Európa oslavuje. Minulá nedeľa priniesla víťazstvo proeurópskych kandidátov v prezidentských voľbách v Rumunsku aj Poľsku. Populisti utŕžili porážku a mnohí veria, že európska politika môže pokračovať tak ako doteraz. Ide však o naivný pohľad.
Takmer každé jedny voľby získavajú antisystémové strany na sile. Stačí spraviť rekapituláciu posledných volieb na európskom kontinente. Vo Francúzsku vládne menšinová vláda. Nemecký parlament takmer nezvolil Friedricha Merza za kancelára a ukázal krehkosť vládnej väčšiny. V Spojenom kráľovstve sa do čela rebríčkov politických strán dostali reformisti Nigela Faragea. V Rumunsku síce vyhrali centristi, no len s tesnou väčšinou.
Významné svetové médiá sa situácie v Rumunsku obávali. Ak by totiž vyhral nacionalistický kandidát George Simion, krajina by sa pripojila k dvom východoeurópskym rebelom – Slovensku a Maďarsku, čím by sa rozšíril počet štátov hroziacich blokovaním spoločnej európskej politiky. Napriek tomu, že sa to nestalo, stať sa to môže už o niekoľko rokov. Nového rumunského prezidenta totiž čaká veľká výzva – skrotiť verejné financie.
Vládny deficit krajiny minulý rok presiahol deväť percent HDP. Ide o najvyššie číslo spomedzi európskych štátov. Centristická vláda sa uchýlila k neudržateľným sociálnym dávkam v snahe zastaviť pokles svojej popularity. Nepomohlo to. S novým prezidentom čaká vládu konsolidácia, ktorá zníži ekonomický rast aj životnú úroveň. Tá najťažšia bitka pred Rumunskom ešte len stojí, keďže už teraz sú populisti druhou najsilnejšou stranou v parlamente. Pri poklese spokojnosti s novým prezidentom môžu najbližšie voľby vyhrať.
Politika bez súťaže je ako trh bez konkurencie. Monopol moci sa zavádza potichu
MAGA ide na východ
Nielen tam, populisti rastú na sile takmer vo všetkých európskych štátoch. Nie je dôvod domnievať sa, že ich moc je na vrchole. Naopak, ich pozícia každými voľbami silnie a je len otázkou času, kedy sa politické zemetrasenie stane realitou v ďalších európskych štátoch. Existuje totiž jednoznačná súvislosť medzi ekonomickou výkonnosťou a populizmom.
V prípade Rumunska ECB minulý rok napísala, že krajina prestala dobiehať priemer EÚ už v roku 2019. Pri súčasných vyhliadkach spomaľovania ekonomického rastu pocítia slabšiu ekonomiku obyvatelia mnohých ďalších krajín. Práve tá priviedla k moci aj Donalda Trumpa. Úspech jeho politiky MAGA v Spojených štátoch sa stal impulzom pre mnoho európskych politikov, ktorí jeho rétoriku prevzali.
Patria k nim nielen neúspešní kandidáti na prezidenta Rumun George Simion a Poliak Karol Nawrocki, ale aj existujúci premiéri Robert Fico a Viktor Orbán. Vytvorenie nepriateľa, ktorý môže za aktuálne problémy, je politicky také atraktívne, že k nemu pristupujú aj mainstreamoví politici. Ide pritom o paradox, keďže populizmus sa definuje ako odpor k establišmentu, ktorý R. Fico aj V. Orbán reprezentujú. Aby však nedali priestor na posilnenie radikálnych politických prúdov, sami tieto prúdy obsadili a z etablovaných strán sa stali politické extrémy.
Podobné paradoxy sa netýkajú iba Maďarska a Slovenska. Nigel Farage, otec brexitu, sa odmietol podieľať na vláde v krajine po jej vystúpení z EÚ. Až po rokoch, keď životná úroveň práve následkom brexitu klesla a nespokojnosť ľudí narástla, sa opäť dostal na scénu s vidinou záchrany Británie, ku ktorej úpadku sám výrazne prispel. V USA je situácia podobná. D. Trump sa síce prezentuje ako úspešný biznismen, no jeho podnikanie len ťažko možno označiť za synonymum väčšieho úspechu. Omnoho viac mu k imidžu pomohlo vystupovanie v seriáli The Apprentice. Aura biznismena mu vyhrala prezidentské voľby v časoch, keď Američania strádajú.
