z eurofondov sa však pripravovali na poslednú chvíľu až ku koncu programového obdobia 2007 – 2013 (financie museli byť vyčerpané najneskôr v roku 2015, pritom v roku 2013 sa ešte len vyhodnocovala výzva). Nakoniec sa nestihlo všetko dostavať načas. Šesť najväčších vedeckých parkov bolo dokončených až v druhej fáze po roku 2015. Po ukončení výstavby univerzity zistili, že nemajú financie ani na bežnú prevádzku. „Bola to veľká finančná záťaž, ktorú si v tom momente málokto uvedomoval,“ hovorí analytička Veronika Rybanská z Inštitútu pre stratégie a analýzy, ktorá o téme s kolegyňou Natáliou Cedzovou napísala rozsiahlu štúdiu.

O tom, ako to teraz v parkoch vyzerá, napovedá minuloročný audit Najvyššieho kontrolného úradu. Kontrolóri napríklad zistili, že vo vedeckom parku Univerzity P. J. Šafárika sa využívalo len jedno poschodie z ôsmich. Technická univerzita Košice využívala svoj park na 40 percent. Vedecký park na Žilinskej univerzite sa zase zaviazal vytvoriť do piatich rokov aspoň päť spinoffov, podaril sa mu len jeden.

Slovenská technická univerzita má dva vedecké parky a nedostatok financií sa prejavil aj na nich. „Parky boli nútené redukovať zamestnancov. Zredukovali sme projektové strediská, pretože nemali čo robiť. Keď prídu nové výzvy, budeme musieť hľadať nový personál,“ vysvetľuje prorektor pre strategické projekty a rozvoj Oliver Moravčík.

Zdroj: Martin Mikláš

Špičkové prístroje bez údržby

Žalostný stav celkom dobre dokumentujú aktuálne počty zamestnancov. Centrum pre biomedicínu BioMed v Martine (patrí Univezite Komenského) má dnes 37 výskumníkov, pôvodný zámer bol okolo 200. Výskumné centrum Agrobiotech, ktoré patrí pod Slovenskú poľnohospodársku univerzitu, má 12 zamestnancov, pritom až 31 špecializovaných laboratórií. Trnavský vedecký park CAMBO má zhruba 20 zamestnancov, Výskumné centrum Žilinskej univerzity asi 30 zamestnancov, z toho 20 výskumníkov.

Na porovnanie, české Regionálne inovačné centrum elektrotechniky (RICE) Západočeskej univerzity v Plzni, ktorého výstavba stála približne toľko, čo naše najlacnejšie výskumné centrá, má dnes 263 zamestnancov, z toho 245 výskumníkov, čiže desaťnásobok v porovnaní so slovenskými centrami. A funguje len o rok dlhšie. Podobne je na tom Biomedicínske centrum Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Plzni so 176 vedeckými pracovníkmi.

Slovenské vedecké parky a centrá sú dnes poloprázdne a bez peňazí

Nejde len o prázdne, nevyužívané laboratóriá. Z eurofondov sa nakúpili špičkové technológie, s ktorými by vedci dokázali hravo konkurovať svetu. Univerzity však nemajú peniaze na ich údržbu, opravy či nákup nových prístrojov. Pociťuje to aj firma Geneton sídliaca vo vedeckom parku Univerzity Komenského. „Oblasť genomiky, v ktorej pôsobíme, je dynamická. Raz za dva roky sa objaví nový, lepší prístroj, ktorý nám umožňuje robiť výskum efektívnejšie a lacnejšie. Niektoré prístroje v parku sú už morálne zastarané,“ hovorí spoluzakladateľ firmy Tomáš Szemes. To isté opakovali ďalší odborníci, s ktorými TREND hovoril. „Prístroje môžu byť čoskoro zastarané, pretože parky si nemôžu dovoliť ich opravu,“ potvrdzuje analytička Natália Cedzová.

Zdroj: Norbert Skaličan

Fáza udržateľnosti

V ČR sa budovala infraštruktúra výskumných centier a parkov postupne, ale v programovom období 2007 – 2013 sa do vedeckej infraštruktúry nalialo z eurofondov viac peňazí ako kedykoľvek predtým. Štát sa k nej však zachoval prezieravejšie. „Vďaka prostriedkom zo štrukturálnych fondov bolo možné vybudovať centrá výskumu a vývoja, ale teraz je nevyhnutné zaistiť ich strednodobú existenciu,“ píše sa v staršom dokumente ministerstva školstva o udržateľnosti centier výskumu a vývoja podporených z operačného programu (OP) Výskum a vývoj pre inovácie.

Všetky eurofondové projekty majú povinnosť zabezpečiť tak-zvanú fázu udržateľnosti, ktorá trvá päť rokov od ich skončenia. Lenže kým na Slovensku sa k tomuto záväzku pristupuje len formálne, české ministerstvo školstva sa k nemu stavia zodpovednejšie. „Vzhľadom na to, že Česká republika sa zaviazala k udržateľnosti podporených centier a tieto centrá nie sú samy schopné pokryť svoju prevádzku z vlastných zdrojov, predpokladá sa, že významnú časť nákladov na prevádzku pokryjú prostriedky zo štátneho rozpočtu,“ uvádza spomínaný dokument českého ministerstva školstva o udržateľnosti.

Slovensku sa nedarí zabezpečiť pri projektoch z EÚ udržateľnosť

Česká republika odklepla ešte v roku 2012 Národný program udržateľnosti (NPU I a II) a v nasledujúcich rokoch ministerstvo školstva prerozdelilo cez grantové výzvy sumu 384 miliónov eur. Tá suma je na slovenské pomery až neuveriteľná. Je to takmer toľko, koľko stála u nás dohromady výstavba všetkých vedeckých parkov a výskumných centier, ktorú sme financovali z eurofondov. Tieto financie mali byť vyčerpané do roku 2020, v ktorom by sa mala pre všetky projekty skončiť fáza udržateľnosti. České výskumné centrá nedostali financie automaticky a zadarmo.