Na budúci rok uplynie štvrťstoročie od požiaru reaktora štvrtého bloku jadrovej elektrárne v ukrajinskom Černobyle, ktorý spôsobil silnú kontamináciu okolia rádioaktívnymi izotopmi a slabšiu viacerých bližších i vzdialenejších oblastí Európy, všade, kam ich zaniesli vzdušné prúdy. Blíži sa preto čas na bilancovanie, tak ako v apríli 2006, keď si svet pripomenul uplynutie dvadsiatich rokov od tejto katastrofy.
Popri čisto technických zreteľoch a najmä sledovaní a analýzach zdravotného stavu priamou expozíciou účinkom žiarenia i spadom viac či menej zasiahnutých ľudí prevláda vo výskumoch monitorovanie celkového stavu ekosystémov a konkrétnych rastlinných a živočíšnych druhov. K tomuto monitorovaniu postupne pribúdajú dôkladnejšie výskumy. Jeden z nich uskutočňujú slovenskí vedci.
Na prelome júna a júla 2010 navštívili Černobyľskú oblasť Martin Hajduch a Ján Salaj z Ústavu genetiky a biotechnológií rastlín SAV v Nitre. S ukrajinským spolupracovníkom posúdili stav pokusných políčok, kde pestujú sóju a ľan, už štvrtú generáciu rastlín. Zriadili ich v roku v roku 2007. Jedno v 30-kilometrovej zóne s obmedzeným prístupom, päť kilometrov od elektrárne. Ďalšie vo voľnej krajine sto kilometrov od elektrárne.
Zdroj: SAV
Martin Hajduch
Políčka sa na začiatku výskumu líšili okrem iného pôdnym obsahom rádioaktívneho izotopu cézium-137. Na prvom ho bolo 163-krát viac. Vedci si všímajú osobitne expresiu bielkovín v tkanive sójových rastlín z oboch políčok. Zloženie vzoriek merajú vysokokvalitným hmotnostným spektrometrom, ktorý je umiestnený vo Virologickom ústave SAV v Bratislave. Počiatočné výsledky uverejnili vlani v špecializovanom časopise Journal of Proteome Research.
Ide to, hoci inak
Vlani publikované výsledky sa týkali prvej generácie rastlín. Semená všeobecne nižších sójových rastlín z políčka v zóne mali voči semenám z kontrolného len zhruba polovičnú hmotnosť. Bolo ich tiež menej. Pomalšie prijímali vodu. Obsahovali trikrát viac cysteínovej syntázy, enzýmu, ktorý viaže ťažké kovy a tak zabraňuje, aby vážnejšie narušili fyziológiu rastlín. Ďalej takmer o tretinu viac betaínovej aldehydovej dehydrogenázy, ktorá v ožiarenej ľudskej krvi znižuje výskyt deformácií a iných anomálií chromozómov. Semená sóje zo zóny sa od kontrolných líšili aj obsahmi zásobných bielkovín, ktoré semenám pri klíčení dodávajú dusík. Niektorých bolo voči kontrolným semenám viac, niektorých zasa menej.
M. Hajduch vlani pre online rubriku ScienceNow prestížneho časopisu Science konštatoval, že rastliny sa vcelku dobre chránia pred černobyľskou nízkoúrovňovou radiáciou. Otázkou je však, ako presne sa spomenuté bielkovinové zmeny premietajú do miery prežívania a ako ich rastliny dokážu preniesť na potomstvo. Práve na ňu odpovedia analýzy ďalších generácií rastlín.
Zdroj: SAV
Rozdiel medzi zamoreným políčkom (5 km od elektrárne)...
Zdroj: SAV
... a kontrolným políčkom (100 km od elektrárne)
Sója z pôdy vyťahuje rádioaktívne izotopy, ľan zasa lepšie odoláva radiácii. M. Hajduch s kolegami plánuje v tomo kontexte skúmať ešte jačmeň. Ten je, ako aj sója, dôležitou potravinárskou plodinou, sója tiež krmovinárskou a technickou. Pri ľane zatiaľ prevažuje technické využitie, no rozširuje sa aj jeho potravinárska úloha. Výskum slovenských vedcov má preto významné dôsledky pre pestovanie plodín v rizikových podmienkach zvýšenej rádioaktivity.
M. Hajduch v rozhovore pre Tlačový odbor SAV uviedol, že semená z políčka v zóne obsahujú minimum rádioaktivity, takže by v prípade mimoriadnej potreby mohli byť jedlé. To je krajná alternatíva, avšak potenciálne užitočná. Prinajmenšom pre využitie, ktoré na báze slovenských výsledkov vlani navrhol britský populárno-vedecký týždenník New Scientist: pestovanie plodín počas dlhodobých vesmírnych letov, keď bude treba rátať s účinkami rôznych typov žiarenia, ktoré plášť lode dokonale neodtieni.
Už v roku 2005 konštatoval článok v sekcii noviniek časopisu Nature „pozoruhodne zdravý“ stav černobyľských ekosystémov. Rastliny i živočíchy žiarenie, samozrejme, poznamenalo. No miestna vegetácia je čoraz bujnejšia, v kanáli, ktorý privádzal vodu na chladenie reaktorov, žijú až šesťmetrové sumce. Prírodný výber postupne vyraďuje neživotaschopných mutantov z oboch týchto hlavných kategórií organizmov. Ekológ James Morris z Juhokarolínskej univerzity v Columbii (USA) spomenul v Nature „evolúciu na steroidoch“.
Ekosystémové dôsledky černobyľskej havárie boli a stále sú vážne. Nik ich nemôže podceňovať. Na druhej strane by sa nemali ani preceňovať. Na svete existujú viaceré miesta s oveľa vyššou všeobecnou úrovňou prírodnej radiácie. Aj keď, pravdaže, biologicky kľúčový je výskyt špecifických rádioaktívnych izotopov, ktorých pri černobyľskej havárii uniklo do okolia zhruba 40. Zvlášť tých s dlhým polčasom rozpadu. Fungovanie černobyľských ekosystémov sa však podľa J. Morrisa vracia k normálu, dokonca s vyššou biodiverzitou ako pred haváriou. Viac ukáže aktuálnejšia bilancia pri budúcoročnom štvrťstoročí od katastrofy.
Foto v článku a na titulke - Slovenská akadémia vied