Odpútavanie pozornosti
Podľa nedávneho prieskumu LISEP napriek pozitívnym ekonomickým číslam až 60 percent amerických domácností žije pod hranicou „minimálnej kvality života“. Takmer pre dve tretiny populácie sa reálne príjmy od roku 2001 znížili priemerne o štyri percentá. To je aj dôvod, prečo téma ekonomiky vyhrala posledné americké voľby. A bude dominovať aj v iných krajinách.
Aktuálna politika D. Trumpa však má potenciál ešte zhoršiť životnú úroveň Američanov. Podobne politika R. Fica a V. Orbána výrazne zhoršila životnú úroveň Slovákov a Maďarov. Hlavne Slováci majú podľa posledných štatistík Eurostatu v rámci celej Európskej únie opäť najnižší čistý príjem na obyvateľa meraný paritou kúpnej sily. Nespokojnosť obyvateľov je veľká a bude rásť. Preto skúsený politik reaguje odpútavaním pozornosti od reálnych problémov.
R. Fico je takmer každý deň na televíznej obrazovke a národu predostiera množstvo zástupných tém prekrývajúcich reálne problémy Slovenska. Pri takto agilnej politike prakticky neexistuje šanca, aby v krajine riešil témy, ktoré sú pre jej budúcnosť kľúčové. Politické boje v rámci koalície, domácej aj zahraničnej politiky sú vyčerpávajúce. Večné naháňanie preferencií je náročné a nie je preto prekvapujúce, že sa k tradičnému politickému boju začína stavať skepticky. „Liberalizmus a predstava liberálnej demokracie úplne zlyhala,“ povedal počas víkendu. Dodal, že práve ázijské krajiny ako Čína a Vietnam si vedia stanoviť ciele a dôsledne ich napĺňať na rozdiel od Slovenska, kde sa podľa neho každé štyri roky prerušuje kontinuita vládnutia.
Boj o demokraciu
Winston Churchill raz povedal, že „demokracia je najhoršia forma vlády – okrem všetkých ostatných, ktoré sme doteraz vyskúšali“. Samozrejme, demokracia je často neefektívna, pomalá a často chaotická. Ak ju však krajiny opustia, následky sú zničujúce. Hoci Čína sa môže zdať ako úspešný ekonomický model, reálny HDP na Číňana je stále iba polovičný v porovnaní so Slovákom. Krajina prakticky nemá sociálny systém, no má dokonalý systém sledovania a trestania vlastných občanov, ktorí sa nesprávajú podľa predstáv komunistických lídrov.
Počet autokracií a diktatúr po celom svete za posledné roky prudko narástol. Rusko, Turecko či Maďarsko sú štáty, ktoré prezentujú rovnakú myšlienku – v krízových časoch je demokracia na príťaž. Silný vládca dokáže byť omnoho efektívnejší nástroj moci ako demokratický proces. Hrozivo sa tento model začína napĺňať aj v USA, kde sa prezident snaží uzurpovať čoraz väčšiu moc. Dnes po veľkej finančnej kríze, európskej dlhovej kríze, covide či energetickej kríze ide o podobnú situáciu, aká sa udiala v 30. rokoch minulého storočia. Vtedajší lídri v Nemecku, Taliansku či Španielsku sľubovali, že práve oni prinášajú riešenie ťaživej hospodárskej situácie, potrebujú len viac moci. Následky boli zničujúce. Takmer o sto rokov neskôr sa svet – a Európa obzvlášť – vracia k temným politickým prúdom stavajúcim na nespokojnosti obyvateľstva.
Ľudia by však nemali zabudnúť na následky zlyhania svojich predkov, ak chcú zabrániť podobnému osudu. Riešenia, ako zvládnuť situáciu, pritom existujú. Prioritou je brániť nezávislosť demokratických inštitúcií, najmä súdnej moci. Výrazne znížiť sociálnu aj ekonomickú nerovnosť a podporiť ekonomický rast, ktorý znižujú ideologické zásahy do trhu. Chrániť slobodné médiá a obmedziť šírenie dezinformácií na sociálnych sieťach je ďalšia dôležitá podmienka. A nenechať politikov flirtovať s extrémizmom, no o to viac sa občiansky angažovať. Práve občianska angažovanosť a výsledky exekutívy pomohli prezidentským kandidátom v Rumunsku aj Poľsku vyhrať voľby. Obaja sú primátori a dali ľuďom to, čo im dlhodobo chýba – reálne výsledky politickej práce. Iba tie dokážu vytvoriť spokojných voličov a úspešnú krajinu.
