Promiskuita je v prírode normálnym a častým javom. Samice väčšiny druhov sú rady promiskuitné a pária sa s viacerými samcami súčasne. Ani človek nie je výnimka, hoci v porovnaní s niektorými druhmi blízkych primátov zďaleka nie sme najväčšími majstrami.
Ale napríklad podľa veľkostí mužských semenníkov pripadá na jedného muža 1,2 ženy (aspoň u ľudoopov sa príroda riadi zásadou, že čím väčšie má samec semenníky, tým promiskuitnejšie sú jeho samičky).
Promiskuitné samice nútia samce súperiť, a to nielen pri dvorení a párení. V podstate nejde o nič iné ako o stret záujmov – samec chce mať čo najviac potomkov a samice si z dostupného výberu volia tých najlepších otcov pre svoje dcéry a synov. Tomuto súpereniu sa hovorí „vojna pohlaví“ a zúri aj na molekulárnej úrovni.
Konkurencia núti k rýchlosti
V konkurenčnom boji musia samce vymýšľať nové a nové triky, ktoré by im pomohli zvíťaziť nad dobiedzavými súpermi. Jedným z nich je rýchlosť, akou sa pohybujú ich spermie.
108146>V Profite sme už písali, že čím promiskuitnejší život primáty vedú, tých sú ich spermie rýchlejšie. Zistil to tím vedcov vedený Jaclyn Nascimentovou z University of California v San Diegu.
V skupinách šimpanzov o priazeň samice bojuje hneď niekoľko samcov, s ktorými sa dokáže spáriť počas jedinej hodiny. Spermie musia pretekať doslova o život a dokážu vyvinúť rýchlosť okolo 0,7 metra za hodinu, čo je na mikroskopickú bunku fantastický výkon.
Naopak, v skupine goríl, kde vládne jediný dospelý samec, existuje na párenie monopol vodcu. Aj preto gorilím spermiám stačí, ak k vajíčku dorazia rýchlosťou desať centimetrov za hodinu. Človek sa rýchlosťou dvadsať centimetrov radí medzi promiskuitné šimpanzy a verné gorily.
Účinný pohonný systém spermií dokonca inšpiroval tím Alexa Travisa z Cornell University, ktorý hľadá pohon pre budúce mikroskopické roboty – nanoboty. Spermie pri pretekoch využívajú zručné mitochondrie, ktoré glykolýzou vytvárajú potrebné energetické molekuly ATP. Ak pôjde všetko podľa plánu, aj miniatúrne medicínske nanoboty si raz dokážu vyrábať ATP, ktoré by ich poháňalo.
Keď nepomôžu ani štuple
Príroda pomáha samcom s promiskuitnými samicami aj evolúciou proteínu semenogelín, ktorý určuje viskozitu ejakulátu. Tím bádateľov pod vedením Brucea Lahna z University of Chicago dospel k záveru, že u primátov s promiskuitnejšími samicami prešla evolúcia rýchlejším tempom.
Autori štúdie porovnávali sekvencie génu pre semenogelín ľudí, šimpanzov, bonobov, goríl, orangutanov, gibonov a makakov. Vybrané druhy reprezentujú všetky hlavné rozmnožovacie systémy primátov, od verných goríl až po promiskuitných bonobov, medzi ktorými počas reprodukčného cyklu vládne doslova sodoma a gomora.
Niektoré druhy primátov majú ejakulát viac-menej kvapalný, u iných sa molekuly semenogelínu hneď po ejakulácii zreťazia a zvýšia viskozitu ejakulátu. V extrémnom prípade môže byť viskozita taká vysoká, že vo vagíne samice vytvorí ejakulát pevnú zátku. Mala by zabrániť, aby vajíčko oplodnil ďalší záujemca a súčasne zamedziť spätnému výtoku spermií, čo v oboch prípadoch zvyšuje úspešnému samcovi šancu na otcovstvo.
Lenže tak ako v stredoveku nezabránili pásy cudnosti neverniciam, aby plodili ľavobočkov, ani prírodné zátky nefungujú stopercentne. Niektoré samice si ich dokonca predtým, ako sa spária s ďalším samcom, samy vyberú.
Posledné slovo má samica
V tradičnom chápaní oplodnenia sme si donedávna mysleli, že o vajíčko medzi sebou súperia spermie. Počatie bolo výhradne „mužskou“ záležitosťou, pretože víťazom sa stala niektorá zo spermií, ktorá zvíťazila v plaveckom maratóne. Samice pri tom hrali len pasívnu úlohu.
Lenže všetko je inak. Anglicko-španielsky tím Alireza Fazeliho z University of Sheffield nedávno zistil, čo sa deje v skutočnosti so spermiami vo vajíčkovodoch. Popísal mechanizmy postkoitálnej selekcie, v ktorej má definitívne slovo samica.
„Príchod“ spermií do vajíčkovodu spustí kaskádu zmien, ktoré naštartujú tvorbu proteínov v sliznici a upravia tamojšie prostredie. Pôvodne sme si mysleli, že zmeny vo vajíčkovodoch znamenajú akési „podstrojovanie“ spermií, aby zostali dlho životaschopné.
Ide naozaj o veľmi zložité procesy. Napríklad u človeka žijú spermie v pohlavných cestách ženy päť dní, ale u iných cicavcov, napríklad netopierov, až šesť mesiacov. Spermie musia prežiť v nepriateľskom prostredí, kde imunitný systém neustále sliedi po votrelcoch. Všade inde by tieto spermie ako cudzorodý materiál okamžite zničil.
A teraz prichádza to najdôležitejšie – samice dokážu vo vajíčkovodoch rozoznať spermie jednotlivých samcov, s ktorými sa párili. A urobia svoj vlastný dodatočný, vlastne definitívny výber partnera, teda jeho „živej vody“.
Elementy, ktoré sa matka rozhodne považovať za nežiaduce, imunitný systém nekompromisne zlikviduje. Fazeliho objav stavia do pozície riadiaceho orgánu samicu. Tá rozhoduje o konečnom víťazovi.
Hoci aj ďalším samcom prejavila náklonnosť a spárila sa s nimi, v záverečnej súťaži hravo vylúči tie, ktoré sa jej z nejakého, nám doteraz neznámeho dôvodu nepozdávajú.
Promiskuita ako užitočná metóda
S objavom mechanizmu postkoitálnej selekcie sa budú musieť popasovať evoluční biológovia. Ukazuje sa, že súperenie spermií z ejakulátov rôznych samcov (preteky spermií) a skrytý výber spermií samicou (postkoitálna selekcia), prípadne kombinácia oboch týchto javov, je v prírode normálny a bežný jav. Ak je promiskuita funkčný fenomén, ktorý príroda úspešne využíva milióny rokov, mali by sme byť pri jej posudzovaní zhovievavejší.
Fazeliho tím si myslí, že jeho poznatky možno využiť v humánnej medicíne i pri chove hospodárskych zvierat. Odhalenie tajomstiev samičieho reprodukčného traktu, ktorý je vysoko organizovaným a regulovaným systémom, by mohlo prispieť k zlepšeniu výsledkov techniky IVF (oplodnenie v skúmavke).
Odborníci tiež očakávajú, že genetickým a fyziologickým mechanizmom postkoitálnej selekcie onedlho úplne porozumieme a nové poznatky sa čoskoro stanú súčasťou metód vylepšujúcich plodnosť pri chove hospodárskych zvierat.
Foto – Profimedia.cz
