Hovoril to po vzniku svojho tretieho kabinetu, spomínal pri prvom výročí jeho vzniku a tvrdil to dokonca aj po koaličnej kríze v lete 2017. V posledných týždňoch sa však viac venuje inej téme. Hovorí o tom, ako veľmi mu chýba Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš v opozícii.

Dôvod, prečo šéf Smeru už neproklamuje, že nemá politickú alternatívu, je prostý. Novembrové regionálne voľby totiž ukázali, že parlamentné i mimoparlamentné opozičné subjekty nielenže dokázali vytvoriť celoplošnú personálnu alternatívu ku kandidátom Smeru a dvoch ďalších vládnych strán, ale na šiestich osminách republiky ich alternatíva bola voličsky úspešnejšia. Je zrejmé, že alternatíva, ktorá porazila Smer na väčšine územia krajiny, môže uspieť aj v rozsahu celej republiky.

Skutočnosť, že R. Fico odmietol svoju regionálnu porážku uznať a priznal iba toľko, že Smer „niečo stratil na svojej dominancii“, je úmyselným popretím reality. Čoraz častejšie nostalgické návraty šéfa Smeru do čias, keď mu oponentov robili M. Dzurinda a I. Mikloš, majú iný účel. Chce nimi povedať, že dnešná opozícia je podradnej kvality a že keby prevzala na Slovensku moc, krajinu by to poškodilo.

Bez ohľadu na to, čo o tejto téme hovorí R. Fico, otázka, či k jeho vládnutiu existuje alternatíva, kto všetko do nej spadá a čo vlastne táto alternatíva predstavuje, stojí za pozornosť, lebo od nej závisí budúcnosť krajiny.

Roky bez alternatívy

Šéf Smeru mal od roku 2011, keď došlo k samolikvidácii vlády Ivety Radičovej, až donedávna takú komfortnú pozíciu ako nikto pred ním. Na rozdiel od Vladimíra Mečiara či M. Dzurindu proti nemu roky nestála reálna a životaschopná politická alternatíva. Také niečo nemalo na Slovensku obdobu.

Tretia vláda V. Mečiara sa tešila veľkej podpore, lebo stranám, ktoré ju tvorili, dalo hlas takmer 1,4 milióna voličov. Ale v druhej polovici deväťdesiatych rokov musela čeliť veľkému odporu, lebo predovšetkým stredopravé strany vytvorili k nej alternatívu, ktorá oslovila voličov druhého politického tábora.

Tým, že V. Mečiar potláčal opozíciu, robil čistky v štátnej správe, útočil na prezidenta, odbory, cirkvi, novinárov i mimovládne organizácie, tým, že stranícky privatizoval a viedol krajinu na Východ, alternatíva rástla a silnela. Bolo to dôležité aj z toho hľadiska, že tretia Mečiarova vláda podporu svojho tábora nestratila, ale druhý tábor dokázal nevídane zorganizovať jej odporcov.

Voľby v roku 1998 dopadli tak, že alternatíva k Mečiarovi dostala podporu až 1,9 milióna voličov. Protimečiarovské zoskupenie ju využilo na to, aby krajinu ekonomicky ozdravilo a vrátilo ju na cestu európskej a atlantickej integrácie.

Pretože náklady ozdravenia boli spoločensky i politicky veľmi vysoké, M. Dzurindovi a I. Miklošovi pomohlo, že alternatíva, ktorú vo voľbách 2002 predstavoval V. Mečiar a R. Fico, nebola pre verejnosť presvedčivá. Kým prvý predstavoval istotu návratu do minulosti, druhý ponúkal predovšetkým neistotu, lebo sám seba opisoval ako zásadnú alternatívu k všetkému, čo robila prvá Dzurindova vláda. Preto sa Smer v roku 2002 do vlády nedostal.

Všetko si vynahradil o štyri roky neskôr, lebo vtedy už dostatočný počet ľudí presvedčil, že 

Čítajte ďalej s predplatným TRENDU

Odomknite článok cez SMS za 1,90 € týždenne s automatickou obnovou.

Poslať SMS

Predplaťte si TREND za najvýhodnejšiu cenu už od 1 € / týždeň

  • Plný prístup k prémiovým článkom a archívu
  • Prémiový prístup na weby Mediálne, TRENDreality a ENJOY
  • Menej reklamy na TREND.sk
Objednať predplatné

Máte už predplatné? Prihláste sa